Židovské zbohom Davidovi Graeberovi

od Benjamin Balthaser
490 pozretí

Intelektuálne dedičstvo Davida Graebera je značné a rozsiahle, no jeho nedávne práce o antisemitizme ma hlboko zaskočili. Vedel, že antisemitizmus zďaleka nie je mŕtvy – a tiež vedel, že ho môže zastaviť iba demokratická ľavica. Článok Benjamina Balthasera z magazínu Jacobin preložil Peter Takáč.

Keď som sa začiatkom tohto týždňa pripravoval na online stretnutie, nečakane ma zastihli správy o smrti Davida Graebera. Prišiel som neskoro na schôdzku a nemohol som sa sústrediť – osobne som Graebera nepoznal, no jeho smrť, predčasná, priskorá, prerušujúca dokončenie jeho práce, ma veľmi zasiahla a chvíľu mi trvalo pochopiť, prečo pre mňa bol tak dôležitou osobnosťou.

Rovnako ako mnoho ľavicových spisovateľov a učiteľov, aj ja som si bol dlhšie vedomý jeho práce a role v Occupy Wall Street. Už nejaký čas som chcel napísať obhajobu jeho najnovšej knihy Bullshit Jobs [Práce na hovno, pozn.prekl.], knihy, ktorá bola niektorými kritizovaná ako „zameraná na produktivitu“ a inými zas, že jej chýba ekonomickej odbornosť. Keďže sa „graeberizmus“ medzi niektorými marxistami, s ktorými obvykle súhlasím, stal nadávkou, cítil som, že predchádzajúce debaty s Graeberom o iných otázkach bránili vážnejšiej diskusii s premisami knihy: finančný (alebo „neskorý“) kapitalizmus zmenil zmysel práce v bohatom svete a práca na hovno sa stala jedným z jeho ukazovateľov.

Keďže je prvý svet zaplavený prebytočným kapitálom, ktorý buržoázia nechce minúť na sociálny blahobyt a rozvoj, „práca na hovno“ – ktorá fakticky neslúži žiadnemu účelu – podpláca istú časť námezdne pracujúcich más: ide o určitý druh pravicového keynesiánstva bielych golierov. A to je argument, o ktorom si myslím, že by socialisti urobili dobre, ak by sa ním zaoberali, pretože má ďalekosiahle dôsledky pre organizovanie i vzdelávanie ľudí.

Nie sú to však Graeberove dlhé, formálne antropologické práce, ktoré ma najviac ovplyvnili. Bol to skôr krátky článok, ktorý napísal o antisemitizme počas kampane Labouristickej strany, ktorý mal pošpiniť jej lídra Jeremyho Corbyna ako antisemitu.

Namiesto toho, aby jednoducho tieto absurdné tvrdenia vyvrátil, ako to doteraz robila väčšina Corbynových priaznivcov, Graeber poukázal na to, že takéto nepravdivé tvrdenia sú samy osebe formou antisemitizmu. Nielenže takéto tvrdenia robia z „mojej bezpečnosti šachovú figúrku politiky“ tým, že „robia zbytočnú paniku, zatiaľ čo za dverami je naozajstná hrozba“, ktorá nás robí slepými voči antisemitizmu uprostred narastajúceho násilia krajnej pravice. Okrem toho oživujú dlhodobé antisemitské predstavy o tom, že Židia vystupujú ako tieňové elity a nepriatelia demokracie.

Tento postreh si vyžaduje ďalšie rozpracovanie. Ak to bude vnímané tak, že židovská komunita reaguje na vzostup populistickej ľavice falošnými tvrdeniami, že takéto hnutie je „proti Židom“, potom by z toho bolo možné racionálne odvodiť, že Židia sú nielen proti prerozdeľovaniu bohatstva, ale aj proti samotnej demokracii. Vzhľadom na to, že ideologickí antisemiti a ich príležitostní bratrancí vnímajú Židov už teraz ako chamtivých a bohatých, potom už nie je ďaleko k tomu, že takéto tvrdenia sa opierajú o predstavy zväzku medzi Židmi a mocou.

Rovnaký vzorec sa objavil aj v USA, kde boli z antisemitizmu obvinené pomerne populárne ľavicovo populistické političky, ako napríklad Rashida Tlaib, Ilhan Omar či Alexandria Ocasio-Cortez. Ak sú Židia častokrát považovaní za tajnú kmeňovú elitu, ktorá chce prevziať moc od multietnickej robotníckej triedy, aký môže byť lepší spôsob pre šírenie tohto rasizmu než použiť Židov na podkopanie populárnych demokratických kandidátov? Či to robia židovskí hasbaristi  [osoby propagujúce pohľad alebo politiky štátu Izrael, pozn. prekl.] alebo nežidovskí politici, ide o to isté: Židia bránia bohatých a mocných.

Čo ma však na Graeberovom článku prekvapilo nebola ani tak jeho prenikavá analýza ako to, že vôbec bol odhodlaný diskutovať o otázke antisemitizmu.

Keď som čítal Graeberove práce a rozprával sa s ľuďmi, ktorí ho poznali, pripadal mi ako niekto, kto nemal chuť diskutovať o hrozbách antisemitizmu, a už vôbec nie o jeho židovstve, ako súčasti jeho politickej osobnosti. O židovských otázkach nepísal. V rozhovoroch, ktoré som čítal, nehovoril o židovstve, a keď som ho počul diskutovať o svojej rodine, označil ich predovšetkým za ľavičiarov a socialistov. Súčasťou jeho role verejného intelektuála nebolo „verejne židovstvo“, aspoň nie tak, ako nimi sú alebo boli postavy ako Norman Finkelstein, Arthur Waskow alebo Adrienne Rich.

To by sa mohlo javiť ako zvláštne rozhodnutie – nejde však ani o prípad, že by Graeber svoje židovstvo skrýval. Je to však rozhodnutie, ktorému čelia mnohí asimilovaní Židia, o tom, ako sa prezentovať a ako veľmi chcú predstaviť svoju identitu navonok.

Mnoho Židov o svojom židovstve veľmi nehovorí, najmä nie Židia zo strednej triedy. Dlho som to tiež nerobil. Sčasti nie ako biely ľavičiar, ktorý nechce zaberať miesto, a narúšať už tak ťažkú solidaritu a rozmazávať politický význam vždy skrytého delenia sa na základe farby pleti, pri ktorom väčšina Židov (aj keď určite nie všetci) dopadá na bielu stranu.

Ak by som mal byť úprimný, vyhýbanie sa verejným vyhláseniam o etnicko-kultúrnej identite človeka predchádza mnohým nepríjemným rozhovorom a domnienkam, nehovoriac o skutočnom antisemitizme. Neskrývam svojich židovských predkov. Hlásim sa k synagóge a písal som o tom, že som Žid. Ale svojim študentom nehovorím, že som Žid, na väčšine ľavicových združeniach sa otvorene nezoskupujem ako Žid a neberiem židovské sviatky ako pravidlo, ak ich náš kresťanský kalendár náhodou neuznáva. Vyučovanie a organizovanie sa sú už beztak dosť ťažké a moja ochota čeliť rasizmu na hodinách alebo na ulici sa nespolieha na študentov alebo súdruhov, ktorí by vedeli, či mám osobné dôvody na riešenie jednej alebo druhej predstavy.

Môj dojem z Graebera bol, že sa cítil podobne a že mohol byť tým, čo židovský marxista Isaac Deutscher nazval „nežidovským Židom“. V Deutscherovej formulácii možno židovskú revolučnú tradíciu rozpoznať u Barucha Spinozu, Karla Marxa, Lva Trockého, Rosy Luxemburgovej, Emy Goldmanovej a v poslednej dobe u Abbieho Hoffmana, Alberta Memmiho a Bernieho Sandersa, ktorí stelesňujú Židov, ktorí sa odklonili od dôsledného dodržiavania náboženskej tradície a často aj od svojich židovských komunít – a napriek tomu si vo svete zachovali pocit, že sú Židia. Toto židovstvo sa neprejavuje ani tak pridržiavaním sa náboženského vyznania alebo komunity, ako skôr záväzkom k globálnym princípom spravodlivosti, stotožňovaním sa s utláčanými a postrehmi získanými z toho, že sú súčasťou, aj keď nie úplnou, spoločností, o ktorých píšu.

Je ťažké povedať, či Deutscher túto tradíciu tak dobre opísal, alebo ju vynašiel. „Nežidovský Žid“ je zároveň rozpoznateľnou črtou, keďže ide o skúsenosť detí židovskej ľavice: Graeber bol naveky poznačený skúsenosťami svojej matky s organizovaním odevných pracovníkov v New Yorku a svojho otca bojujúceho s fašistami v Španielsku, no tiež tou do veľkej miery neviditeľnou skúsenosťou nadobudnutou vo farebne segregovanom svete Ameriky.

Ak sa niekto rozhodne nadviazať na túto tradíciu, zaujme určitý podvojný postoj – nestavia sa ani na jednu, ani na druhú stranu. Ako napísal sám Graeber: „Jedna z vecí, ktoré považujem za najurážlivejšiu, je to, ak ma označia za sebanenávidiaceho sa Žida, ak som lojálny k tej tradícii judaizmu, ktorá priniesla také postavy ako Marx, Spinoza, Ježiš“ – všetky tri postavy naplnili „humanistické jadro judaizmu“, ako dodal, no nikto z nich nemohol povedať, že by mal ako asimilovaný konvertita, vylúčený kacír a predchodca kresťanstva jednoduchý alebo čistý vzťah k židovstvu.

Myslím, že som sa dokázal stotožniť s Graeberovým vlastným pohodlným nežidovskou postojom v jeho vlastnej židovskej koži, a to spôsobom, akým možno viacerí z nás majú tichý panteón hrdinov a avatarov, ktorí pre nich predstavujú ich nevyslovenú časť. Takže keď pred rokom napísal Graeber článok o rozmachu antisemitizmu u krajnej pravice a o zneužívaní strachu z antisemitizmu neoliberálmi, všimol som si to. Na moje veľké prekvapenie Graeber nielenže odsúdil pravú časť Labouristickej strany, ale hovoril dojímavo aj o obavách o svoju vlastnú bezpečnosť, svojich osobných potýčkach s antisemitizmom, svojom zmysle pre židovskú tradíciu.

To mnou otriaslo. Keď dal Graeber najavo svoje skúsenosti a obavy z antisemitizmu, odrazu som sa aj ja v istých ohľadoch cítil odhalený: už som nemohol popierať svoje vlastné obavy, svoje vnímanie toho, že sa menia rasové súradnice židovského sveta. Antisemitizmus sa otvorene prejavoval, počnúc vládami v Maďarsku, Poľsku a Brazílii, cez antisemitské sprisahanie Q-Anon, ktoré postihlo veľkú časť pravice, až po Trumpovo vyvolávanie Georga Sorosa, zlovestné šepoty, že Joea Bidena a antifu ovládajú „temné“ postavičky – nehovoriac o Charlottesville, masakri v Pittsburghu, masakri v Powaye, bodnutiach v Monsey Hanukkah. K tomu pridajte cynické antisemitské osočovanie Corbyna a Omara, dištancovanie sa liberálov od Bernieho Sandersa popri kritike jeho mier, gest rúk, údajného ateizmu a statusu „outsidera“ – čím sa náhle ukázalo, že antisemitizmus bol opäť súčasťou politického a kultúrneho presvedčenia Ameriky.

Takže ak bol znepokojený Graeber – a hovoril otvorene o svojom židovstve -, bral som to ako významný a dôležitý dôvod na zamyslenie. Graeber bol niekto „ako ja“ vo veľmi všeobecnom sociologickom zmysle, iba trochu viac. Zdalo sa, že Graeber naznačoval, že toto je okamih, kedy už „Žid“ nemôže byť niečo, o čom sa nehovorí, aspoň nie v prípade, ak chce byť niekto solidárny s obeťami antisemitizmu, tak by to tak nemalo byť. Neviditeľnosť „nežidovského Žida“ je možno luxus, ktorý sme si kedysi mohli dovoliť.

A napriek tomu nie je všetko zúfalé. Tento pocit nádeje je v skutočnosti tou najlepšou súčasťou Graeberovho politického a intelektuálneho odkazu. Už keď vo svojej eseji písal o antisemitskej kampani pravicovej časti Labouristickej strany proti antisemitizmu, potvrdil, že Corbynova kampaň v skutočnosti znížila úroveň antisemitizmu v rámci členstva Labouristickej strany – nie napriek, ale skôr kvôli svojim demokratickým podnetom. To znamená, že keď v rámci ľavicového projektu vyšiel najavo antisemitizmus, bolo ho možné pomenovať, ľudia sa ním začali zaoberať, a strana mohla byť menej antisemitská a všeobecne menej rasistická.

U Corbynových kritikov to bolo naopak a pre Graebera šlo práve o to: práve prostredníctvom kolektívneho projektu môžeme potvrdiť najhumanistickejšie impulzy tej tradície, ktoré tvorili podstatnú súčasť základných hodnôt jeho diela. Graeber samozrejme vedel, že antisemitizmus je rozšírený vo všetkých oblastiach britskej spoločnosti, ale zároveň vedel, že ho nemôže zastaviť žiadny iný projekt ako demokratická ľavica.

Radikálna demokracia je v konečnom dôsledku hybnou silou odkazu Graebera: veril v 99 percent, pretože sa cítil byť medzi týmito 99 percentami. Je tragédiou, že Graeber musel vyjsť navonok s časťou svojej identity, ktorá ho odrazu nebezpečne zviditeľnila. Ale demokracia je aj takáto: o prihlásení sa k tým častiam nás samých, ktoré sú na nás najzraniteľnejšie, a ich využívaní na ďalšie presadzovanie spravodlivosti. Veril, tak ako verím aj ja, že socializmus je jediná cesta vpred – a som len o to smutnejší, že sa tam nedostaneme spolu s ním.

Zdroj foto: Wikimedia.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články