Výnimočný stav v čase pandémie

od Peter Takáč
378 pozretí

V poviedke Chodec Raya Bradburyho sa istý muž vyberie na obľúbenú prechádzku prázdnymi ulicami mesta. Celú cestu nikoho nestretne až na policajnú hliadku, ktorá chce vedieť, prečo nie je doma tak ako ostatní. Napriek všetkej snahe jej nedokáže vysvetliť, prečo je vonku a tak ho zatkne a odvezie do psychiatrickej liečebne.

Na Slovensku sme po zákaze zhromažďovania dospeli k zákazu vychádzania. K nim sa pridala povinnosť nechať sa testovať, inak nám hrozí strata príjmu alebo výpoveď z práce. Všetky tieto tzv. opatrenia sú robené a odsúhlasované preto, aby sa údajne zabránilo ďalšiemu šíreniu nákazy.

Politika, ktorá rozhoduje nad našimi holými životmi si berie svoju daň. Ako píše talianský filozof Giorgio Agamben, z obáv nenakaziť sa sme pripravení obetovať svoje bežné životné podmienky, sociálne vzťahy, zamestnania, priateľstvá, milovaných, či svoje náboženské a politické presvedčenia. Koronavírus nás zvliekol zo šiat a ponechal nám len kožu a nahé telá.

V niektorých krajinách už bola prekročená hranica ľudskosti a barbarstva. Pochovávanie, prastarý symbolický akt vzdávania úcty mŕtvym, ktorý nebol porušený od čias Antigony, sa zmenilo na banalitu bez významu. Telá mŕtvych sú odpratávané rýchlo a účinne, aby nehrozila nákaza a naši blízki, ktorí tu s nami žili, miznú bez pamiatky.

Na Slovensku je zatiaľ pochovávanie, vzhľadom na denný prírastok mŕtvych, dovolené. Tohtoročný sviatok Spomienky na zosnulých je ale kvôli zákazu vychádzania zrušený.

V mene bezpečnosti sme sa podujali k životu v permanentnom strachu a neistote. Boj s koronavírusom sa podobá na vojnu a vo vojenskom jazyku sa o nej aj hovorí. Základné práva a slobody sú ochromené, platí zákaz vychádzania a poriadok zabezpečujú bezpečnostné zložky. Zatvorené sú školy a univerzity, kultúrne inštitúcie, zariadenia spoločnej opatery, zakázané športové či náboženské podujatia.

Agamben vidí v pandémii ideálnejšieho spoločenského nepriateľa než za akého bol považovaný terorizmus. Príležitosť pre vládu siahať k výnimočným opatreniam (hromadné sledovanie, mučenie, neodôvodnené väznenie) sa postupne vyčerpala, preto je tu ďalšia možnosť ako tieto výnimky využiť. Hromadná panika sa stáva výborným podhubím pre šírenie dovtedy nevídaných obmedzení.

Ochorenie totiž môže byť v každom z nás. Preto sa musíme dištancovať. A to nielen fyzicky, osobne, ale hlavne sociálne. Nestýkať sa s cudzími v mene bezpečnosti – našej aj ich. Nestretávať sa, nezaujímať sa o druhých, nestarať sa o nich. Bezpečie sa stalo samoúčelným cieľom – nič viac nepotrebuje, o nič iné sa nezaujíma. Rizikom sú cudzinci, kolegovia, priatelia, rodina.

Už počas morovej epidémie v Miláne 17. storočia sa menili vzťahy medzi ľuďmi. Na blížnych a susedov sa nenazeralo ako na blízke bytosti, ale ako na šíriteľov nákazy. Predstavitelia miest popravovali tých, o ktorých sa domnievali, že ich domy boli poškvrnené morom.

Výnimočný stav je odvrátenou stranou zákona, kedy prestávajú platiť práva a slobody. Podľa Agambena ho moc potrebuje aby odôvodnila svoju existenciu. Keď je vyradená platnosť práv, všetko sa podriaďuje zachovaniu holého života, s ktorým si moc môže robiť čo chce. Takýto život postráda zmysel, česť, a chýba mu opodstatnenie.

Dokonca aj cirkev zabúda, že skutočný František, podľa ktorého sa pomenoval súčasný pápež, prijímal malomocných. Opomína učenia mučeníkov, podľa ktorých život nie je všetko, na čom záleží a že odmietnuť blížneho znamená odmietnuť vieru. Koronavírus je skutočný, ale hodláme mu obetovať naše spoločenstvá?

Článok vyšiel v denníku Pravda.

Foto: Alefukugava. Zdroj: Pixabay.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články