Veľa kriku pre nič. Čierna diera v ústave a 50-dňové moratórium

od Ismael P. Májovský
870 pozretí

Krátka rekonštrukcia

Už to bude vyše dva mesiace, čo sa v mediálnom priestore prepierajú argumenty „pre“ a „proti“ zavedeniu 50-dňového moratória na prieskumy verejnej mienky. Ich cieľ, tak ako ho deklarujú obidve strany sporu je jednoduchý: ochrániť voliča. V prvom prípade pred sebou samým a pred pôsobením dezinformácií. V druhom prípade pred cenzúrou a politikmi, ktorí týmto krokom smerujú niekde späť pred rok 1989. Obidve pozície, pričom zdôrazním, že sa opieram najmä o medializované výstupy, smerujú k značnej nadinterpretácii, pričom ich naratívnou stratégiou nie je nič iné, len emocionálne zapôsobiť na občana a tým si v predvolebnom boji získať jeho sympatie.

Pokiaľ to robí politik, je to ľahko pochopiteľné, avšak – ak sa k takejto „argumentácii“ uchyľuje niekto, kto vystupuje ako sociológ, politológ, či právnik, vzbudzuje to pochybnosti o jeho odbornej integrite. Prečo? Pretože diskusia o moratóriu, by sa v tejto rovine mala výhradne týkať najmä samotného moratória a jeho širších sociokultúrnych dôsledkov a viacerých interpretačných perspektív. A nie iba toho, že nám tu hneď hrozí hybridný a bezprostredný útok zo strany cudzích mocností, konšpirátorov, extrémistov a iných protidemokratických živlov – to je zjednodušene povedané: rovina populizmu využívajúca strach ako svoju pracovnú metódu, pričom je jedno, kto je adresátom tohto strachu. To je však rovina na míle vzdialená vecnej diskusii, na ktorú sa táto diskusia chce hrať.

Súhrnne to možno popísať aj tak, že medializované názory odborníkov ako je napr. sociológ Grigorij Mesežnikov, Martin Slosiarik, Václav Hřích, politológ Pavol Baboš, alebo právnik Marián Giba, nie sú skeptické v pôvodnom význame tohto slova. Ale v rámci tvorby mediálneho obsahu sú značne zjednodušené do jednej negatívnej línie, čo v spoločnosti môže navodzovať zdanie, že ani odborníci sa na moratórium nevedia pozrieť z iného uhľa pohľadu, a tým pádom taká možnosť neexistuje, čo vytvára ďalšie zdanie, že nie je odborne a vecne obhájiteľná. Alebo ešte inak: je výhradne doménou amatérov a akýchsi pohrobkov totality.

Problém je nakoniec komplexnejší, pretože vrhá nielen tieň na samotných odborníkov, ktorí ručia svojou tvárou, ale opäť aj na konkrétne média, ktoré riskujú, že to recipient intuitívne odhalí ako pokus o manipuláciu s „verejnou mienkou“ a tým de facto aj ním samotným, keďže sa s ňou podvedome stotožňuje. Z hľadiska teórie masovej komunikácie, sa takáto mediálna selekcia odborníkov – pri ktorých zároveň predpokladáme, že budú artikulovať, či už negatívne, alebo pozitívne stanovisko k určitej téme v súlade nami vytýčenou názorovou líniou, naozaj berie ako jedna z efektívnejších metód mediálnej manipulácie.

A ešte niečo na okraj, ale k téme. Zo strany, ktorá okolo seba neustále vytvára auru odbornosti a profesionality, by sme mali očakávať ďaleko viac, ako len niečo, čo možno pomenovať ako  športové metafory, alegóriu o svetle a tme, či „freudiánsky povedané“ potlačenými a vytesnenými literárnymi ambíciami. V tejto súvislosti môžeme konštatovať len to, že tento poetizujúci jazyk prekročil rámec svojho žánru a nie je v tejto diskusii viac relevantný.

Ale teraz k veci: Som zástanca 50-dňového moratória, pretože nie je ani diskriminačné, ani protidemokratické, ani nesúvisí s extrémizmom, ani nie je proti slobode prejavu a ani nemusí byť nevyhnutne v rozpore s ústavou. Práve naopak. Dovolím si tvrdiť, že môže byť dokonca v súlade s ústavou a vytvárať podmienky pre lepšie fungovanie demokracie. Pokúsim sa vysvetliť prečo.

Pár súvislosti: verejná mienka a demokracia

Vznik pojmu verejnej mienky ako ju vnímame dnes, je spojený s industrializáciou a masovou výrobou novín začiatkom 19. storočia. Už vtedy ju viacerí myslitelia ako hybnú silu a určujúci faktor pri politickom rozhodovaní podrobili tvrdej kritike. Stačí keď si pripomenieme napr. politického mysliteľa Johna Stuarta Milla či Alexisa de Tocquevilla, ktorý nás varoval predtým, že demokracia sa ľahko môže pod vplyvom verejnej mienky zvrhnúť v „tyraniu väčšiny“. Alebo dánskeho filozofa Sørena Aabye Kierkegaarda, ktorý o verejnej mienke, resp. o verejnosti ako takej, hovorí ako fantómovi, bezhraničnej abstrakcii, pričom ten, kto sem patrí, nie je ničím bytostne viazaným, keďže sa jedná len o prechodný stav. „Verejnosť“ je preňho „všetko a nič“ – nivelizujúca abstrakcia. Je to vágny pojem, ktorý sa dá donekonečna ohýbať.

Moderný prieskum verejnej mienky ako sociologická metóda, vzniká až v roku 1935, keď George Gallup, Archibald Crossley a Elmo Roper – začínajú s prvými komplexnými výskumami a dokonca úspešne predpovedajú víťazstvo Franklina D. Roosvelta, ktorý tieto prieskumy už následne v roku 1940 využíva pri koncipovaní svojej politickej stratégie.

Metodológia výskumu verejnej mienky sa v druhej polovici 20. storočia postupne zlepšuje a objektivizuje, napríklad zavedením náhodného výberu respondentov. Ku koncu 20. a začiatkom 21. storočia je výskum verejnej mienky už zaužívanou a bežnou praxou, či už pre komerčné agentúry, média, politikov, alebo tých, ktorí sa politikou zaoberajú v rámci svojej vedeckej činnosti.

Keď to zostručníme – vzhľadom na historické fakty, tak pojem verejnej mienky a mienka samotná ako sociologický konštrukt, vzniká až v procese demokratizácie spoločnosti, nie naopak. Alebo ešte jednoduchšie: prieskum verejnej mienky nie je nevyhnutnou podmienkou fungovania demokracie, ale len jej vedľajší produkt. V narážke na Kierkegaarda ho možno pokojne nazvať aj prechodným produktom.

Modelový volič, politické strany, rozhodovanie, liberálna schizma, cenzúra, informácia a ústava

Ústava Slovenskej republiky čl. 26 hovorí: (1) „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené“, čím sa zároveň (2) zakazuje cenzúra informácii a názorov. Ďalej: (3) „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ Pri ďalšej interpretácii volebného moratória a pri vznesení námietok sa budem teda pridŕžať našej ústavy.

Ak niekto namieta proti 50-dňovému moratóriu, tým že sa jedná o cenzúru informácii, je zároveň povinný predložiť adekvátnu definíciu informácie ako takej, resp. s akou definíciou v diskusii pracuje. Pokiaľ viem, dodnes ju nikto kompetentný, pričom je treba zdôrazniť, že titul JUDr. nie je dostatočnou kompetenciou v oblasti, nepredložil (zatiaľ ju neposkytnem ani ja) a aj v zákone (Zákon č. 211/2000 Z. z.) ostáva len ako vágny pojem vytvárajúci čiernu dieru. Operovať s pojmom cenzúry, teda nie je namieste a rozhodovať o tom, či prieskumy verejnej mienky sú informatívne a tým sa na nich vzťahuje konkrétny zákon, presahuje dokonca kompetencie samotného Ústavného súdu.

Druhá vec, ak niekto tvrdí, že moratórium poškodzuje voličovu možnosť rozhodnúť sa a zároveň ju podmieňuje prieskumom verejnej mienky, dehonestuje tak samotný proces politického rozhodovania sa a redukuje ho len na proces iracionálneho pričlenenia sa k väčším celkom a hordám. Tým sa neustále v spoločnosti vytvárajú podmienky pre monotónnu reprodukciu mimetizmu a masového správania, ktoré si chybne spájame len s totalitnými režimami. Obhajovať tento typ rozhodovania, je zároveň schizmou, keďže je v rozpore s modelovým voličom ako ho neustále prezentuje pozícia liberálnej demokracie a aké požiadavky naňho kladie, totiž – indivíduum, ktoré sa rozhoduje výlučne podľa svojho rozumu a svedomia na základe relevantných informácií, ktoré sa tak zároveň stávajú aj pragmatickou informáciou, t.j. užitočnou pre dosiahnutie nejakého cieľa.

Je teda prieskum verejnej mienky relevantnou informáciou, ktorá má nerozhodného voliča bojujúceho za lepšiu budúcnosť, priviesť k osvietenému rozhodnutiu, či cieľu učiniť rozumné rozhodnutie? O tom nech si spraví každý svoj názor. Podľa môjho názoru sú relevantnými informáciami v rámci voličského rozhodovania sa: závažné kauzy konkrétnych strán, či ich predstaviteľov, nie mediálne bubliny; ďalej sú to: prijaté alebo navrhované zákony, volebný program, vízia, kandidátna listina a nakoniec mediálne výstupy samotných politikov a s tým nevyhnutne spojená tvorba sympatií a antipatií, keďže nie sme stroje fungujúce ako výpočtové mechanizmy.

Ako voliča ma nezaujíma medializovaný prieskum verejnej mienky. Nie preto, že ho pokladám za zmanipulovaný, ale preto, že sám neobsahuje relevantné informácie, čo vrhá pochybnosti aj na relevantnosť celku. Z množstva uvediem len tri kľúčové: dohľadateľné mená respondentov (ako je to napr. v petícii, ktorá je tou pozitívnejšou podobou verejnej mienky), ich demografické rozpoloženie a zároveň anonymný počet respondentov, ktorí odmietli účasť na prieskume. K námietke, že uvedenie mena a adresy respondenta, je v rozpore s jeho ochranou osobných údajov, dodám len to, že pokiaľ niekto chce, aby sa s jeho názorom operovalo vo verejnom priestore, poprípade aby sa ním verejne operovalo a vytváral vplyv na ostatných ľudí v rámci predvolebnej kampane, je povinný sa pod neho podpísať, čím sa prehlbuje zodpovednosť k svojim názorom.

Ak odmietne, má plné právo nezúčastniť sa takejto ankety a vyjadriť svoj názor prostredníctvom volieb, ktoré mu oprávnene garantujú anonymitu a sú (rovnako ako petícia) pozitívnou podobou verejnej mienky, navyše za ktorej relevantnosť, ručí sám štát, pretože voľby koniec koncov sám organizuje a poskytujú mu, ako aj jeho politickému systému, legitimitu.

Prejdem ešte k posledným dvom častým námietkam. Prvou námietkou je, že sa pravidlá menia počas hry. K tomu uvediem len toľko, že ak si niekto nevšimol, tak hra sa hrá stále a stále do hry vstupujú aj ďalší hráči. Mám tým namysli najmä nové hnutia, nové strany a menšinové hlasy ľudí na hranici zvoliteľnosti. Takéto subjekty môžu prieskumy verejnej mienky v súčasnej podobe nielen poškodiť, diskriminovať ale dokonca porušovať tým ich práva na vyrovnanú a slobodnú politickú konkurenciu. Totiž – väčšie subjekty proti menším zneužívajú prieskumy na svoj predvolebný marketing, ako na to, žiaľ ako jeden z mála upozornil aj politický analytik Ján Baránek. V tomto zmysle môže byť dokonca absolútne zrušenie moratória a následná glorifikácia verejných prieskumov v predvolebnej kampani dokonca v rozpore so samotnou ústavou, konkrétne s jej morálnou dimenziou.

Poslednou námietkou a argumentom, ktorý zaznieva proti zavedeniu volebného moratória je, že sa tým vytvára vertikálny nepomer medzi informáciami, ktorými budú disponovať strany vo vzťahu k voličovi. K tomu len toľko: Ak som dobrý analytik, alebo mám tím platených analytikov a poradcov, poprípade mám vhodnú analytickú technológiu, vzniká ten istý nepomer medzi tým, kto týmto všetkým disponuje na jednej strane, a tým, kto tým nedisponuje na druhej strane mince. Navyše, ak argumentujeme ako strana, ktorá zabezpečuje tieto výskumy, nemôžeme si sťažovať na politikov, že im tieto výskumy a dáta sami poskytujeme. Ale to je ukážka ďalšej schizmy, ktorá v celej diskusii vyskakuje ako päsť na oko.

Čo sa týka odvolávania sa na iné štáty a strach z toho, že budeme na špičke nejakého rebríčka, nie je žiadnou argumentáciou, ale tzv. argumentačnou chybou ad populum, pretože správnosť a nesprávnosť obsahu (mechanizmu, procesu) odvodzujeme len z toho, že sa k nemu priklonila väčšina. Tak sa neustále točíme v jednom bludnom kruhu a vraciame sa naspäť do 19. storočia k Millovi, Tocquevillovi a Kiergekaardovi. Do obdobia, keď sa politiky a hnutia začínajú odvolávať na medializovanú väčšinu ako isté abstraktum – verejnú mienku, ktorá nie je skutočným reprezentantom každého občana, ale zdaním tejto skutočnosti, s ktorou ho podprahovo formujeme. Takýto prístup vždy dláždil cestu k ilúziám, vulgárnej a masovej politike, propagande, manipulácii, t.j. všetkému, čo neskôr poškodzovalo a ešte aj dodnes poškodzuje demokratizačné procesy, pretože medializovaný prieskum verejnej mienky, nie je to isté čo verejnosť. A vláda ľudí, nie je to isté, čo za ľud považujú záujmové skupiny, ktoré sa naň ako abstrakciu odvolávajú.

Na záver ešte pár slov k falošným prieskumom a k prieskumom zo zahraničia. Samotné vyhľadávanie týchto prieskumov na internete, je určitým znakom, resp. procesom, ktorý segmentuje pasívnych a aktívnych voličov. V tomto prípade sa samotná aktivita chápe ako určité pozitívum, avšak za predpokladu, že jej cieľom nie len zamrznúť pri verejných prieskumoch, ale zohľadniť pri svojej voľbe aj ďalšie kritéria. Len taká voľba môže byť skutočnou a demokratickou voľbou, ktorá ma hodnotu a je zároveň relevantnou informáciou o tom, že inštitút slobodných volieb má svoj zmysel.

V opačnom prípade sa musíme zamyslieť nad tým, kde po roku 1989 nastala chyba, pretože aj nevoliť, je stále slobodným a legitímnym hlasom, ktorý nám čosi našepkáva. Pod tým „čosi“ rozumiem aj potrebu posunúť voliča, spoločnosť, ale aj politiku, niekam inam. A to musí byť v súlade s ústavou, pretože ako Listina základných práv a slobôd, je samotná ústava dieťaťom takéhoto posunu.

Čo sa týka ochrany verejného zdravia, ktoré ústava tiež zaručuje, navyše komplikujú nové poznatky, či už z informačnej ekológie, alebo neurovied popisujúce negatívny vzťah medzi informačnou explóziu a duševným zdravým. Vo vzťahu verejnej mienky ako projekcie, s ktorou sa musí jednotlivec neustále porovnávať a konfrontovať, možno tiež badať negatívny vplyv na celkový duševný stav – toľko k ďalšej dimenzii, ktorá je taktiež obsiahnutá v ústave a môže byť v prospech 50-dňového moratória.

Autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK. Špecializuje sa na interdisciplinárnu teóriu komunikácie.

Foto: Ron Mader. Zdroj: Flickr.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!