Urobme Prvý máj opäť skvelým

od Martin Makara
595 pozretí

Pochod ulicami s vlajočkami a transparentmi až pod tribúnu, počúvanie nezáživných prejavov a povinná účasť: takto si Sviatok práce pamätá väčšina Slovákov. Neodmysliteľnou súčasťou sviatku pracujúcich historicky boli a vo svete aj stále sú pochody pod vejúcimi červenými zástavami, spev pracovných piesní a prejavy odborárskych a politických predákov.

Túto ich formálnu stránku prevzal aj bývalý režim, ale to najdôležitejšie kvázi-komunistickým prvomájovým zhromaždeniam chýbalo: organizácia zdola a orientácia na budúcnosť neodmysliteľne spätá s vierou v lepšiu budúcnosť. Na normalizačné pochody si mnohí môžu spomínať s osobnou nostalgiou, málokto však poprie strojenosť a dogmatickosť parády.

Z kedysi spontánneho štrajku pracujúcich a krvavých zápasov o kratší pracovný čas sa v krajinách Východného bloku stala povinná manifestácia, vyprázdnené gesto pozbavené akejkoľvek radikálnosti, ktorá bola súčasťou historicky prvého sviatku pracujúcich. Oslavy jeho 130. výročia sa po celom svete odohrajú len virtuálne. Hoci pracujúci prišli o možnosť vyjadriť svoju spolupatričnosť a solidaritu priamo na námestiach a uliciach, tradícia sa zaiste nepretrhne.

Ochutnávka dobrého života

Britský historik Eric Hobsbawm označil Sviatok práce (v anglofónnom svete známy ako May Day alebo Labour Day) za „azda jediný nespochybniteľný zápis sekulárneho hnutia do kresťanského či akéhokoľvek iného oficiálneho kalendára.“ Uznaný formálne alebo oslavovaný spontánne ako v jeho počiatkoch, Sviatok práce sa dnes oslavuje v absolútnej väčšine krajín sveta s výnimkou krajín ako Katar alebo Saudská Arábia, kde sú práva pracujúcich pošliapavané v ešte väčšej miere než vo zvyšných rozvinutých a rozvojových ekonomikách. Pohľad za hranice ukazuje, že oslava práce môže byť stále veľkolepá aj poriadne výbušná. Zrodil sa predsa z najostrejších triednych bojov 19. storočia a odvtedy je najrozšírenejším symbolom internacionalizmu, solidarity a nádeje na lepší svet.

Spočiatku, v 19. a ranom 20. storočí mali prvomájové zhromaždenia skôr symbolický než praktický význam: boli príležitosťou k slobodnému stráveniu času s priateľmi, kolegami či rodinou, v ich rámci sa pestoval pocit spolunáležitosti, triedneho povedomia a solidarity. Eric Hobsbawm preto Sviatok práce označil za „druh ochutnávky dobrého života, ktorý má prísť po emancipácii pracujúcich,“ teda v období, kedy budú výroba a služby podriadené nie zisku, ale ľudským potrebám a radosti. Poňatí tohto sviatku je niekoľko: niektoré zhromaždenia sa profilujú politicky a majú charakter demonštrácií, iné zdôrazňujú odpočinok od práce, ďalšie (najmä v južanských krajinách so silnou anarchistickou tradíciou) majú pietny charakter pripomínajúci tragický pôvod Sviatku práce.

Tradične sa zaň považuje Haymarketský masaker, ku ktorému došlo 4. mája 1886 v Chicagu. Počas niekoľkodňových demonštrácií za skrátenie pracovného času došlo k viacerým konfliktom medzi poriadkovými silami a demonštrantmi, ktoré po sebe zanechali ranených aj obete. Udalosti vyvrcholili bombou, ktorú medzi policajtov hodil pravdepodobne provokatér, následkom čoho došlo k prestrelke. V krvi sa utopilo jedenásť ľudí a ďalších viac než stotridsať sa zranilo. Po skreslenom a nedôveryhodnom vyšetrovaní boli na smrť odsúdení siedmi anarchisti, ktorých vina nebola nikdy objektívne potvrdená. Americká federácia práce v nasledujúcich rokoch začala organizovať štrajky na pripomenutie si krvavej represie a tie sa stali základom toho, čo dnes poznáme ako Sviatok práce. Kuriózne je, že kým vo väčšine sveta sa oslavuje začiatkom mája, v Spojených štátoch, kde k východiskovým udalostiam došlo, sviatok oficiálne pripadá na september.

Na termíne záleží

Spočiatku teda nebol Prvý máj inštitucionalizovaným voľným dňom, ale masovým vystúpením pracujúcej triedy. Druhou internacionálou bol deň pracujúcich vyhlásený v roku 1889 (vtedy len ako jednorazová udalosť), ale história tejto revolučnej tradície je ešte o čosi staršia a jej počiatok možno vystopovať až na opačný koniec sveta. Už v roku 1856 austrálski pracujúci na deň vynechali prácu, aby strávili voľný deň spolu zábavou. Takouto príjemnou formou sa rozhodli bojovať o skrátenie pracovného času; výsledkom bolo oživenie proletárskeho hnutia a opakovanie akcie aj v nasledujúcich rokoch a v ďalších krajinách, vrátane Spojených štátov. Tam sa pre opačné ročné obdobia len posunul termín: z pôvodného apríla na máj.

Konkrétny deň sviatku je vo svete dodnes rozkolísaný. Prvotná zhoda delegátov Druhej internacionály na prvom májovom dni sa rozbila, keď sa ukázalo, že tento termín pripadá na pracovný deň. Súčasťou plánovanej oslavy práce malo byť paradoxne jej zastavenie. Britským a nemeckým organizátorom sa ale nepozdávalo, že by mala mať oslava formu štrajku a konfrontácie s buržoáziou, preto sa rozhodli podujatia zorganizovať v najbližšiu nedeľu. V Nemecku sa termín neskôr zosúladil s väčšinovým zvyškom Európy, ale vo Veľkej Británii sa tamojší May Day dodnes oslavuje počas prvého májového víkendu.

„Osem hodín odpočinku, osem hodín práce, osem hodín voľna,“ tak znela jedna z variácií na populárne heslo boja za osemhodinový pracovný deň. V polovici devätnásteho storočia, ale aj neskôr bolo bežné, že robotníci trávili vo fabrikách desať či dokonca šestnásť hodín denne, a to vrátane detí (prvá regulácia pracovného času sa vzťahovala práve na ne). Odkedy Druhá Internacionála sformulovala osemhodinový pracovný deň za prioritu májových zhromaždení, prešlo ešte takmer tridsať rokov, kým v Španielsku (a následne rýchlo aj v ďalších krajinách) v r. 1919 vstúpil do platnosti prvý zákon univerzálne regulujúci pracovný čas na požadovaných osem hodín denne.

V jednom z manifestov organizačného ústredného výboru, ktoré sa počas prvého májového zhromaždenia v Londýne v r. 1890 šírili medzi jeho 300 tisíc účastníkmi (táto účasť ostáva dodnes neprekonaná), sa požiadavka na skrátenie pracovného času vysvetľovala nie ako ústup z nezmieriteľnej opozície voči kapitálu, ale ako bezprostredne nevyhnutný taktický krok v boji proti nemu. Hoci sa nádej autorov manifestu v jej dôsledkoch nenaplnila, ich očakávanie ostáva stále opodstatnené: „Vieme – a vedia to aj páni – že po skrátení pracovného času budú mať pracujúci čas pýtať sa a hľadať odpoveď na otázku: Prečo by sme mali nedobrovoľne pracovať osem hodín – či vôbec jednu hodinu – pre cudzí zisk?“ Viac voľného času znamená viac politickej angažovanosti a obecnej účasti na verejnom živote, čo je jedna z možných ciest von z postpolitiky, akú aktuálne zakúšame.

Nastal čas opäť pracovať menej

Na Slovensku sa za posledných sto rokov síce skrátil pracovný týždeň (prvé voľné soboty sa začali objavovať v r. 1966), ale nie pracovný deň. Experimenty so šesťhodinovým pracovným dňom alebo štvordňovým pracovným týždňom, ktoré sa podnikli napríklad vo Švédsku alebo Japonsku, preukázali nielen výrazné zvýšenie produktivity zamestnancov (až o 40 %), ale aj ich lepšie zdravie, menej absencií a vyššiu chuť do práce. Britská Strana práce (Labour Party) mala vo svojom predvolebnom programe predĺženie víkendu na tri dni, najmä pre bezprecedentnú mediálnu antikampaň však od voličov nedostala mandát tento odvážny plán presadiť ani navzdory podpore od odborov. S podobným návrhom u nás tento rok o voličov bojovali strany Eduarda Chmelára a Stanislava Mičeva, ani jednej sa však do NR SR nepodarilo dostať.

Už Marx tvrdil, že skracovanie pracovného času je predpokladom slobody. Zamestnávateľ má pracujúcich pod kontrolou kratšie, čím sa jeho moc znižuje: ide o dôležitý posun v „rovnováhe“ moci medzi prácou a kapitálom. Podľa Paddyho Bettingtona, ktorý sa podieľal na kampani za štvordňový pracovný týždeň britských labouristov, vyjadruje interval pracovného času mieru podriadenosti pracujúcich systému: menej času nevyhnutného na zaistenie si živobytia znamená viac času, s ktorým možno naložiť podľa vlastného uváženia. Ďalšia redukcia pracovnej doby má ale pre pracujúcu triedu aj ďalšiu výhodu: mohla by oddialiť nárast nezamestnanosti v dôsledku pokračujúcej automatizácie.

Okrem všeobecných cieľov vyšších miezd, bezpečnejších a príjemnejších pracovných podmienok a ďalšieho skracovania pracovného času sa v rôznych obdobiach a na rôznych miestach sveta objavovali pri príležitosti Prvého mája aj výzvy za mier, mzdovú rovnosť medzi mužmi a ženami i všetkými etnikami a národnosťami, za dostupné bývanie, vzdelávanie aj zdravotnú starostlivosť. Prvomájovým zhromaždeniam, masovým štrajkom a kolektívnej akcii vďačíme nielen za kratší pracovný čas, ale aj platené voľno, nárok na podporu pri práceneschopnosti alebo rodičovský príspevok. Výhody, ktoré v strednej Európe vnímame ako štandardnú súčasť sociálneho štátu, však boli pred necelým poldruha storočím len víziou a dodnes sa o ne bojuje dokonca aj v rozvinutých krajinách sveta, ako v niektorých aspektoch ukazuje príklad Spojených štátov.

Príležitosť pre konkrétne požiadavky

Kým na Slovensku organizujú pri príležitosti Prvého mája zhromaždenia len Smer a drobné mimoparlamentné strany a mediálne je sviatok zatienený výročím vstupu do EÚ, vo svete organizujú ľavicové strany, odbory a sociálne hnutia masívne oslavy a demonštrácie. Neostávajú len symbolickým gestom; Sviatok práce je naďalej príležitosťou formulovať konkrétne požiadavky tých, ktorí sú po zvyšok roka neviditeľní a bez hlasu: od vyhlásenia stavu klimatickej núdze cez razantné rozšírenie verejnej siete nájomného bývania až po navýšenie investícií do školstva, vedy, výskumu a kultúry.

Prvý máj potrebujeme oživiť: nie je zaprášeným dedičstvom kvázi-komunizmu, ale horiacou pochodňou medzinárodného hnutia pracujúcich, každoročne pripomínanou túžbou po politickej, spoločenskej aj ekonomickej alternatíve ku kapitalizmu. Prvým krokom k jej naplneniu je podľa Garina McCrea „uvedomiť si, ako kapitalizmus deformuje svet okolo nás aj v nás.“ Oslavovať Sviatok práce podľa neho teda znamená pripomínať si Marxa, ktorý nám ukázal pravú povahu deštruktívneho politicko-ekonomického systému založeného na bezohľadnom zisku, neudržateľnej akumulácii bohatstva v niekoľkých rukách a deprivácii človeka, spoločnosti i prírody. Že pokračovať v starých koľajniciach sa nedá je zreteľné na každom kroku: okrem kolabujúcich ekosystémov, rozširujúcej sa triedy prekariátu a stupňujúceho sa vojenského napätia o tom svedčí aj čoraz viac samovrážd zo zúfalstva a spoločensky podmienených psychických ochorení.

Legendárna nemecká revolucionárka Rosa Luxemburgová napísala: „Keď raz svitne na lepšie časy, keď pracujúca trieda všetkých krajín naplní svoju úlohu, potom azda celé ľudstvo oslávi 1. máj ako poctu ostrým bojom a mnohému utrpeniu minulosti.“ Tento historický optimizmus je dnes oproti „detskému obdobiu“ Prvého mája omnoho raritnejší, ale vzdorovitá hrdosť, ktorá tvorí jadro Sviatku práce, má svoju silu a trvá.

Článok je rozšírenou verziou textu uverejneného v denníku Pravda. Fotografia: alegorický voz, ktorú tvorí dodnes neodmysliteľnú súčasť prvomájových zhromaždení na celom svete. Záber pochádza z austrálskeho Brisbane z r. 1953. Zdroj: Queensland State Archives/flickr.com.

________________________________________________________________________________________________________________________

Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

 

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články