Terra incognita

od Ján Košč
1423 pozretí

Dnes sú hitom verejnej diskusie talianski podnikatelia, podvody na daniach, tunelovanie eurofondov, korupcia a oligarchovia, pričom sa ale mnohí tvária, akoby to bolo niečo, čo sa nám tu rozmohlo len v poslednej dobe. Vinníci tohto stavu sú viac-menej známi, sú nimi politici, aspoň tak to vidia novinári. Lenže nemajú aj oni maslo na hlave?

Predseda strany SMER-SD sa pred pár dňami, počas návštevy europoslancov nepatrične a hlúpo vyjadril o východnej časti Slovenska, čo popudilo množstvo ľudí, vrátane novinárov. Tí mu tento jeho vážny prešľap pekne a správne obúchali o hlavu. Poďme ale ku komentáru, v ktorom autor priznal, že „východ Slovenska je neznámou krajinou“ tak pre neho, ako aj pre celú redakciu.

Prehliadaním vážnych problémov bežných ľudí, ktorí robia všetko, čo môžu, aby uživili seba a svoje rodiny, sme si ako spoločnosť postupne zavarili na súčasné problémy.“

Nemyslím si, že sa toto prehliadanie života a problémov bežných ľudí dá ohraničiť výlučne na východné Slovensko, ale práve východ je asi najlepším a najväčším príkladom takto prehliadaných slovenských regiónov.

Východ Slovenska bol odjakživa zásobárňou pracovnej sily a do tohto regiónu sa málokedy hrnuli investície, bolo to tak za Rakúsko-Uhorska aj za prvej Československej republiky, výnimku tvorilo spriemyselňovanie tohto regiónu komunistami po roku 1948, no aj počas existencie ČSSR opúšťali východ Slovenska desaťtisíce obyvateľov, ktorí smerovali do priemyselných centier v celom Československu. Tento trend sa znásobil a zrýchlil aj po roku 1989, kedy stovky tisícov ľudí postupne opustili tento región. Aj napriek faktu, že nikto so zdravím rozumom neplače po diktatúre spred roka 1989, na spoločenské zmeny asi najviac z celého Slovenska hospodársky doplatil práve východ. Do regiónu následne smerovalo najmenej investícií a aj výstavba infraštruktúry bola omnoho slabšia, ako na západe Slovenska. Na východe sa tento fakt, spolu s tunelovaním „sprivatizovaných“ firiem podpísal na najvyššom raste nezamestnanosti, čo ešte viac vytláčalo šikovné mozgy i ruky z regiónu.

Východniari sa stali obyvateľmi druhej kategórie, obyvateľmi, ktorým nikto neverí, obyvateľmi, o ktorých sa rozprávali a stále rozprávajú vtipy v súvislosti s alkoholizmom, obyvateľmi, o ktorých sa rozpráva ako o cépečkároch, ktorí znižujú cenu práce v Bratislave, a obyvateľmi, o ktorých sa hovorí, že im stačia nízke mzdy, lebo veď na východe sa žije lacno…

Nie, na východe nie sú nízke životné náklady, na východe musíte vyžiť aj z mála a sťažovať sa vám veľmi nepomôže. Mnohokrát ste radi, keď vám za vašu prácu vôbec zaplatia. Obyvatelia regiónu majú len dve možnosti, ostať a prežívať z toho čo majú, alebo odísť, zväčša stovky kilometrov od domova a rodiny.

A ani toto nie je všetko, ďalším problémom je kvalita života i práce. Ak sa hovorí, že na Slovensku sú zákony len trhacím kalendárom, tak tento fakt je zvlášť reálny práve v tomto regióne. Dnes sú hitom verejnej debaty talianski podnikatelia, podozriví z prania špinavých peňazí a tunelovanie eurofondov, ktorí podnikajú na východnom Slovensku. Ťažko posúdiť, ktorí z tých Talianov, ktorí podnikajú v tomto regióne sú mafiáni, no faktom je, že sme sa akosi pričasto stretávali s viacerými problémami, keď talianski zamestnávatelia neplatili mzdy zamestnancom, nedodržiavali minimálne mzdové nároky, neplatili odvody, neplatili dodávateľom a väčšine týchto veriteľov nakoniec aj ostali len oči pre plač.

Boli tieto problémy zaujímavými pre našich novinárov? Ani nie. Keď sa zamestnanci rozhodli protestovať alebo dokonca štrajkovať, tak prišli, nafotili, nahrali rozhovory, ale inak nikto nikdy nič neriešil, mnohokrát sme si vypočuli skonštatovanie: „Hlavne, že máte robotu.“ Áno, hlavne, že je robota, koho by už zaujíma taká nepodstatná záležitosť, akou je kvalita života a práce, nie?

Žiaden z novinárov sa nepýtal na pozadie podnikateľov a pôvod peňazí. Nezaujímalo ich ani, či ich platobná neschopnosť bola reálna, alebo schválne spôsobená. Pred dvoma rokmi udala talianskeho podnikateľa Rodu dojička za nevyplatenie mzdy a ďalší ho udal preto, že zakopával zdochnutý dobytok na lúke za družstvom – vtedy médiá namiesto podstaty riešili jeho dve Ferrari, z ktorých jedno mal zaparkované v obývačke.

Zaujímalo ich, z čoho budú zamestnanci bez platu žiť? Opýtali sa štátnych orgánov, ako je možné beztrestne neplatiť mzdy a zbavovať sa zdochlín? Dali si námahu, aby analyzoval Rodov biznis a účtovné uzávierky jeho firiem. Toto nikoho nezaujímalo, to až dnes sú médiá prekvapené, ako je možné, že aj napriek poberaniu miliónových dotácií je Rodová firma už tretíkrát v reštrukturalizácii…

Jeden z talianských zamestnávateľov bol medzi štyrmi očami konfrontovaný otázkou, prečo nedodržiava pracovné kódexy platné na Slovensku a či by mohol rovnako porušovať zákony aj v Taliansku. Jeho odpoveď bola lakonická: „v Taliansku by ma už zavreli a firmu by mi zrušili, ale tu mi za takéto konanie nič nehrozí…“.

Nezvaľujme ale všetky problémy len na Talianov, pretože tak, ako sa tieto problémy neviažu výlučne na východ Slovenska, tak tento prístup sa nešíri podľa príslušnosti majiteľa/manažéra k nejakej národnosti.

Kedy ktorý novinár urobil kauzu z toho, že na Slovensku sa množstvo zamestnávateľov správa protizákonne a nedodržiava pracovné kódexy? Ktoré médium sa kedy zaujímalo o zastrašovanie a vyhadzovanie z roboty za to, že si zamestnanci chcú založiť odbory garantované ústavou? Kto z novinárov riešil prekérne formy zamestnávania (nútené živnosti, dohody, skrátené úväzky)? Ktoré médium sa zaujímalo o nedodržiavanie minimálnych mzdových nárokov a neplatenie miezd?

Koho z novinárov kedy reálne zaujímalo neplatenie za nútené nadčasy? Osobne som komunikoval s redakciou Denníka N, keď som chcel upriamiť ich pozornosť na kauzu odpadávajúcich predavačiek v jednej potravinárskej obchodnej sieti v Košiciach, kde predavačky ťahali množstvo neplatených a nevykazovaných nadčasov. Aj napriek prísľubu, že sa tým budú zaoberať, sa o tejto kauze neobjavilo ani písmenko.

Áno, chápem, že nie je v silách médií a novinárov venovať sa všetkému, no som presvedčený, že týmto prehliadaním vážnych problémov obyčajných bežných ľudí, ktorí robia všetko, čo môžu, aby uživili seba a svoje rodiny, sme si ako spoločnosť postupne zavarili na súčasné problémy. Tak ako Taliani tu nie sú od včera, ale od začiatku 90. rokov minulého storočia, tak ani tieto, mnou vyššie spomínané problémy, tu nezačali ani pred piatimi, ani pred desiatimi rokmi, ani pred pätnástimi rokmi.

Táto krajina a spoločnosť sa pomaly prepadávali do vzájomného nezáujmu, popierania potreby vzájomnej solidarity a vzájomného počúvania sa. Namiesto spolupráce i hľadania spoločných záujmov a cieľov sme sa zakopali do hlbokých zákopov a do popredia verejnej diskusie sa dostali namiesto šťastia obyvateľov také témy, ako rast a výška HDP, množstvo priamych zahraničných investícií, ziskovosť podnikov a návratnosť kapitálu.

Tak ako je pre novinárov neznámy východ Slovenska a iné neviditeľné regióny a regióniky na Slovensku, tak pre drvivú väčšinu novinárov a médií je neviditeľné aj zamestnanecké prostredie.

Kto z novinárov sa pozerá na zväčšujúcu sa nerovnosť v spoločnosti, kto z nich sa zaoberá chudobou? Ktorí slovenský novinár nabral odvahu vyskúšať si prácu za minimálnu mzdu, ako to urobila česká novinárka Saša Uhlová? Ktoré médium rieši, že 62 % zamestnancov v práci zažíva bossing? Kto kedy riešil, že 69 % zamestnancov hovorí o nedodržiavaní zákonov v oblasti pracovného práva? Koho zaujíma, že 80 % domácností pokladá svoj celkový mesačný príjem za nižší, než aký by mal byť na pokrytie životných potrieb a len minimum domácností zvláda situáciu, keď dôjde k mimoriadnym neplánovaným finančným výdajom? Koho zaujíma, že množstvo ľudí na Slovensku je v exekúcii, nie preto, že si chceli požičiavať na luxusný život, ale preto, že si požičiavali, aby mohli uhradiť základné životné potreby? Koho z novinárov zaujíma, že politici dlhodobo neriešia energetickú chudobu, hoci významný podiel domácností má problém každý mesiac zaplatiť svoje základné výdavky?

Prečítajte si aj: Hrdinovia Kapitalistickej práce

Nech už sa vyšetrovanie odpornej vraždy novinára a jeho družky, ako i súčasná politická kríza skončí akokoľvek, dobrým smerom sa pohneme, keď obyčajní obyvatelia a ich životná realita na Slovensku budú najdôležitejšou témou v tejto spoločnosti, keď sa zákony budú nielen prijímať, ale aj dodržiavať a zároveň, keď sa východné Slovensko a všetky „chudobné“ regióny stanú poznanou a neprehliadanou súčasťou tohto štátu. A v tejto oblasti majú novinári a médiá nezastupiteľnú úlohu, treba ju však robiť poctivo, tvrdenia overovať a analyzovať a nie len opakovať to, čo im je predhodené, hlavne vtedy, keď je to v súlade s ich svetonázorom.

Foto: ilustračné. Zdroj: flickr.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články