Táraniny docenta Zalu

od Peter Daubner
2820 pozretí

Analytik Eduard Chmelár v týchto dňoch skonštatoval, že slovenský poslanec Európskeho parlamentu Boris Zala sa definitívne zbláznil. Aj bez toho, aby mal človek atestáciu z klinickej psychológie, je jasné, že táto téza je pravdivejšia, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Najskôr však krátky historický exkurz: Boris Zala začal svoju politickú kariéru v roku 1990, keď sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska (SDSS), ktorá sa hlásila k odkazu Slovenskej sociálnodemokratickej strany v Uhorsku pôsobiacej počas Rakúsko-Uhorskej konštitučnej monarchie, v rokoch 1905 až 1906.

Aj napriek prakticky nulovému politickému vplyvu, volebným preferenciám na úrovni štatistickej chyby a najmä nulovej atraktivite, bola SDSS spolu so Sociálnodemokratickou alternatívou (SDA) a Stranou demokratickej ľavice (SDĽ), v roku 2004 pohltená stranou Smer-SD (pôvodne Smer – tretia cesta), ktorá má dnes dominantné postavenie v stredo-ľavom priestore politického spektra.

Týmto krokom došlo k integrácii politických strán sociálno-demokratickej orientácie na Slovensku. Najmä však, Smer-SD získal značku „sociálna demokracia“ a v neposlednom rade, Robertovi Ficovi sa týmto geniálnym politickým ťahom podarilo aj kvôli fragmentácii nekomunistickej slovenskej ľavice jeho stranu medzinárodne zakotviť v Socialistickej internacionále a v Strane európskych socialistov (PES).

V Národnej rade

Boris Zala stal poslancom Národnej rady SR v roku 2002, avšak výraznejšie sa na našej politickej scéne začal objavovať až po parlamentných voľbách v roku 2006, keď Smer-SD zostavil vládnu koalíciu so Slovenskou národnou stranou (SNS) a Ľudovou stranou Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS). Pripomeňme, že za tento čin bola strana Smer-SD oprávnene kritizovaná predstaviteľmi Strany európskych socialistov a vtedajšej Socialistickej frakcie v Európskom parlamente.

V tomto období bol poslanec Boris Zala zvolený za predsedu Zahraničného výboru Národnej rady SR, pravdepodobne z dôvodu, že v členskej základni strany Smer-SD prakticky od jej vzniku absentujú ľudia s expertízou v zahraničnej a európskej politike. Politická ľavica na Slovensku je v európskych záležitostiach a zahranično-politických otázkach, či sa nám to páči alebo nie, jednoducho dezorientovaná a nekompetentná. A to je dôvod, prečo sú všetky významné posty na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, a to aj v období troch vlád Roberta Fica, obsadzované celkom otvorenými alebo latentnými pravičiarmi.

Pripomeňme si, že Boris Zala kandidoval do Európskeho parlamentu už v roku 2004, teda v čase, keď pretrvávajúce rozpory medzi ním a predsedom strany Robertom Ficom vyústili do odchodu Borisa Zalu z podpredsedníckej stoličky v strane, na ktorej sedel od roku 2000. To sa však už písal rok 2003, a je verejným tajomstvom, že Zala sa na kandidátke Smeru do eurovolieb objavil z dôvodu, že Robert Fico mal eminentný záujem zbaviť sa nie celkom populárneho politika a vnútrostraníckeho kritika.

To sa podarilo až v roku 2009, kedy sa Zala, ako nie celkom najpracovitejší človek v strane, stal poslancom Európskeho parlamentu a dlhoročným, no zároveň aj veľmi nenápadným členom Výboru EP pre zahraničné veci. Robert Fico mohol byť spokojný, „troublemaker“ Zala konečne „odletel do Bruselu“, a tým sa ocitol mimo akéhokoľvek záujmu slovenských médií, ktoré sa o politické dianie v Európskom parlamente de facto nikdy nezaujímali. Európsky parlament preto niekedy pôsobí ako „odkladisko“ nepohodlných národných politikov.

Viac národný ako sociálny

Politické názory Borisa Zalu vždy boli zmesou – lepšie povedané kakofóniou – politického a sociálneho konzervativizmu, nacionalizmu, primitívneho anti-komunizmu a tradicionalizmu s prvkami tzv. „starej ľavice“. Pre Borisa Zalu boli v minulosti vždy dôležitejšie otázky týkajúce sa slovenského národa než tradičné témy progresívnej sociálnej demokracie západného typu.

Inými slovami, historizujúce táraniny o boji proti maďarizácii či čechoslovakizmu a etablovaní sa (starých) Slovákov ako emancipačnej entity, boli pre Zalu dôležitejšie ako osud pracujúcich ľudí, menšín a deklasovaných tried vo všeobecnosti. Je preto paradoxné, že dnes Boris Zala, človek bez akejkoľvek politickej budúcnosti v strane Smer-SD a teda de facto aj bez politickej budúcnosti ako takej, volá po tom, aby sa Smer-SD razantne obrátil k sociálno-demokratickým hodnotám.

Toto volanie od človeka, ktorý bol vždy vnímaný ako integrálna súčasť nacionalistického a konzervatívneho prúdu v strane, je preto mimoriadne komické. Boris Zala nie je a nikdy nebol progresívnym ľavičiarom alebo nebodaj socialistom, nech si už tieto pojmy človek interpretuje akokoľvek.

Neoliberálny Zala

Navyše, Zalove posledné články, ale tiež rozhovory poskytnuté pre naše pravicové tlačoviny ako .týždeň či Denník N, sú hmatateľnou výpoveďou o jeho mentálnom svete. Boris Zala v nich prezentuje a obhajuje neoliberálne názory v globálnej ekonomike a neokonzervatívne názory v zahraničnej politike.

Je to renomovaný profesor politických vied na prestížnej Free University of Brussels a valónsky predseda vlády Paul Magnette z belgickej Socialistickej strany, ktorý v súvislosti s obchodnou dohodou medzi Kanadou a Európskou úniou, prejavil odpor proti pokusu nadnárodných korporácií o mocenské ovládnutie nášho životného priestoru, čím sa jasne postavil na stranu ľavice. A nie insitný a dezorientovaný docent Boris Zala z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorý sa snaží Magnetteho a progresívnu ľavicu dehonestovať v slovenských pravicových novinách.

Zala má tak v ideologickej rovine vo všeobecnosti v skutočnosti bližšie k ľuďom ako Richard Sulík (neoliberál par excellence) či František Šebej (neokonzervatívec par excellence). V jednom článku uverejnenom pred pár dňami v Denníku N konštatuje, že volá po akomsi progresivizme, ktorý by sa mal na Slovensku „zakoreniť“. Jeho politické názory sú však reakčné a spiatočnícke. Robert Fico sa preto nemýli, keď tvrdí, že poslanci Európskeho parlamentu sú odtrhnutí od reality. Pre Borisa Zalu to platí, žiaľ, dvojnásobne.

Autor je filozof a politológ. Je členom pražského združenia SOK – Sdružení pro levicovou teorii.

Foto: Ilustračné. Zdroj: Wikimedia Commons.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články