Sloboda konzumu je slobodou na úkor iných

od Richard Sťahel
1222 pozretí

Rok 2019 bude možno už čoskoro označovaný ako bod zlomu, v ktorom sa klimatická kríza prevalila do klimatického kolapsu. Už teraz sa však ukazuje, že 30 ročná politika podpory rastu výroby a spotreby za každú cenu, narazila na limity planetárneho systému. Pritom išlo tri desaťročia, v ktorých sa politika zadúšala heslami o slobode – podnikania, obchodovania, cestovania a konzumovania, ktorým už nič nemalo stáť v ceste či ich akokoľvek inak obmedzovať. Dokonca ani varovania, že klimatológov a environmentalistov, že takáto politika len urýchľuje pohyb globálnej civilizácie po trajektórii smerujúcej k sebazničeniu.

Sloboda neobmedzenej kumulácie bohatstva a neobmedzeného konzumu totiž vyžaduje neobmedzené čerpanie prírodných zdrojov a rovnakú produkciu znečistenia a odpadu. Nie je náhoda, že až polovicu všetkého uhlíka vypusteného do atmosféry od začiatku priemyselnej revolúcie, ľudstvo vyprodukovalo za posledných 30 rokov, teda od kolapsu režimov, ktoré diskvalifikovala aj ich neschopnosť naplniť konzumné očakávania obyvateľstva, ktoré ako prízvukuje Jan Keller, v značnej miere vyvolávali aj tieto režimy samotné. Nasledoval prudký rozvoj konzumno-trhovej spoločnosti na celom svete, výrazne podporovaný politikou liberalizácie a deregulácie, ale v neposlednom rade aj pomerne nízkou cenou ropy. Práve tá umožnila, že sa prevážanie tovarov medzi kontinentami začalo javiť „ako dobrý nápad“. Cenou za túto „lacnú“ prepravu je však raketový nárast koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére a ich dôsledok – klimatická kríza.

Ešte v 60. rokoch minulého storočia prirovnal britský ekonóm Kenneth E. Boulding planétu Zem k vesmírnej lodi, ktorej posádka musí pozorne sledovať všetky chemické a fyzikálne parametre prostredia (chemické zloženie vzduchu, jeho teplotu, vlhkosť, tlak, úroveň radiácie atď.) a zároveň dôsledne recyklovať všetko čo sa len recyklovať dá, pretože žiadna loď, nie to ešte vesmírna, nemá k dispozícii nekonečné množstvo energie a ani zásob potravín, vzduchu či vody. Pritom už mierna zmena, ktoréhokoľvek z týchto parametrov môže spôsobiť smrť posádky, tá sa preto musí aktívne podieľať na udržiavaní život umožňujúceho prostredia. Na Zemi sa však miesto toho väčšina ľudí správa ako partia kovbojov tiahnuca prériou – berie si čo chce, často ničí alebo zabíja len pre zábavu, zanecháva pás zničenej zeme posiatej odpadom – teda nie ako posádka vesmírnej lode, ktorá si je vedomá svojej existenčnej závislosti na parametroch prostredia a obmedzených zdrojoch. So súčasnými poznatkami o miere devastácie planetárneho systému umožňujúceho existenciu civilizácie, ale aj človeka ako živočíšneho druhu, je zjavné, že Bouldingova metafora vystihuje situáciu ľudstva veľmi presne. Jeho značná časť, a to predovšetkým tá, ktorá obýva tzv. rozvinuté krajiny, sa však naďalej správa ako partia kovbojov, ktorá je presvedčená, že má právo na všetko na čo narazí a pri spochybnení tohto práva, napr. domorodým kmeňom, neváha využiť všetky dostupné prostriedky – od právnych kľučiek po fyzickú likvidáciu toho kto sa vzprieča „rozvoju a pokroku“ či „slobode podnikania“ najatými pištoľníkmi (viď dianie v Brazílii). Prijateľnú klímu (priemernú teplotu, vlhkosť, pravidelnosť zrážok, rýchlosť vetra) dýchateľný vzduch, dostatok vody a potravy a iných surovín, značná časť aj pomerne vzdelaných ľudí stále považuje za samozrejmosť. A to napriek tomu, že nepreberné množstvo štúdií ukazuje pravý opak.

Ako však postupovať v situácii, keď je vnímanie ľudskej slobody zredukované slobodu konzumu a úspešnosť politiky sa posudzuje tým ako sa jej darí zvyšovať produkciu a rozširovať možnosti konzumu? Zákaz letov kratších ako 1000 km či používania automobilov, nie to ešte zákaz prevádzkovania elektrární na fosílne palivá (uhlie, ropa, plyn) ako to vo svojej najnovšej knihe navrhuje britský ekonóm a v rokoch 2014 – 2018 generálny tajomník Rímskeho klubu Greame Maxton, bude okamžite označený za totalitárny útok na ľudské práva a slobody. Bez drastického obmedzenia týchto a mnohých ďalších aktivít, ktoré sú zdrojom skleníkových plynov, však ľudstvo nebude mať šancu udržať globálny vzrast priemernej teploty pod úrovňou, ktoré neumožní ďalšie fungovanie organizovanej ľudskej spoločnosti. Podľa nedávno zverejnenej správy OSN sa už teraz každý týždeň niekde na svete udeje nejaká klimatická katastrofa a nič nenasvedčuje tomu, že by frekvencia takýchto udalostí mala klesať, naopak jej ďalší nárast je vysoko pravdepodobný.

Na úvod by možno stačilo zavedenie uhlíkovej dane za každý tovar a službu. Každý tovar a služba má svoju uhlíkovú stopu, ktorá je v súčasnosti už pomerne jasne vyčísliteľná. V tom momente by skončila väčšina transoceánskeho obchodu i neudržateľne lacné letecké cestovanie a množstvo ďalších nezmyselných a zbytočných, za to životné prostredie zaťažujúcich aktivít. Už len zdanenie leteckého paliva aspoň takými sadzbami, akými je zdanená nafta či benzín do motorových vozidiel, by významne prispelo k obmedzeniu leteckej dopravy, ktorá v súčasnosti na krátke vzdialenosti umožňuje cestovať neraz lacnejšie než železnica. Tá je pritom aj pri využívaní lokomotív poháňaných naftovými motormi podstatne menším zdrojom skleníkových plynov než doprava letecká. Možno by potom odpadlo aj pokušenie organizovať letecké dni a podobné druhy zábavy (napríklad celý tzv. motošport), ktoré sú úplne zbytočným zdrojom obrovského množstva skleníkových plynov a ďalšieho znečistenia, resp. odpadu.

Dôsledné zdaňovania uhlíkovej stopy všetkých ropných produktov by však významne predražilo aj všetko vojenské aktivity – cvičné i tie ostré – pretože zatiaľ stále platí, že ropa je prvok vojny a viaceré štúdie poukazujú na to, že sú práve aktivity najväčších armád sveta, ktoré už len presunmi materiálu, techniky a ľudí po celom svete produkujú viac skleníkových plynov a ďalších foriem znečistenia, než niekoľko stredne veľkých krajín dohromady. Vojny sa stále vedú prevažne „železom a ohňom“, takže sú výrazným zdrojom skleníkových plynov, a to priamo používaním zbraní, ako aj nepriamo – ich súčasťou totiž je často plošná devastácia životného prostredia i existujúcej infraštruktúry. Následná obnova infraštruktúry je potom ďalším zdrojom znečistenia i skleníkových plynov. V ideálnom prípade by tak predraženie vojenských operácii viedlo k ich utlmeniu. Každopádne platí, že bez skrotenia opäť z reťaze utrhnutého militarizmu, nemajú snahy o zmiernenie príčin a dopadov klimatickej krízy prakticky žiadnu šancu na úspech. Zároveň tiež platí, že vojny sa vedú predovšetkým o zdroje, takže bez obmedzenia spotrebných očakávaní a konzumných nárokov solventných spotrebiteľov nezmizne ani nutkanie zabezpečovať suroviny potrebné na napĺňanie týchto očakávaní a nárokov budovaním a používaním vojenskej sily.

O zdaňovaní uhlíkovej stopy, resp. znečistenia a odpadu, miesto zdaňovania práce, resp. príjmov sa vážne hovorí už nielen vo vedeckých prácach. V Nemecku sa téma zdanenia leteckej dopravy či hovädzieho mäsa, ktorého výroba je tiež zdrojom množstva skleníkových plynov, dokonca dostala až do centra politických debát, ktoré vyústili do prijatia balíka „klimatických“ opatrení, vrátane posunu daňového systému smerom k zdaňovaniu znečistenia. Otázka je len či sa aj v iných krajinách a aspoň na úrovni Európskej únie, keď už nie na úrovni OSN alebo WTO, nájdu štátnici, ktorí budú mať odvahu to presadiť proti vôli nadnárodných korporácií, domácej oligarchie a tej časti verejnosti, ktorá možnosť cestovať a spotrebovávať považuje za svoje základné právo. Sú pritom v pozícii toho, kto v ponorke s nedostatkom vzduchu dožaduje svojho domnelého práva na fajčenie, teda napĺňania svojej (konzumnej) závislosti na úkor ostatných, a to bez ohľadu na to, že tým ohrozuje ich skutočné základné právo – právo na život.

Klimatická kríza znamená, že si budeme musieť zvyknúť na život bez mnohých teraz samozrejmých činností a zábav. Pokiaľ však budú médiá naďalej ľudí utvrdzovať v tom, že doterajší spôsob života, vrátane konzumných návykov a voľnočasových aktivít, ktoré sú obrovským zdrojom skleníkových plynov a ďalších foriem znečistenia, môže fungovať ďalej či sa dokonca zintenzívňovať, nemáme šancu ani len zmierniť dopady, ktoré prebiehajúci kolaps klimatického systému holocénu prinesie už v blízkej budúcnosti, nieto ho ešte odvrátiť.

Možno však budú musieť zomrieť miliardy ľudí, kým väčšina producentov, spotrebiteľov i politikov pripustí, že neobmedzený konzum naozaj nie je základné ľudské právo, ale je to nová forma imperiálneho spôsobu života, teda života na úkor iných. Konzumnú slobodu bohatšia desatina svetovej populácie totiž udržiava a rozširuje iba na úkor zhoršovania podmienok života, či s rastúcim počtom obetí klimatických zmien už doslova na úkor životov iných ľudí, ktorých problém je zväčša len v tom, že sa narodili na „nesprávnom“ mieste. Rousseauov postreh, že človek si neraz uchová slobodu, iba na úkor druhého, je tak svojim spôsobom, žiaľ, stále aktuálny. Zúrivé reakcie na odporúčania znížiť svoju uhlíkovú stopu, napr. obmedzením lietania či konzumácie exotických plodín, ktoré bolo treba priviesť cez pol sveta, však vyzerajú ako keby sa v ponorke či vesmírnej lodi, v ktorej dochádza dýchateľný vzduch, niekto dožadoval práva na fajčenie.  Ako by asi na takúto požiadavku reagoval zvyšok posádky?

Text vyšiel v skrátenej podobe v Pravde

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články