Sex na rozlúčku v zariadení pre mladistvých

od Katarína Slezáková
3753 pozretí

V piatok, keď som prvý krát prečítala blog Natálie Blahovej, bola som znechutená, ale úprimne, zároveň som pochybovala. Blog som nazdieľala na svojom facebook-ovom profile, aby som vzápätí post vymazala, s tým, že uvidíme, ako sa kauza vyvinie.

Nie je to preto, že by som neverila obetiam znásilnenia, ale celá situácia mi prišla natoľko fantaskná, že som nachvíľu poňala podozrenie, či sa nejedná o prekrútenie príbehu, hoci niekde vnútri som už vtedy cítila, že je to skutočne také hrozné ako to vyzerá. A ešte horšie. Riaditeľ Tománek sa neskôr vyjadril, že k sexu naozaj došlo, ale jednalo sa o dobrovoľný „sex na rozlúčku“ (!!!).

Avšak nič ako dobrovoľný styk medzi zamestnancom a maloletou zverenkyňou ústavu neexistuje. Okrem vyvodenia zodpovednosti a práce na celom aparáte starostlivosti o maloletých, by sme mali začať viesť diskusiu o tom, čo znamená súhlas, a kedy je sex vlastne konsenzuálny. To, že je pre súdy na Slovensku normálne konštatovať, že 14-ročné dievča v ústavnej starostlivosti dobrovoľne súložilo so zamestnancom, ktorý z definície veci má jasnú mocenskú pozíciu, a môže si tak sex vynucovať aj nepriamo,  svedčí to o fatálnom neporozumení sexuálnemu násiliu, ktoré zvyčajne vedie k obviňovaniu obetí.

Sústrediť by sme sa naopak mali na obvinenia vznesené proti ústavu a jeho pracovníkom, ktoré sú najhoršou esenciou ústavnej starostlivosti a poplachom, ktorý volá nielen po okamžitej pomoci konkrétnym dievčatám a chlapcom, ale aj po zmenách v sociálnych službách a čo najrýchlejšej deinštitucionalizácií. Je dôležité uvedomiť si, že práve štát a im spravovaná sieť sociálnych zariadení je tým, koho treba súdiť a nie matka, ktorá spravila nešťastné rozhodnutie pod tlakom necitlivej sociálnej pracovníčky a neskôr pod tlakom riaditeľa ústavu. Hnev a znechutenie, ktorí teraz mnohí pociťujú, vrátane mňa, treba orientovať týmto smerom, a nie k rodičovi, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou jednal v dobrej viere.

Nič nie je v poriadku

Zároveň nám ostáva len dúfať, že sa z celej situácie nestane ďalšie pole pre koalično-opozičné škriepky, ale že všetci zodpovední pristúpia k veci s najväčším rešpektom a skutočnou túžbou ochrániť najohrozenejšie skupiny. Celá situácia má totiž nespočetne viac súvislostí, než len skorumpovanosť vládnej strany, ktorá za zvláštnych okolností podporila ustanovenie a prevádzku konkrétneho ústavu. Je veľká škoda, že zatiaľ táto kauza, ktorej sa dostáva mimoriadnej mediálnej pozornosti, zatiaľ neviedla k širšej diskusií o deinštitucionalizácií na Slovensku, až sa vlastne zdá, ako keby ústavná starostlivosť ako taká bola v poriadku, pokiaľ sa na nej nepriživujú politici a prehnití jedinci.

Pravdou bohužiaľ ostáva, že prostredie totálnej inštitúcie, teda takej v ktorej sa všetky aspekty jedincovho života podriaďujú jej pravidlám, čo je často sprevádzané izoláciou alebo obmedzením pohybu, a v konečnom dôsledku vytvára situáciu, keď sa daná inštitúcia, v tomto prípade resocializačné centrum, stane celým svetom jedinca, je samo o sebe prostredím vytvárajúcim ideálne podmienky pre zneužívanie moci. Týmto smerom sa však verejná diskusia zatiaľ neuberá.

Okrem deinštitucionalizácie, by sme sa tiež mali baviť o momentálne existujúcom systéme sociálnych služieb. Kurátorka, ktorá pobyt v zariadení odporučila, aby následne ignorovala podmienky do ktorých dieťa poslala predsa neexistuje sama o sebe, ale je súčasťou priestoru a kultúry sociálnych služieb. Totižto, keď na Slovensku chránime deti je to vždy pred “tými druhými“ – homosexuálmi, moslimami, pedofilmi.

Pritom nám vôbec nedochádza, že najčastejšie sú to rodičia, príbuzní, opatrovníci či sociálne pracovníčky, teda ktokoľvek v pozícií moci voči dieťaťu, pred ktorými je treba maloletých chrániť. Je preto škoda, že naše uvažovanie nevedie skôr k tomu, ako a či vôbec systém sociálnych služieb predchádza takýmto individuálnym zlyhaniam alebo naopak, ako ich zakrýva, či dokonca ako pre nich vytvára priaznivé podhubie. Avšak ani týmto smerom sa zatiaľ diskusia neuberá.

Identifikovať vinníkov, ale hlavne všetko riešiť v súvislostiach

Korupcia a predstava prehnitosti individuálnych osôb znemožňuje diskusiu aj o ostatných zložkách štátnej moci, ktorá ostáva nespochybňovaná, ako keby bola oprostená od ideológie, a nehrozili jej skreslenia či zaujatosť. Takéto uvažovanie o štátnej moci v diskusiách má za následok ignorovanie kultúrneho aspektu rozhodnutia súdu, ktorý v minulosti ukončil trestné riadenie s pracovníkmi ústavu obvineným, len na základe vyhlásenia podozrivého, hoci sám súd konštatoval, že skutok sa stal.

To poukazuje nie len na fatálne chybné právne rozhodnutie, ale taktiež na absenciu diskusie o konsenzuálnom sexe a s tým súvisiacou sexuálnou výchovou, ktorá by sa evidentne nehodila len na základných a stredných školách, ale aj väčšej časti policajného zboru, sudcom a riaditeľom ústavou, ktorí majú predstavu, že 14 ročné dievča môže dať súhlas k sexu s terapeutom „na rozlúčku“.

Dobrovoľne môže mať sex iba niekto kto je spôsobilý súhlas dať. Takýto súhlas nemôže dať niekto, kto je opitý či zdrogovaný do tej miery, že je napríklad v bezvedomí, alebo maloletá osoba (podľa slovenských zákonov do 15 rokov). Taktiež nie je možné považovať za vyjadrenie súhlasu minulý súhlas – takže ak už prebehol styk s danou osobou v minulosti, nejde to považovať za „voľný vstup“ aj do budúcnosti. Okrem toho je podmienkou konsenzuálneho sexu aj absencia akéhokoľvek priameho či nepriameho nátlaku či vydierania.

Z toho jasne vyplýva, že nedobrovoľne inštitucionalizovaní zverenci v akomkoľvek ústave (teda v totalitnej inštitúcií), hlavne ak sú ešte aj maloletí, môžu len ťažko vydať skutočný súhlas so sexom so zamestnancom/kyňou, ktorý/á je voči nim v mocenskej pozícií. Konsenzu v sexuálnej oblasti na Slovensku nerozumejú mnohí, aj vďaka absentujúcej sexuálnej výchove, avšak, ak mu nerozumie polícia a súdy má to zásadný dopad na vymáhateľnosť práva.

Okrem tých, ktoré som spomínala, je ešte mnoho ďalších tém, ktorým by sa mohla diskusia rozvírená týmto škandálom venovať (ako napríklad slabá informovanosť o drogách, tendencia štátnych orgánov viniť obete či slut-shaming), zatiaľ to však vyzerá, že zostanú zametené pod rúškom politických ambícií a nafúknutého ega niektorých politikov. Je samozrejme dôležité identifikovať osoby podieľajúce sa na existencií a prevádzke tohto konkrétneho zariadenia, ako aj vyviesť zodpovednosť, ale bolo by naivné prepadnúť predstave, že táto situácia je ojedinelým excesom.

Naopak, pozeráme sa jednak na dôsledky schátraného a každou vládou zanedbávaného sektoru sociálnych služieb a práce s maloletými, ktorý stále viac menej stojí na zatváraní ľudí do totálnych inštitúcií, namiesto intenzívnej terénnej práce a systematickej snahy o elimináciu chudoby, ako aj na dôsledok dezinformovanosti o konsenzuálnom sexe. Je teda nutné oprostiť sa od miestami populárneho presvedčenia, že sa stačí zbaviť Fica/SMER-u a ako švihnutím čarovným prútikom budú po Slovensku behať šťastné a spokojné deti. K takému cieľu totiž vedie ešte dlhá a kľukatá cesta, je však jasné, že by stálo za to ju prejsť.

Autorka je sociologička.

Text vyšiel zároveň na internetovom denníku Alarm.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!