Anarchisti a radikálna ľavica sú na vzostupe. Prečo je to pre Európu dobrá správa?

od Jakub Žaludko
2329 pozretí

Radikálni anarchisti zranili počas hamburských protestov podľa reportáže denníka SME takmer 500 policajtov. Pre Európu tak vraj prezentujú veľký problém. Nedá mi preto nereagovať a v skratke ukázať, že anarchisti a anarchistky sú s najväčšou pravdepodobnosťou jedným z najmenších problémov súčasnej Európy. Práve naopak, svojim presvedčením predstavujú skôr demokratizačnú vzpruhu, ktorú tu tak veľmi potrebujeme.

Dúfam, že tento článok nebude chápaný ako silový útok. Ako otvorenému anarchistovi (s malým a) mi je vo férovej diskusii takáto taktika vzdialená na svetelné roky.

Radikalizmus: akcia! – dnes zľava – 99%

V Európe po novom rastie okrem radikálneho pravicového extrémizmu, aj radikálna ľavica. Politickí komentátori a komentátorky v mainstreamových médiách ich žiaľ hádžu do jedného koša. Robia tak pravdepodobne z nedostatku spánku. Úprimne im rozumiem – práca v dnešných médiách musí byť fakt ťažká a stresujúca. Medzi pravicovými a ľavicovými radikálmi je však hora priepastných rozdielov.  

Tu je jeden na ilustráciu:

Keď radikálnemu pravičiarovi poviete, že je radikál, pravdepodobne sa zháči a v lepšom prípade vám “vynadá” do slniečkara. V horšom prípade začne byť fyzicky agresívny.

Keď radikálnemu ľavičiarovi poviete, že je radikál, usmeje sa na vás. V lepšom prípade vás pozve na dobré víno. V horšom prípade vás pozve na lacné pivo.

Keď však radikálnej ľavičiarke poviete, že je najradikálnejšia radikálna ľavičiarka, to ju už veruže naštvete. Naštvete ju preto, lebo niečo ako “najradikálnejší radikálny ľavičiar” v jej svete neexistuje. Anarchisti a radikálni demokrati svet nevnímajú ako online verziu hry tetris. Neide im o to, kto je tu malý, veľký, či najradikálnejšie radikálny supermocný hráč. Ide im o dialóg, konsenzus, priamu akciu, slobodu a solidaritu. Demokracia ako z definície, nie?

Dovoľte mi teda modifikovať jedno klišé: jablká nie sú hrušky (prerastané hnilobou ľudskej malomyseľnosti a hlúposti). Bolo by pre dobro veci, ak by sme ich do budúcna nemiešali.

Viete prečo sa presný počet anarchistov nedá (ani v Nemecku, ani nikde inde) zistiť?

Základnú črtu anarchistov a radikálnych demokratov teda poznáme. Je tu však ďalší problém. Podľa vyhlásení predstaviteľov Nemecka a jeho ministerstiev, sa ich počet v krajine a Európe ako celku, nedá zistiť. Ono je to z povahy radikálne demokratických hnutí zrejmé, že sa to zistiť vážne nedá.

Chcete vedieť prečo?

No preto, lebo anarchizmus nie je ideológia. Anarchizmus nie je ani revolučná stratégia. Určite nie je kultom intelektuálnych osobností, filozofických domasedov či extrémistických pouličných bojovníkov. Anarchistky a anarchisti tak nemajú okolo krku vyvesený štítok s identifikačným čiarovým kódom. Sú to bežní ľudia, ktorým príde dnešný svet povrchný a nespravodlivý. Identifikovať ich je aj preto veľmi ťažké.

Anarchizmus je tradícia praxe s cieľom vytvárať v spoločnosti priestor pre ozajstnú slobodu, demokraciu a vzájomnú pomoc. Táto prax však pre anarchistov nie je dogmaticky predpísaná. Ako sa vraví, nepoznajú len jedno správne riešenie, ale sú otvorení jeho mnohorakosti. Veria totiž v rôznosť ľudí, čím sa rôznia aj ich aktivity. Zakladajú kultúrne centrá či komunitné záhrady, programujú, hrajú hudbu, pracujú na stavbách či v štátnej správe. Taktiež radi publikujú, diskutujú, združujú sa, no a samozrejme, protestujú a vyjadrujú svoj názor. Je dosť možné, že každý z nás ich pozná hromadu, bez toho, aby o tom vedel.

Anarchizmus a radikálna demokracia, sa teda dajú chápať ako niečo veľmi normálne, nie extrémne. Respektíve extrémne iba vtedy, ak chceme slobodu, konsenzuálnu demokraciu, vzájomnú pomoc a priestor, kde sa tieto dajú reálne prežívať, chápať ako extrémy. Nestrácajú však tieto ideály zmysel, ak nie sú žité?

Vo svete bez ich zmyslu môže ľahko dôjsť k orwellovským posunom:

Vojna = mier/Sloboda = otroctvo/Ignorancia = moc

Radikálna ľavicovosť v prevedení anarchistov je tak celkom priamočiaro o žití zmysluplného života. Tendenciu veriť v to, že sa to aj dnes dá, má pravdepodobne oveľa viac ľudí, ako si viacerí z nás dovolia pripustiť. A to je pre Európu určite pozitívna správa.

G20 a vzťah anarchistov k verejnej politike v rukách 1% “elít”

Na to, že majú anarchisti vcelku premyslenú a zmysluplnú tradíciu politickej praxe, vraj mnohí počas protestov v Hamburgu nevedeli odpovedať na otázky novinárov. Tí sa ich pri tom pýtali na veľmi jednoduchú vec: aký je obsah samitu G20, proti ktorému protestujete?

Na mieste je podľa mňa protiotázka: mal samit G20 obsah, ktorý by indikoval reálne politické dopady v prospech globálnej populácie?

Pravdepodobne nie. Pokojne sa opýtajte lídrov, ktorí sa na samite stretli. Je však dosť možné, že ich nikdy v živote nestretnete a nikdy v živote nebudete pripustení za rokovací stôl, pri ktorom (asi aj) diskutujú o tom, ako by mal aj váš svet vyzerať. A práve proti takejto odcudzenosti politiky a správy veci verejných sú anarchisti. Protesty tak viedli proti tejto odcudzenosti a povrchnosti, nie proti obsahu samitu.

Násilní “anarchisti” v Hamburgu

Viete čo spraví anarchista, keď stretne človeka, ktorý ničil verejný priestor a súkromný majetok v uliciach Hamburgu?

V rade prvom – neodsúdi ho ako zločinca.

V rade druhom – pohovoria si. A to pravdepodobne niekoľkokrát a na dlho. Povedal by som priam, že tento dialóg prenesú na celé spektrum anarchistických hnutí, ktoré v Nemecku a v Európe pôsobia.

O čom budú diskutovať? Najbližšie mesiace pravdepodobne o povahe anarchizmu a forme násilia, ktoré v rámci jeho praxe dáva zmysel. Extrémne násilie niekoľkých skupín demonštrantov, ktoré sa odohralo v Hamburgu pre anarchistov zmysel určite nedáva. Použitiu sily sa však ako taktike niektorí z nich nebránia. Používajú ju však výhradne reakčne – len vtedy, ak s ňou začne druhá strana (väčšinou ju tvoria silové zložky štátu). Jej (ne)morálnosť, však nie je až taká jednoznačná, ako ju vykresľujú politici, korporatisti, novinári a komentátori z pohodlných kresiel svojich kancelárií.

K uchopeniu logiky praxe a aktivít anachistov a anarchistiek, môže pomôcť ich všeobecná premisa: žime a konajme tak, ako keby sme už boli slobodní.

Foto: flickr a wikimedia commons

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články