Pozor, spoiler!

od Marcel Šedo
3587 pozretí

Nasledujúci text obsahuje veľké množstvo spoilerov.

Keď som začal študovať na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, zažil som hneď niekoľko prekvapivých situácií. Naši pedagógovia nám bez akýchkoľvek výčitiek vyzrádzali konce filmov či púšťali záverečné sekvencie a vôbec sa pritom netrápili nad niečím takým, ako je spoiler. Pri niekoľkých následných diskusiách som zistil, že nechápu súčasnú hystériu z možného odhalenia kľúčových udalostí príbehu.

Neskôr som si všimol, že v minulosti bolo prezradenie celého deja pomerne bežnou praktikou distribučných spoločností alebo novinárov. Staršiu generáciu (väčšinou) akoby vôbec „nevzrušovalo“, že by sa mohla vopred dozvedieť mnohé dôležité informácie. Z čoho teda vyplýva súčasná hystéria, kedy si množstvo ľudí pri diskusiách o filme zapcháva uši a kričí spoiler? Nasledujúci text má byť predovšetkým snahou pochopiť príčiny tohto javu a dospieť ku konsenzu so spoilerofóbmi.

Čo je to „spoiler“?

V prvom rade sa treba spýtať, čo to spoiler vlastne je? Masívnejšie šírenie tohto slova začalo pravdepodobne v internetovej komunite milovníkov sci-fi niekedy v 80-tych rokovch. Zjednodušene, ide o vyzradenie kľúčovej alebo kľúčových udalostí zápletky. Táto definícia je samozrejme mimoriadne vágna, avšak to je aj samotný pojem „spoiler“, keďže nikto netuší, kedy už môžeme hovoriť o spoileroch a kedy ide ešte o prípustný popis deja. Je to snáď informácia o tom, že vo filme Kanály (r. Andrzej Wajda, 1957) všetci hrdinovia zomrú? Alebo snáď to, že Rose prežije potopenie Titanicu (r. James Cameron, 1997)? Hoci sú to nepochybne kľúčové udalosti, v oboch prípadoch sa o nich dozvedáme hneď na začiatku filmu. Je to spoiler, keď niekomu prezradím, že v Shakespearovej komédii Skrotenie zlej ženy na záver skrotia zlú ženu? Ako budeme definovať spoiler v prípade filmových adaptácií? Ničím spoilerofóbovi zážitok, keď mu rozprávam o literárnej či divadelnej predlohe filmu?

Tu môžu prísť námietky, že z filmu by sa nemalo vyzrádzať vôbec nič, alebo že situácia sa líši od filmu k filmu. Ak zvolíme prvý prípad, museli by sme sa zaobísť bez akýchkoľvek informácií a to znamená, chodiť na filmy chaoticky a náhodne. Spoilerom je v istom zmysle totiž aj meno autora (Daniel Steelová píše romantické príbehy, ktoré mávajú obvykle šťastné konce), žáner (horor znamená, že sa budeme báť), veková hranica prístupnosti filmu (v PG-13 nebude sex ani vulgarizmy), alebo dokonca názov filmu (v Transformeroch budú bojovať roboty). V druhom prípade tu však stále stojí tá istá otázka: čo je pre rozprávanie kľúčové a čo už nie? Kde je tá hranica? Ako sa zachovať pri diskusiách, aby som nebol označený za „ničiteľa filmových zážitkov“?

Aké sú príčiny vzniku spoilerofóbie?

Jednou z hlavných príčin narastajúcej spoilerofóbie v spoločnosti je predovšetkým nástup internetu. Táto udalosť zásadným spôsobom zmenila divácke návyky. Predovšetkým ide o bezbrehosť. Dnes môžeme „zadarmo“ a bez námahy pozerať v podstate akýkoľvek film. Odpadá riziko „premárnenia“ peňazí pri výbere zlého filmu a zároveň môžeme pozerať čo chceme, ako chceme a v podstate aj kedy chceme. V minulosti si diváci museli za filmy vždy zaplatiť a v stanovený čas sa dostaviť na premietanie v kine alebo zapnúť televízor. Ak ste zmeškali niektorú časť obľúbeného seriálu, dej vám mohol jedine niekto prerozprávať. Pri kine bolo dôležité premyslieť si, či na daný film ísť a to nielen kvôli cene lístka, ale aj kvôli tomu, že medzi uvedením filmu v kine a v TV bol veľmi dlhý časový úsek. Rozprávanie sa, poprípade čítanie si o zápletke, preto tiež hralo väčšiu rolu pri výbere filmu. Po istom čase mal človek navyše len minimálnu šancu (poprípade musel čakať roky), že si daný film alebo seriál ešte niekedy pozrie, a tak ho netrápilo, či sa dopočuje nejaké spoilery.

Veľký vplyv má v prípade internetu aj to, že v internetových diskusných skupinách konverzácia prestáva byť súkromnou záležitosťou. Tým, že rozhovory o filmoch častokrát prebiehajú na rôznych verejných fórach, zdalo sa byť nutné, zamedziť tomuto bezhraničnému šíreniu informácií.

Na tomto participujú aj Hollywoodske štúdiá. Už od čias traileru na film Psycho (r. Alfred Hitchcock, 1960), v ktorom samotný Hitchcock hovorí divákom, aby o zápletke mlčali, môžeme vidieť postupné okresávanie informácií o zápletke zo strany marketingových oddelení a distribučných spoločností.1)Trailer na detektívny film Maltézsky sokol z roku 1941 nám napríklad vyzradí kompletne celú zápletku. https://www.youtube.com/watch?v=phUxnXGhEiI  Informácia o zápletke sa v priebehu rokov, rovnako ako všetky informácie v kapitalistickej spoločnosti, stala dôležitou komoditou. Môžeme sa ňou chvastať, lákať i budiť strach (u spoilerofóbov). Všetky trailery navyše ešte viac posilňujú dôležitosť deja na úkor iných zložiek filmu – bez problémov nám prezrádzajú kamerové postupy, to ako budú vyzerať prostredie a postavy, atmosféru viacerých scén a i. Akoby bola zásadná iba fabula (v zmysle chronologického prerozprávania udalostí), ktorá ako jediná musí byť čo najdôslednejšie utajená.2)Na českej wikipédii síce sú spomenuté aj formálne postupy, ale na anglickej wikipédii, urban dictionary alebo dictionary.com sa nič také nenachádza a osobne som sa s takýmto typom spoilerofóbie nikdy nestretol.

Osobne sa domnievam, že dôležitú úlohu hrá v prípade spoilerofóbie aj zmena diskurzu vo vnímaní umenia. Prekvapivé zvraty v závere príbehu hrali kľúčovú úlohu najmä v šestákových románoch, ktoré boli v minulosti považované za brakové. V posledných desaťročiach však prevláda stieranie hraníc medzi vysokým a nízkym a emancipácia „pokleslých“ žánrov viedla k tomu, že sa do „áčkových“ filmov či literatúry v čoraz väčšej miere dostávalo aj rozprávanie, ktoré stálo takmer výhradne na šokujúcich twistoch a odhaleniach (Šiesty zmysel, Lost, Obvyklí podozriví). Samozrejme, elitársky prístup ku kultúre nepovažujem za správny a osobne som veľkým fanúšikom komiksov aj sci-fi.

Strach zo spoilerov je však ovplyvnený ešte ďalším trendom v súčasnej popkultúre. Dominantné pozície dnes získavajú seriály, sequely, spin-offy a najmä samotné seriálové rozprávanie, ktoré divákov láka najmä na rozvíjanie zápletky a pokračovanie príbehov. Produkčné spoločnosti dômyselne pracujú s rôznymi cliffhangermi či postupným vypúšťaním dielov, pričom dôvody tohto správania sú takmer výsostne ekonomické. Niekto azda namietne, že „serialita“ tu bola vždy. Avšak až v 80. rokoch začala v kinematografii získavať na význame3)80. roky sú všeobecne charakteristické veľkým množstvom sequelov (Rocky, Rambo, Ghostbusters atď.) a remakov. Mnohí považujú za začiatok tohto trendu masívny úspech série Star Wars. a v posledných dvoch dekádach série v popularite pomaly dobiehajú filmy, čo dokazujú neustále rastúce značky ako Netflix, HBO a Amazon, a tiež výraznejší kritický ohlas i omnoho väčšie množstvo slávnych umelcov, ktorí sa na výrobe podieľajú.

Čo z toho vyplýva pre vnímanie filmu?

Predovšetkým tým trpí filmová kritika, ktorá už nemôže interpretovať film ako celok a využívať pri tom kľúčové informácie príbehu. Najhoršie na tom všetkom je však to, že spoilerofóbia likviduje aj akékoľvek ďalšie diskusie o filme. Debaty, pokiaľ niekto z osadenstva daný film nevidel a „trpí spoilerofóbiou“, sa potom obvykle pohybujú len okolo technických podrobností alebo hodnotenia v štýle páči-nepáči. Takéto „diskusie“, resp. skôr suché výmeny faktov a jednoslovných hodnotení, však už z princípu nemôžu byť plodné, podnetné a ani zábavné.

Súčasne nás to núti pýtať sa na dôvody sledovania filmov. Spoilerofóbia akoby redukovala film – syntetické umenie, ktoré v sebe spája zvuk, obraz, rozprávanie, architektúru, kostýmy atď., len na akési toky informácií. Jedinou aktivitou filmového diváka je v takomto vnímaní naratívneho umenia len vytváranie hypotéz. Nikto nekričí „spoiler“, keď vidí fotografiu Pandory, keď počuje meno režiséra alebo žáner filmu, či informáciu o tom, že rozprávanie bude retrospektívne.

Ničia teda spoilery divácky zážitok? Osobne sa domnievam, že v drvivej väčšine prípadov nie, čo dokazujú aj niektoré psychologické experimenty.4)https://www.wired.com/2011/08/spoilers-dont-spoil-anything/ Maximálne ho môžu zmeniť a odviesť našu pozornosť od toho, čo sa stane, na spôsob, akým sa to stane a ako to bude stvárnené. Na tomto princípe fungujú remaky, filmy podľa skutočného príbehu, adaptácie i niektoré vyššie spomenuté divadelné hry, filmy a knihy, ktoré prezrádzajú vyústenie príbehu už na začiatku alebo rovno v názve. Naše obľúbené filmy taktiež pozeráme niekoľkokrát, čo dokazuje, že môžeme emocionálne prežívať aj príbehy, ktorých koniec poznáme. Zároveň v spoločnosti očividne neklesá dopyt po filmoch, pri ktorých je každému vopred zrejmé ako sa skončia. Samozrejme, existujú aj také filmy, ktoré stoja na prekvapivom zvrate či twiste. Pokiaľ však neponúkajú nič iné, kvôli čomu by si ich človek mal chuť pozrieť druhý krát, oplatí sa kvôli tomu „hysterčiť“ a obmedzovať svoje okolie? A oplatí sa naopak „hysterčiť“ pri spoileroch, ktoré neprezrádzajú prekvapivé zvraty?

Pokus o zmier

Uznávam, že skutočne existujú „spoilery“, ktoré by sa nemali hovoriť. (SPOILER) Smrť Marion v Psychu stavia práve na prekvapení, pretože prichádza v polovici filmu. Nikto z vtedajších divákov nič také čakať nemohol a šok z jej smrti, spojený s mimoriadnou brutalitou vraždy, musel byť v dobe uvedenia obrovský. (SPOILER) A prečo o tom teda hovorím? Pretože tento film je starý 57 rokov, čo je skoro celý dospelý život jedného človeka. Žiadanie mlčanlivosti je v takomto prípade podľa mňa nefér, sebecké a autoritatívne.

Osobne by som teda navrhol do pléna nasledujúci kompromis. Spoiler teda považujme len za vyzradenie kľúčovej a zároveň PREKVAPIVEJ udalosti, ktorá zásadným spôsobom mení predchádzajúce či nasledujúce vnímanie iných udalostí (úmrtie hlavnej postavy, kto je vrah, niečo je inak ako sme si mysleli atď.). Keďže prekvapivá udalosť môže byť pre každého iná, považujem za nutné pridržiavať sa vždy iba autorského zámeru. Pokiaľ teda autor vopred pripravuje diváka na to, čo sa stane, je absolútne v poriadku o tom hovoriť.

Súčasne sa ľudia musia zmieriť s tým, že po istom čase už nie je opodstatnené, nútiť svoje okolie držať informačné embargo. Písané slovo však zostane v masovo-komunikačných prostriedkoch zapísané navždy, a tak je prijateľným kompromisom vždy označiť text ako spoileroidný. Na druhú stranu by sa však mohli spoilerofóbovia zamyslieť nad tým, či súčasná hystéria okolo spoilerov nie je tak trochu prehnaná a neopodstatnená. Na základe (v istom zmysle) spoilerov a z nich vyplývajúcich očakávaní, sa totiž aj tí najväčší spoilerofóbovia rozhodujú, či si daný film pozrú alebo nie a aj viaceré príklady a experimenty ukazujú, že potešenie z fikcie by nemalo byť zničené.

Autor je študentom Audiovizuálnych štúdií, recenzentom portálu kinema.sk a občasným prispievateľom do magazínov Film.sk a Kino-Ikon.

Titulná fotografia: Janet Leigh v kultovej scéne z filmu Psycho (r. Alfred Hitchcock, 1960).

Poznámky   [ + ]

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články