Politický George Orwell

od David N. Smith
1180 pozretí

George Orwell je známy ako stelesnenie priamosti a vernosti pravde. Poznať by sme ho však mali aj pre jeho socialistické presvedčenie. Text Davida N. Smitha z amerického magazínu Jacobin prekladá Martin Makara.

George Orwell bral politiku vážne.

To sa môže zdať samozrejmým, ak uvážime rozšírenosť „orwellovského“ politického diskurzu a politickú alegorickosť jeho najznámejších románov. Kto by v Zvieracej farme nerozpoznal boľševickú revolúciu? Kým by nepohlo zobrazenie totalitnej kontroly myslenia v 1984? Aj napriek zreteľnému politickému významu Orwellovho literárneho diela sa jeho angažovanosť v radikálnej politike kontinuálne zanedbáva. Toľko sa už povedalo o Orwellovom legendárne priamočiarom prejave a voľnomyšlienkárskom svetonázore, že pre mnohých sa Orwell stal ikonou nedoktrinárskeho, či dokonca antidoktrinárskeho myslenia.

V najznámejšom Orwellovom texte sa nachádza tridsaťstranová stať o „teórii a praxi oligarchického kolektivizmu“, ktorá nápadne pripomína Trockého ideológiu. Orwellov socializmus je považovaný za donkichotsky naivný, skôr morálne než teoreticky založený a skôr intuitívny než intelektuálny. Pravda je však zložitejšia.

Orwell bol obrazoborcom, ale v rámci socialistickej tradície, nie mimo nej. Jeho satirické spodobenie ideologických excesov dodnes vyznieva tak presvedčivo preto, lebo tieto excesy dôverne poznal – z ideologickej, kultúrnej aj teoretickej stránky.

Vďaka jeho súhrnnému dielu publikovanému medzi rokmi 1986 a 1998 vieme, že v ľavicovej politike sa cítil ako ryba vo vode. V roku 1945, keď sa dostal do sporu s prosovietskymi spisovateľmi za zveličovanie Stalinovho významu pre Ruskú revolúciu, argumentáciu pre svoju kritiku čerpal z prekvapivého zdroja. Bol mu ním muž, ktorý v rokoch 1930 až 1939 pracoval ako Stalinov minister zahraničných vecí a na túto pozíciu sa vrátil po svojej diplomatickej anabáze v Spojených štátoch počas druhej svetovej vojny.

„Mám pred sebou pamflet,“ píše Orwell, „ktorý je mimoriadne vzácny. Napísal ho Maxim Litvinoff v roku 1918 a komentuje v ňom nedávne udalosti Ruskej revolúcie. Nespomína v ňom Stalina, zato vyzdvihuje Trockého a Zinovieva.“

Pozorným čitateľom neušlo, že postavy inšpirované Levom Trockým sú ústredné ako pre 1984 (Goldstein), tak aj pre Zvieraciu farmu (Snehuliak). Necenzúrovaný, heretický trockizmus však prekvapí v Orwellovej korešpondencii a esejistike. V eseji z r. 1945 nazvanej „Poznámky k nacionalizmu“ (Notes on Nationalism) Orwell prezentuje prehľad politických smerov, medzi ktoré pod číslom tri radí aj trockizmus. Píše, že tento pojem je často „používaný tak vágne, že sa doň vmestia anarchisti, demokratickí socialisti, ba aj liberáli. Ja ho však používam v zmysle doktrinárskeho marxizmu“ a „odmietania Stalinovho režimu“.

Ďalej v eseji Orwell vystríha pred zamieňaním doktríny a strašiaka s rovnakým menom: „Trockizmus je lepšie študovať prostredníctvom pamfletov či časopisov ako Socialist Appeal než prostredníctvom diel samotného Trockého, pretože celkom určite nebol mužom len jednej myšlienky.“ Zaujímal sa aj o ďalšie viac či menej relevantné politické smery.

Nešlo o žiadnu výstrednosť. Orwell si ľavicové zoskupenia nikdy neromantizoval – a to ani tie, ktorých priaznivcom sám bol (napr. britská Labour Party či milície španielskej Marxisticky zjednotenej strany pracujúcich, po boku ktorých bojoval v španielskej občianskej vojne). Obdivoval disent a vybudovanie opozičnej sily – hoci aj malej – považoval za úspech. „Nikdy som ho nezažil v takom nadšení,“ spomína si Arthur Koestler, ako keď sa v r. 1946 rozhodli spolupracovať pri založení ľudskoprávnej organizácie.

Keď sa skupiny, s ktorými nesúhlasil, ale rešpektoval ich, ocitli pod útokom, neváhal a postavil sa na ich obranu – v súkromnom aj verejnom živote. Počas vojny bol ostro kritický voči anarchistickým pacifistom, ale keď Scotland Yard podnikol v r. 1944 v ich tlačovom orgáne raziu, Orwell na stránkach socialistického magazínu Tribune reagoval bodavou kritikou.

Keď za nesúhlas s vojnou uväznili Vernona Richardsa a ďalších, Orwell prijal ich ponuku stať sa podpredsedom Výboru pre ochranu slobody. Po prepustení Richardsa a Marie Louise Berneriovej im pomohol stať sa fotografmi. Vďaka Zvieracej farme sa Orwell sám stal slávnym a fotografie (mlčanlivého autora a jeho syna Richarda), ktoré zhotovili jeho priatelia, sa stali komerčne vysoko výnosnými. Sú zároveň najlepšími zábermi Orwella.

Organizačná činnosť si vyžaduje úsilie a odvahu. Orwell sa nikdy nehanbil za svoje skromné začiatky. Zbieral pamflety aj najmenších skupín a všetky ich bral vážne. Dvestoštrnásťstranový zoznam jeho kolekcie obsahujúcej 2 700 textov zahŕňa pamflety Všeindickej socialistickej strany, Ľudovej národnej strany (Jamajka), Poľského podzemného vydavateľstva pracujúcich, Leninistickej ligy, francúzskej Syndikalistickej skupiny, vydavateľstva Freedom Press, časopisu Robotníkov priateľ a mnohých ďalších.

Zvyčajne však takto Orwella nechápeme. Jeho vydavatelia a kritici zneužili jeho skorú smrť, aby ho vykreslili ako stereotypného, zaryto antiintelektuálneho proroka, ktorého dystopické príbehy pramenia alebo zo zdravého sedliackeho rozumu, alebo z jeho výstrednej povahy.

Ani jeden z týchto stereotypov nie je ničomu užitočný. Orwell písal priamočiaro a mal ďaleko od kazuistického piplania sa v detailoch, ale v nijakom prípade nebol naivný či nebodaj antiintelektuálny. Dokonca aj v chorľavom období pred svojou smrťou, keď jeho energia upadala a mal čo robiť, aby dokončil 1984, čítal s neobyčajným záujmom.

Z posledného zväzku jeho súborného diela som sa dozvedel, že v roku 1949 sa Orwell zoznámil s Ruth Fischerovou. Fischerová, ktorá bola predtým, než sa v r. 1926 rozišla so sovietskou cestou, krátko prvou tajomníčkou nemeckej Komunistickej strany, v r. 1948 publikovala rozsiahlu štúdiu Stalin a nemecký komunizmus.

V apríli 1949 Orwell napísal Fischerovej: „Nepochybne ste zahltená gratuláciami, ale aj ja Vám chcem povedať, ako prínosná pre mňa Vaša kniha bola.“ Fischerová mu onedlho na to odpísala a v odpovedi sa mu poďakovala za jeho „povzbudivé poznámky“ a vyjadrila nádej, že sa jej podarí „nájsť si čas“, aby ho počas svojej cesty do Anglicka navštívila v sanatóriu. Krátko predtým sa vrátila k Orwellovej „veľmi podnetnej“ Pocte Katalánsku a dúfala, že bude príležitosť knihu s jej autorom prediskutovať osobne.

23. mája mu napísala opäť a poďakovala mu za zaslanie rozšíreného vydania 1984, „ktoré dorazilo len dnes ráno“ – dva týždne pred oficiálnym vydaním. O mesiac neskôr, krátko po tom, čo sa obaja stretli, Orwell napísal svojmu priateľovi Toscovi Fyvelovi, od ktorého získal Fischerovej knihu, že „bolo úžasné stretnúť človeka, ktorý dôverne poznal Radeka & Bukharina & ďalších.“

V júli si Orwell a Fischerová vymenili darčeky (Barmské dni od Orwella, čokolády od Fischerovej) a Orwell svoju priateľku požiadal o radu vo veci žiadosti, ktorú obdržal z magazínu POSSEV. Založili ho ruskí emigranti vo Frankfurte. (Fischerová v tomto meste krátko pôsobila.)

„Predpokladám,“ začal svoju otázku Orwell, „že redaktori tohto magazínu za svoju prácu nedostávajú zaplatené a zrejme nebudú bielogvardejci, všakže?“ (narážal tým na reakčné sily v revolučnom Rusku). V liste svojmu agentovi naznačil, že Fischerovú požiadal o pomoc POSSEVu.

Všetko toto vo mne vzbudilo zvedavosť. Ruth Fischerová je dnes pre väčšinu čitateľov Orwella takmer neznáma a obchádza ju aj mnoho súčasných historikov špecializujúcich sa na komunizmus. Pritom si zaslúži pozornosť – románopisec Arthur Koestler ju nazval „pravdepodobne najgeniálnejšou ženou komunistickej histórie“. (Pozn. preklad.: Fischerová bola po druhej svetovej vojne členkou tajnej americkej špionážnej organizácie The Pond – Jazero.) Fischerová sa poznala s viacerými Orwellovými priateľmi – Koestlerom, Dwightom Macdonaldom či Franzom Borekanauom.

Borkenau a Orwell si dlho boli politicky blízki. Orwell bol prvý, kto použil slovné spojenie „oligarchický kolektivizmus“. Použil ho v recenzii jednej z Borkenauových kníh, ktorým sa ako recenzent rád venoval – písal napríklad aj o Borkenauových kritických dejinách Kominterny od r. 1938. V marci 1949, keď David Astor požiadal Orwella o odporúčanie na spisovateľa, ktorý sa vynikajúco vyzná v španielskej občianskej vojne, Orwell odporučil Borkenaua. Jeho Španielsky kokpit Orwell nazval už v r. 1938 najlepšou knihou o konflikte na Pyrenejskom polostrove. Keď Orwella o mesiac neskôr Celia Pagetová poprosila o odporúčanie človeka, ktorý by sa postavil do služieb obrany demokracie pred stalinizmom, Orwell si opäť spomenul na Borkenaua.

V auguste 1949 sa Ruth Fischerová a Franz Borkenau stretli s Melvinom Laskym. Ten viedol nemecky písaný a zo Spojených štátov financovaný časopis Der Monat, v ktorom na pokračovanie vychádzala Zvieracia farma. Toto stretnutie, ktoré sa udialo v istom nemeckom hoteli, sa považuje za kľúčový míľnik na ceste k vzniku Kongresu za kultúrnu slobodu. V rovnakom mesiaci, ako sa udialo stretnutie, Fischerová z Paríža napísala Laskymu: „Vybavujem veci k berlínskemu kongresu a všade sa stretávam s podporou a záujmom. Včera som sa stretla s Koestlerom a reagoval podobne.“

Dva dni nato poslal Koestler Fischerovej strojom napísaný návrh na vznik ligy za ľudské práva, „ktorú som pred pár rokmi chcel založiť s Russellom a Orwellom. Je to neaktuálne a napísané pre inú príležitosť, ale jedna či dve myšlienky z textu sa môžu hodiť.“

Dokument, ktorý som vlani našiel v zapadnutom archíve, nazývam „Orwellovým manifestom“. Napísal ho totiž v r. 1946 za spolupráce Koestlera a filozofa Betranda Russella. Manifest volá po založení nového zoskupenia zaoberajúceho sa ľudskými právami, ktoré by presadzovalo „rovnosť príležitostí“ pre každého „novonarodeného občana“, prehlbovanie a rozširovanie demokracie a odpor voči ekonomickému vykorisťovaniu. Orwell tiež dúfal v rozbehnutie medzinárodného „psychologického odzbrojenia“.

Tieto ambiciózne ciele nachádzame rozpísané len v tomto manifeste. Implicitne však boli pre politického Orwella typické. Nebol len spisovateľom, ale aj praktikom.

Prehlbujúce sa napätie medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom čoskoro vytvorilo medzi Orwellom a jeho niekdajšími druhmi priepasť, keďže ako Koestler, tak aj Russell sa stali militantne rusofóbnymi. Orwell veril, že najlepšia prevencia pred treťou, atómovou svetovou vojnou je slobodná medzinárodná výmena informácií a myšlienok. Bývalí Orwelloví kolegovia sa však vydali iným, bojovnejším smerom.

Orwell umrel v januári 1950, krátko pred zakladajúcim zjazdom Kongresu za kultúrnu slobodu v Berlíne. Názory na to, či by sa pridal ku Koestlerovi, Russellovi a Borkenauovi do tejto ostro protisovietskej organizácie, sa rôznia. Kongres bol za studenej vojny jednoznačne na strane Západu a ako sa neskôr zistilo, tajne ho financovala CIA.

Koestler pochyboval, že by sa k nim Orwell pridal. V nekrológu, ktorí pri príležitosti Orwellovej smrti napísal, tvrdí, že jeho drahý priateľ George bol príliš idealistický na to, aby zmiernil svoje socialistické presvedčenie alebo utlmil svoju kritiku kapitalizmu a Západu. Koestler Orwellovu tvrdohlavosť ľútostivo označuje za nešťastnú, pretože dúfal, že by sa s Orwellom raz mohli stretnúť na americkej strane sporu. V duchu staršieho a múdrejšieho strýca dodal, že idealizmus bol pre Orwella jednoducho milo typický.

Koestler sa takto vrátil k základnej výhrade Orwellových kritikov: útoku na jeho naivitu. Namiesto toho, aby bral Orwella vážne, vykreslil ho jednoducho ako svojrázneho, neškodného a milo výstredného.

Je šťastie, že mnoho čitateľov Orwella svojho spisovateľa berie vážne. Tí z čitateľov, ktorí idú do hĺbky a čítajú aj jeho menej známe eseje či recenzie, nielen prorocké romány, majú možnosť pochopiť, že jeho beletristické dielo je pevne ukotvené v podobnosti so skutočnou politikou. V dnešných dňoch dezinformácií sú politická čírosť a integrita, akými sa vyznačoval Orwell, raritné a vzácne.

Orwell bol – a ostáva – stelesnením priamosti, vernosti pravde a originálneho vhľadu. Kiež by jeho čitateľstvo neustále rástlo.

David N. Smith je profesorom sociológie na Kansaskej univerzite. Je autorom nedávno vydanej knihy George Orwell Illustrated a ďalších publikácií vrátane Ilustrovaného Kapitálu.

Fotografia: podobizeň G. Orwella (E. Blaira) z jeho spisu vedeného britskou Metropolitnou políciou (cca 1940). Zdroj: Národné archívy Spojeného kráľovstva/Wikimedia Commons

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články