Otázka slobody. Ako sa Sartre a Camus myšlienkovo rozišli

od Sam Dresser
944 pozretí

Jean-Paul Sartre a Albert Camus: dve najvýraznejšie postavy francúzskeho existencializmu. Spoznali sa počas druhej svetovej vojny, spriatelili krátko po nej a onedlho sa myšlienkovo rozišli aj napriek tomu, že ich spájalo ľavicové presvedčenie. Krátko pred svojou smrťou v r. 1980 Sartre Camusa označil za svojho pravdepodobne posledného dobrého priateľa. Čo  dvoch veľkých filozofov a spisovateľov rozdelilo? Text Sama Dressera z kanadského portálu Aeon prekladá Martin Makara.

Boli zvláštnou dvojicou. Albert Camus bol francúzskym Alžírčanom, pied noir (človek francúzskeho pôvodu, ktorý sa narodil v Alžírsku pod francúzskou koloniálnou nadvládou, ale po zvrhnutí koloniálnej nadvlády odišiel do kontinentálneho Francúzska, pozn. prekl.), ktorý sa narodil do chudoby a bol známy svojou nezameniteľnou charizmou. Jean-Paul Sartre naopak pochádzal z vyšších poschodí francúzskej spoločnosti a za krásavca ho nikto neoznačil ani omylom. Títo muži sa prvýkrát stretli v okupovanom Paríži a po druhej svetovej vojne sa z nich stali priatelia. V dňoch, kedy sa mesto pomaly zviechalo z vojnovej skazy, považoval Sartre Camusa za svojho najbližšieho priateľa. „Ako sme Ťa len vtedy mali radi,“ napísal neskôr Sarte.

Obaja boli žiarivými ikonami svojej doby. Noviny sa o nich zaujímali natoľko, že sledovali ich všedný život: Sartre sa zašil v Les Deux Magots, Camus lietal Parížom. V období, kedy sa mesto rekonštruovalo, boli Camus a Sartre hlasmi svojej súčasnosti. Európa v predchádzajúcich rokoch podstúpila ťažkú obetu, ale vojnový popol podnietil uvažovanie o novom povojnovom svete. Čitatelia od Sartra a Camusa očakávali, že sformulujú, ako bude tento svet vyzerať. Im blízka filozofka Simone de Beauviorová si na toto obdobie spomínala tak, že „bolo našou úlohou formulovať ideológiu povojnových čias.“

Stal sa ňou existencializmus. Sartre, Camus a ich intelektuálni druhovia odmietali náboženstvo, písali nové, znepokojivé hry, pobádali čitateľov k autentickému žitiu a písali o absurdite sveta – sveta, ktorý je bez zmyslu a hodnoty. „Sú len kamene, mäso, hviezdy a tie pravdy, na ktoré môžem siahnuť,“ napísal Camus. Musíme žiť v tomto svete a dať mu vlastný zmysel a hodnotu. Práve tým sme slobodní a zároveň drtení, pretože slobodu sprevádza hrozná, vysiľujúca zodpovednosť autenticky žiť a konať.

Ak myšlienka slobody Camusa a Satra spájala filozoficky, tak boj za spravodlivosť ich zjednocoval politicky. Stavali sa proti nespravodlivosti a usilovali sa ju napraviť. Obaja boli presvedčení, že nik neokúša nespravodlivosť väčšmi než pracujúci. Camus a Sartre vnímali, ako je proletariát reťazou uviazaný k svojej práci a tým okradnutý o vlastnú dôstojnosť. Bez nových politických systémov nebolo možné pracujúcich oslobodiť.

V októbri 1951 Camus vydal esej Vzbúrený človek. Formuloval v nej svoju nahrubo načrtnutú „filozofiu vzbury“. Nebol to filozofický systém per se, ale skôr amalgám filozofických a politických myšlienok: každý človek je slobodný, ale sama sloboda je relatívna; človek si musí uvedomiť jej hranice, pristúpiť na striedmosť a podstúpiť „uvážené riziko“; absolútne pravdy idú proti ľudskosti. Najviac zo všetkého však Camus odsudzoval revolučné násilie. V extrémnych prípadoch ho podľa neho možno použiť (koniec koncom, sám podporoval francúzsku armádu), ale využívanie revolučného násilia na presmerovanie histórie na želanú koľaj považoval za utopizmus, absolutizmus a zradu na sebe samom.

„Absolútna sloboda je právom najsilnejšieho,“ napísal Camus, kým „absolútna spravodlivosť sa dosahuje potlačením všetkých rozporov: preto ničí slobodu.“ Spor medzi spravodlivosťou a slobodou si vyžadoval neustále vyvažovanie, politickú miernosť, prijatie a oslavu toho, čo náš zároveň najviac obmedzuje: našej vlastnej ľudskosti. „Musíme žiť a nechať žiť,“ povedal, „aby sme sa stali tým, čím sme.“

Sartra Vzbúrený človek znechutil. Veril totiž, že v komunizme je možné dosiahnuť dokonalú spravodlivosť aj slobodu. Kapitalizmus a chudoba obmedzovali slobodu pracujúcich. Možnosti proletariátu boli o ničom a neľudské: robiť zbytočnú a odcudzenú prácu alebo umrieť. Vďaka oslobodeniu od útlaku a navráteniu autonómie pracujúcim, komunizmus dáva ľuďom možnosť žiť bez materiálnej núdze. V dôsledku si tak pre seba môžu slobodne vyvoliť najlepší možný život. Nielen, že komunizmus ľudí oslobodzuje, ale vďaka nekompromisnej rovnosti je aj garanciou spravodlivosti.

Problém je, že podľa Sartra a mnohých ďalších ľavičiarov sa ku komunizmu treba dopracovať revolučným násilím – existujúci systém musí byť rozbitý. Samozrejme, nie všetkým ľavičiarom sa tento prístup páčil. Deliaca línia medzi radikálnymi a umiernenými ľavičiarmi – či, povedané inak, medzi komunistami a socialistami – nebola v tom čase ničím novým. Hoci tridsiate a rané štyridsiate roky ľavicu dočasne spojili v boji proti fašizmu, po jeho porážke sa rozpor medzi radikálmi volajúcimi po násilnom zvrhnutí kapitalizmu a umiernenými ľavičiarmi, ktorí násilie odmietali, obnovil. Ba čo viac: po tom, čo pravica prakticky vymizla a Sovietsky zväz si vydobyl medzinárodnú prestíž, spor sa stal ešte vyhrotenejším. Radikáli sa posilnili naprieč celou Európou, ale hrôzy gulagov a zinscenovaných procesov vyvolávali nad komunizmom vážne otázniky. Každý povojnový ľavičiar čelil jednoduchej otázke: na ktorú stranu sa postaviť?

Publikovaním Vzbúreného človeka Camus deklaroval, že mierumilovný socializmus sa neuchýli k revolučnému násiliu. Šokovali ho správy prichádzajúce zo Sovietskeho zväzu: nešlo o krajinu, kde by bok po boku slobodne žili komunisti, ale o krajinu bez akejkoľvek slobody. Sartre medzitým bojoval za komunizmus a nevyhýbal sa ani obhajobe násilia.

Rozkol medzi dvoma priateľmi sa stal mediálnou senzáciou. Les Temps Modernes – časopis redigovaný Sartrom – vydal kritickú recenziu Vzbúreného človeka a vzápätí sa vypredali tri celé náklady periodika. Le MondeL’Observateur túto polemiku starostlivo pokrývali. Dnes si len ťažko vieme predstaviť intelektuálnu zvadu, ktorá by pútala takú pozornosť verejnosti, ale prostredníctvom tejto nezhody si mnohí čitatelia uvedomovali súdobú politickú krízu. Šlo o politiku realizovanú v myšlienkovom svete, v ktorom jednotlivé myšlienky vzájomne súperili. Ak je človek dôsledne oddaný myšlienke, môže pre ňu aj zabiť? Aká je cena za spravodlivosť? A aká za slobodu?

Sartrova pozícia mala svoju achillovu pätu vo vnútornom rozpore, s ktorým Sartre bojoval po zvyšok svojho života. Sartre, existencialista, ktorý tvrdil, že ľudia sú odsúdení k slobode, bol tiež Sartrom, marxistom, ktorý bol presvedčený, že dejiny poskytujú len veľmi málo skutočnej slobody v existencialistickom zmysle. Hoci sa nikdy nestal členom Francúzskej komunistickej strany, komunizmus po celej Európe obhajoval až do r. 1956, kedy ho napokon sovietske tanky v Budapešti presvedčili, že Sovietsky zväz nepredstavuje cestu vpred. (V skutočnosti bol Sovietmi v Maďarsku vydesený, pretože sa tam  podľa neho správali ako Američania.) Po celý život ostal Sartre významným hlasom ľavice a najobľúbenejším terčom jeho kritiky bol francúzsky prezident Charles de Gaulle. (Po jednom mimoriadne ostrom útoku de Gaullovi navrhli, aby nechal Sartra zatknúť. „Voltaira nemožno zatknúť,“ odvetil.) Sartre ostal nepredvídateľným a keď v r. 1980 umrel, mal za sebou dlhé a bizarné koketovanie s tvrdým maoizmom. Hoci sa Sartre odpútal od Sovietskeho zväzu, nikdy celkom neopustil myšlienku, že revolučné násilie môže byť oprávnené.

Násilie komunizmu Camusa odstredivo dostalo na celkom inú cestu. „Napokon,“ píše vo Vzbúrenom človeku, „si však volím slobodu. Pretože ak sa aj spravodlivosť nepodarí dosiahnuť, sloboda nám umožňuje pokračovať v proteste a diskutovať.“ Po studenej vojne je ľahké sympatizovať s Camusom a diviť sa, s akým zápalom Sartre obhajoval komunizmus. Camusov triezvy politický realizmus, morálna pokora, uznanie obmedzení a omylnosti človeka tvoria odkaz, ktorý je dodnes hodný našej pozornosti. Aj najúctyhodnejšie a najušľachtilejšie myšlienky musíme kriticky porovnávať. Absolutizmus a neuskutočniteľný idealizmus, ktorý sa ním inšpiroval, je nebezpečnou cestou vpred – a zároveň príčinou, prečo sa Európa ocitla v popole. V tom, z ktorého Camus a Sartre modelovali predstavu spravodlivejšieho a slobodnejšieho sveta.

Fotografia: Vzbúrený človek Alberta Camusa. Zdroj: Molly/Flickr.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články