O krásnej revolúcii, alebo či sa na to umenie nevysrať

od Ivan Jurica
1076 pozretí

Pojem revolúcie má dlhú históriu významov a zvratov, v jej súčasnom ponímaní sa však viac menej vzťahuje na dve oblasti – technologický vývoj a predstavu radikálnych spoločenských zmien zdola, pričom predstavitelia a zástancovia toho prvého často prepájali nástup nových technológií s predstavami a procesmi demokratizácie spoločnosti. Navyše tu prevládala predstava akejsi zamatovej evolúcie cez technologický pokrok, čiže odtrhnutie procesov radikálnych spoločenských zmien od násilia a ilegálnych politických aktivít, ktoré boli tradičnou súčasťou triedneho boja za rovnoprávnosť.

V umeleckej a kultúrnej produkcii sa obrazy ľudových povstaní, revolúcií a boja za spravodlivosť v ich dnešnom chápaní objavujú najneskôr od éry Francúzskej revolúcie, aj keď vo výtvarnom umení často s istým paralyzujúcim nábojom utópie a nostalgie. Na konci 20. a najmä v 21. storočí obraz a pojem revolúcie dostávajú dodatočnú diskurzívnu dimenziu, zbavenú romantizmov a viery v spravodlivosť jednoduchou výmenou režimov, ovplyvnenú sociológiou, feminizmom a mediálnou … revolúciou.

Revolution Must Be Beautiful, tvrdí v jednej zo sérií svojich prác nedávno zosnulá slovenská umelkyňa Kata Mach, pohrávajúc sa s pojmom beautiful na rozhraní politického protestu, umenia a medializácie. Séria bola realizovaná v rokoch 2016 až 2018 a od 31. januára je vystavená v bratislavskej galérii Temporary Parapet. Výstava bola pre umelkyňu organizovaná posmrtne a kurátorsky a organizačne sa na nej podieľal kolektív ľudí z jej profesionálneho a rodinného zázemia. Má byť aj spomienkou na umelkyňu a jednou zo sérií výstav v roku 2019, plánovaných ešte umelkyňou samotnou.

Revolution Must Be Beautiful je séria obrazov vyhotovených rôznymi technikami a na rôzny materiál, ich jadro však tvoria obrazy väčších a menších rozmerov vo forme detailných výšiviek z malých flitrov čiernej farby na plátno. Pri pohľade zblízka sa jedná o systematicky usporiadané súbory čiernych flitrov rôznych veľkostí na bielom plátne, z odstupu o čierno-šedo-biele obrazy pochodujúcich, demonštrujúcich a protestujúcich skupín a jednotlivcov, pričom sú tieto vizuálne čitateľné ako organizované skupiny v ktorých jedinec nepôsobí ako indivíduum.

Mach bola v tejto sérii inšpirovaná stratégiou takzvaných Black Bloc, organizovaných militantných skupín, ktorých taktikou je vytváranie čiernych blokov cez čierne oblečenie vrátane zahalenia tváre a očí, v zmysle neidentifikovateľnosti jedinca a efektu zomknutej uzatvorenej skupiny navonok. Ich história siaha do ľavicových hnutí a občianskych protestov v Nemecku 70-tych rokov 20.storočia. 0d 90-tych rokov počas éry anti-globalizačných protestov boli rozšírené aj do ďalších krajín.

V opise série sa Mach vyjadruje, že “ich stratégie už boli kooptované zvrchovanou ideológiou neoliberálneho kapitalizmu”. Tu by som si dovolil oponovať, keďže neoliberálny kapitalizmus je síce postavený na ideológii kolektívneho trhového konzumu a kolektívnej trhovej (re)produkcie, avšak s indivíduom viditeľným a rozoznateľným, reprezentujúcim vzájomné súťaženie a demokraciu. Black Bloc sú dodnes v západných krajinách zrejme jedinou militantnou skupinou fungujúcou na báze kolektívu a bezprecedentnej vzájomnej solidarity a na ich rozklad sú zo strany štátneho aparátu často nasadzované taktiky protiteroristického boja.

Z diela a autorkinho opisu je cítiť, že tieto atribúty spoločenského vzdoru Mach zamestnávali. Zamestnávalo ju predovšetkým, ako s tým pracovať vo sfére individualistického umenia. Jej internetová stránka, takmer automatická súčasť tvorby v rámci súčasného ponímania umenia, dokumentuje v tomto zmysle genealógiu niekoľkoročného vývoja od videoartu, cez vnímanie tela a sexuality až po ich politické a mediálne presahy. Vlastne tvoria koláž a vzájomné prieniky týchto tém, keďže ich nemožno od seba oddeliť.

Obraz na strane jednej a jazyk na strane druhej v jej prípade trochu pripomínajú konflikt predchádzajúcich generácií umelkýň o formu radikality feministického umenia – má byť, privlastňujúc si a používajúc maskulínne metódy, násilné a vulgárne, alebo práve naopak, poetickejšie a sofistikované? Pre súčasné generácie, kedy pojem feminizmu dávno presahuje ženské telo v spoločnosti, však zásadne vyvstáva otázka, kam s feminizmom, kam s vlastným telom, kam s umením.

Kontext umenia, inštitúcií a mocenských štruktúr sa tiahne všetkými prácami Mach. Medzi riadkami cítiť pozíciu outsajderky, lepšie povedané pozíciu outsajderstva. Bez pózy a pátosu. Ona to asi fakt myslela vážne. V jednej zo spomienok publikovaných po jej smrti si niekto z priateľov/priateliek umelcov/umelkýň spomína, že si kládla otázku, či sa na to umenie nevysrať, keď sú všetci takí precitlivelí.

K sérii Revolution Must Be Beautiful autorka ďalej píše: “Protest a revolúcia sa dnes stali spektáklom, mediovanou show, ktorá konformizuje masy, stali sa akýmsi ornamentom systému. … Výsledné práce sú magicky pôsobivé, trblietavé, gýčové ornamenty oprostené od zmyslu a radikálneho potenciálu”.

Séria síce má samotnou autorkou zadaný obsah, týka sa však jej celkovej tvorby a zrejme aj existencie. Dá sa čítať ako komentár k tlakom, posunom a bezvýchodiskovosti súčasnej umeleckej produkcie. Teda ako pre koho. Závisí zrejme od štruktúry osobnosti a kto a čo od umenia a vlastného života v ňom očakáva. Umenie viditeľné a identifikovateľné je postavené na individualite, individualizme a súťažení. Zmienené kolektívy Black Bloc boli síce kooptované mainstreamovými médiami a zredukované na spektákel a ich kriminalizáciu, ich vnútorné štruktúry a ideológia však nepatria do sfér utópií. Nie, nie je to radenie ani poučovanie, a stále ide o pohľad zvonku. Je to iba ďalšie zamýšľanie sa nad otázkou, ako ďalej s umením.

KATA MACH / Revolution Must Be Beautiful

31.1.2019 – 15.2.2019
Temporary Parapet, Bratislava

Autor je vizuálny umelec.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!