Nie je „zelená“ ako zelená

od Martin Makara
723 pozretí

Edícia Civilizácia vydavateľstva Premedia sa usiluje reagovať na aktuálne spoločenské témy, neobchádzajúc pritom ani klimatickú krízu. Najnovším titulom zameraným na ekológiu je Zelené klamstvo nemeckej autorky Kathrin Hartmann. Pri pohľade na podnázov Záchrana sveta ako výnosný obchodný model by sme mohli ostať na vážkach: nejde o ďalší paškvil z dielne tábora popierajúceho klimatickú krízu či jej vážnosť? Odpoveď ponúkne len pohľad do vnútra knihy: pod paľbou kritiky tu nie sú ekologickí aktivisti a environmentálna agenda, ale firmy a organizácie praktizujúce tzv. greenwashing – zahaľovanie špinavého biznisu do zeleného rúška.

Kniha pozostáva z piatich investigatívnych kapitol a dvoch rámcujúcich, v ktorých autorka čitateľov uvádza do problematiky greenwashingu, resp. ukazuje, ako mu nepodľahnúť a brániť sa mu. V ústredných piatich kapitolách si berie na mušku rôzne podoby greenwashingu: od ekologickej sebaprezentácie korporácie BP (šikovne premenovanej z British Petroleum na Beyond Petrol) cez záchranu oceánov prostredníctvom nakupovania šatstva z plastu, špekulácie ohľadom certifikátov „udržateľného“ palmového oleja, štátnu intervenciu do pečatí „zodpovednosti“ až po mediálne taktiky agresívneho agropriemyselu v Brazílii a ďalších krajinách globálneho Juhu.

Kniha vychádza z rovnomenného filmu, ktorý autorka predvlani nakrútila s Wernerom Bootem (ten je zároveň autorom predslovu ku knihe). Cieľ knihy možno definovať ako úsilie o to, aby „čoraz viac ľudí pochopilo zhubný mechanizmus koncernov a neregulovaného kapitalizmu,“ čím by sa otvorila cesta k „zriadeniu, ktoré už nebude potrebovať zelené klamstvá.“ (s. 8). K. Hartmann navštívila rôzne kúty sveta (hoci priznáva, že dnes by to už vzhľadom na ekologickú záťaž z takéhoto globálneho cestovania nerobila), aby sa detailne pozrela na pozadie „zodpovedného a udržateľného podnikania“, ktoré je symbolizované rôznymi pečaťami a certifikátmi na produktoch v našom košíku. Nejde len o poukázanie na to, že mnohé z týchto nálepiek vôbec negarantujú to, čo hlásajú; autorka sa nás snaží presvedčiť o tom, že „aktivizmus prostredníctvom nákupného vozíka“ je taký nezmysel, ako Obchodné fórum starostlivosti o klímu, v ktorom je zastúpených okolo štyristo koncernov potravinárskeho či chemického priemyslu, ale aj ďalších odvetví. Čitatelia by si po prečítaní knihy mali prinajmenšom uvedomovať existenciu greenwashingových praktík, v lepšom prípade ich aj v konkrétnych prípadoch rozpoznávať a vzdorovať im upozorňovaním na ne a šírením osvety.

Autorka v úvodnej kapitole greenwashing definuje ako taktiku, ktorou sa „koncernom vynikajúco darí prekrývať zeleným pláštikom svoj špinavý a výnosný hlavný odbor podnikania. Svojimi sľubmi, že samy vyriešia problémy, ktoré spôsobujú, si držia od tela politikov, ktorí by im prostredníctvom daní a zákonov mohli obmedziť zisky. Zároveň predávajú svojim zákazníkom pridanú hodnotu dobrého svedomia, aby mohli naďalej bezstarostne konzumovať.“ (s. 17). Je nevyhnutné doplniť, že greenwashing sa tu nevníma ako prax nečestných firiem, ale ako zákonitá reakcia na nemožnosť naďalej popierať devastačné účinky extrakcie a spaľovania fosílnych palív, priemyselnej veľkovýroby a industriálneho poľnohospodárstva:

 „V globálnom kapitalizme nepatrí vykorisťovanie, porušovanie ľudských práv, poškodzovanie klímy a pustošenie prírody k odvrátiteľným postranným škodám. Na nich sa zakladajú zisky. Čím menší ohľad musia brať koncerny na pracovné, územné a ľudské práva (alebo vôbec na zákony na ochranu životného prostredia), tým lepšie pre kšefty. Vlastne je to celkom jednoduché: keby mohli firmy ekologicky a sociálne spravodlivým hospodárením skutočne dosahovať zisky, prečo by postupovali inak?“ (s. 20).

Samostatnú pozornosť si zaslúži Hartmannovej ironický štýl: napomáha mu nielen autorkino dôvtipné pozorovanie, ale aj sama komika greenwashingu: „Najväčší európsky emitent CO2, energetický koncern RWE, chápe svoje uhoľné pece ako ochranu druhov, lebo na chladiacich vežiach hniezdia vtáky.“ (s. 15). Vtipná rétorika autorke pomáha, ale kritika zakrývania sa zeleným rúchom nie je postavená na žonglovaní so slovami. Podstatou sú detailné argumenty a čísla, ktoré tvoria exaktnú výstuž kritiky, podobne ako v iných podobných publikáciách ale pôsobia zahlcujúco a je ich toľko, že síce splnia účel okamžitej impresie, ale čitateľ nemá šancu si ich zapamätať. Aj to je azda jeden zo symptómov obdobia „veľkých dát“.

Každá z investigatívnych kapitol vychádza z dôslednej výskumnej práce a je preto sýta detailmi: napríklad v prípade koncernu BP a najväčšej ropnej katastrofy z r. 2010 sa dozvedáme nielen podrobnosti o procese odstraňovania dôsledkov havárie, ktoré bolo v rozpore s jeho mediálnym obrazom, ale aj o všeobecných mediálnych ťahoch firmy. Zvlášť zaujímavé sú pomery nákladov na kampane či lobing v porovnaní s nákladmi na ekologické inovácie alebo na kompenzácie za škody spôsobené ťažobnou činnosťou. Prepojenia ako to, že koncern BP sedel v dozornej rade výrobcu chemického prostriedku na elimináciu ropy z mora, ktorý sa pri likvidácii havárie použil (s. 36), sú už len čerešničkou na torte.

Ako problematický aspekt knihy sa javí Hartmannovej rezervovanosť voči technológiám – v tejto súvislosti hovorí o „nebezpečne naivnej dôvere v technológie a povýšeneckej fantázii, že technológiou možno ovládnuť prírodu“ (s. 45) – ktoré, zdá sa, odmieta príliš paušálne, ako to v ekologických kruhoch nie je zriedkavé. Problémom zväčša ale nie sú technológie samy o sebe, ale spôsob ich využitia a prístup k nim, ktorý sa často limituje na korporácie.

Imperialistický spôsob života je nielen výsledkom kapitalizmu, je jeho predpokladom. Je hegemónny,“ (s. 60) konštatuje autorka na margo psychologických aspektov greenwashingu, ktoré interpretuje v spätosti s koncepciou externalizačnej spoločnosti Stephana Lessenicha. Prezentácia spotreby ako nástroja pomoci, morálne „rozdeľuj a panuj“ medzi „zodpovednými“ a „nezodpovednými“ spotrebiteľmi či čičíkanie svedomia, že nijaké obmedzenia nie sú nevyhnutné: to všetko tvorí integrálnu súčasť ideológie „zelenej“ ekonomiky, ktorá nemá so šetrnosťou k životnému prostrediu nič spoločné. Je to pochopiteľné: kde je absurdná už premisa, že na planéte s obmedzenými zdrojmi je možný neobmedzený rast, nemôže byť ani výsledok iný než absurdný.

Demýtizované sú v knihe aj organizácie, ktoré sú vo všeobecnosti vnímané ako „na strane prírody“ – patrí sem napríklad Rainforest Alliance, WWF alebo OSN, „ktoré žnú kritiku za spoluprácu s koncernmi“ (s. 77). Takúto kooperáciu prezentujú ako nevyhnutnosť, pretože moc korporácií v epoche neoliberalizmu narástla tak, že väčšina národných štátov sa len bezmocne krčí v ich tieni. Namiesto prísnej regulácie a kooperácie občianskych iniciatív, miestnych, regionálnych a národných vlád a samospráv rôznych úrovní presadzujú tieto pseudoochranárske organizácie ako najefektívnejšiu taktiku záchrany ekosystémov dobrovoľné záväzky firiem bez akýchkoľvek sankcií a dohľadu. Jeden príklad za všetky (a že je ich v knihe neúrekom!): „Kým v Indonézii horeli lesy, OSN vyhlásila priemysel s palmovým olejom a jeho odberateľov za záchrancov lesa. Predsa dali dobrovoľný sľub ‘No Deforestation’ (Žiadne odlesňovanie).“ (s. 87). A čo napríklad známa panda s nápisom WWF (World Wildlife Fund – Svetový fond na ochranu prírody)? „WWF nie je organizácia, ktorá vznikla z občianskej spoločnosti. Založili ju v r. 1961 šľachtici, lovci veľkej zveri, priemyselníci a milionári, aby práve pre túto klientelu chránili zdanlivo nedotknuté prírodné raje.“ (s. 89). Môže nás po tejto informácii prekvapovať jej kolegialita s korporáciami v rôznych združeniach za „udržateľnosť“?

V záverečnej kapitole je zachytený súdny proces, v rámci ktorého Peruánec Saúl Luciano Lliuya v Nemecku zažaloval energetický koncern RWE za ekologické škody, ktoré firma napáchala v jeho domovine na opačnom konci sveta. Nie priamou ťažbou, ale emisiami oxidu uhličitého, ktoré prispievajú ku globálnemu otepľovaniu a tým pádom k povodniam zaplavujúcim Lliuyovu obec. Od nemeckého koncernu žalobca žiada aj finančnú kompenzáciu: preplatenie „0,47 percenta sumy, ktorú musí peruánska obec investovať do svojej protipovodňovej ochrany. Je to sedemnásťtisíc eur. Smiešna suma pre RWE, ktorú by koncern s ročným obratom 46 miliárd eur mohol pokojne vyplatiť zo svojej príručnej pokladničky.“ (s. 150). Súdny spor trvá už päť rokov a momentálne je prerušený pre pandémiu – RWE sa za každú cenu snaží zabrániť precedensu, ktorý by v prípade úspechu obžaloby umožnil žiadať podobné kompenzácie nielen komunity z ďalších častí sveta, ale smerovať ich aj voči ďalším gigantickým znečisťovateľom.

Je samozrejmé, že nie každý si môže vždy overovať celý proces vzniku každého produktu, s ktorým sa denne stretne. Užitočné je preto poznať ďalší prejav flexibility kapitalizmu prispôsobovať sa meniacim podmienkam, ktorých dynamiku sám utvára. Poznanie greenwashingu a princípov jeho fungovania nás môže v praxi urobiť ostražitejšími, ale predovšetkým je cenným príspevkom k obrazu neskorého kapitalizmu a jeho deštrukčných tendencií, cynicky prezentovaných ako pomocná ruka, ktorú utrácaním svojich peňazí podávame planéte aj vykorisťovaným skupinám a jednotlivcom. Naše čítanie knihy by bolo nesprávne, ak by viedlo k ďalšiemu rozčarovaniu a zmareniu nádejí na to, že klimatickej kríze možno vzdorovať. Niet dôvodu na odovzdanosť: od spoločného nepriateľa sa možno priučiť jeho flexibilite a v kolektívnej akcii ju naňho uplatniť.

Kathrin Hartmann: Zelené klamstvo. Záchrana sveta ako výnosný obchodný model

Preložila Katarína Széherová

Bratislava: Premedia, 2020

Fotografia: „ekologické“ logo koncernu BP, ktoré od r. 2000 nahradilo desaťročia používaný štít. Zdroj: Mike Mozart/flickr.com.

____________________________________________________________________________________________________________________________

Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články