Nezaslúžia si bohatí svoje peniaze?

od Redakcia
1138 pozretí

Text Michaela A. McCarthyho bol pôvodne uverejnený na stránkach magazínu Jacobin, do slovenčiny preložil Martin Makara.

Bohatstvo je tvorené spoločnosťou – jeho redistribúcia preto umožňuje viacerým ľuďom dostať sa k plodom svojej práce.

Technologickí magnáti, nenahraditeľní podnikatelia a slávni športovci takmer nikdy nechýbajú v dusných debatách o daniach. Nie ste vďační za svoje iPody? A čo za Harryho Pottera? Neoliberálni ekonómovia tvrdia, že ľudia ako Steve Jobs, J. K. Rowlingová či LeBron James by mali zarábať viac než my ostatní.

Napokon, sme to my, konzumenti, ktorí kupujeme ich produkty. Vyšší príjem je stimulom nevyhnutným pre ťažkú prácu a inovácie, z ktorých profitujú dokonca aj tí leniví z nás.

Hoci to intuitívne môže znieť zmysluplne, pri náročnejšej argumentačnej skúške je tento názor neudržateľný. Lobisti za nízke dane pre bohatých si zámerne vyberajú príklady zo sveta technológií a šoubiznisu, aby vytvárali obraz, že elita je tvorená fenomenálnymi priekopníkmi vskutku z iného sveta.

Stačí však letmý pohľad na zoznam najlepšie platených výkonných riaditeľov v Spojených štátoch, aby sme si uvedomili, že pravda je iná. Celkom navrchu je David Zaslav z Discovery Communications, ktorý v r. 2014 zarobil viac než 150 miliónov dolárov. Jeho najväčší príspevok k rozvoju ľudstva? Sprostredkúva vysielanie Here Comes Honey Boo Boo (americká TV reality šou, pozn. prek.).

Väčšina ľudí to chápe a myslí si, že bohatí by mali platiť vyššie dane. Podľa prieskumu z r. 2015, 62 % opýtaných si myslí, že lepšie zarábajúci sú zdanení „príliš málo“, zatiaľ čo len štvrtina je presvedčená, že platia „spravodlivý podiel“. 69 % tvrdí, že korporácie nie sú zdanené adekvátne a len 16 % opýtaných súhlasí s aktuálnou výškou korporátnej dane.

Socialistické zdôvodnenie vyšších daní pre bohatých je ukotvené v spôsobe – ktoré v prieskumoch verejnej mienky býva zachytené len zriedka – ako je kapitalistické bohatstvo vytvárané. Aby sme sa na vec mohli pozrieť bližšie, musíme najprv porozumieť, čo sú dane a čo si o nich myslia nesocialisti.

Daňová politika má v kapitalistickej spoločnosti dve úlohy. Po prvé, určuje, aký podiel ekonomiky bude kontrolovaný verejnosťou v podobe štátneho rozpočtu a aký podiel ostane súkromným hráčom – jednotlivcom a firmám.

Po druhé, stanovuje, ako bude štátny rozpočet rozdelený medzi konkurenčné potreby a priania jednotlivcov, firiem a organizácií. Prvá úloha je záležitosťou správy zdrojov, druhá ich distribúcie.

Ak aj vláda vyberá vysoké dane, nemusí ich nevyhnutne využívať progresívne. Zvážme napríklad obrovské benefity, ktoré prijímajú podniky cez daňové úľavy či investičné stimuly na výskum a vývoj. Takto ľahko uvidíme, či vláda zdroje distribuuje smerom nahor, nadol alebo horizontálne.

V kapitalistickej ekonomike, kde sú výrobné prostriedky v súkromných rukách, socialisti žiadajú veľkú časť spoločenského bohatstva do rúk verejnosti, aby mohlo byť demokraticky distribuované smerom dolu.

V Spojených štátoch dneška sa však libertariánsky pohľad „daň je krádež“ zažral tak hlboko do bežného vnímania súkromného vlastníctva, že aj tí, ktorí podporujú progresívne zdaňovanie, často podporujú predpoklad, že existuje príjem pred zdanením, ktorý je zarobený výhradne vlastnou prácou a preto patrí súkromníkovi.

Dokonca aj liberálne motto „každý by mal platiť férový podiel“ je založené na nevyslovenej myšlienke, že zamestnanci a kapitál dane platia zhodne kvôli občianskej povinnosti. Vzdávajú sa toho, čo patrí im, v mene lepšej spoločnosti.

Na rovnakom základe libertariáni argumentujú, že ak je hrubý príjem priamym produktom vlastného osobného alebo firemného úsilia, mal by byť použitý podľa uváženia toho, kto ho vytvoril. Vychádzajúc z tejto perspektívy, ak by sa aj vláda demokraticky rozhodla bohatých zdaniť viac, toto opatrenie ostáva principiálne nespravodlivým. V radikálnej formulácii libertariánskeho politického filozofa Roberta Nozicka: „Zdaňovanie príjmov z práce sa rovná nútenej práci.“

Tento pohľad je, správne, kritizovaný progresívcami. Socialisti by však nemali stavať na bežnom liberálnom východisku zdaňovania, že osobná alebo firemná schopnosť platiť by mala rozhodovať o výške dane. Tento známy predpoklad je populárny aj medzi ľavičiarmi, ktorí v ňom počujú ozveny legendárneho kréda „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb.“

Táto perspektíva znamená jednu z dvoch vecí, avšak obe sú nepresné.

Po prvé, že dane sú druhom nevyhnutného zla pre daňovníkov. Aj keď je osobný alebo firemný hrubý príjem skutočne výsledkom vlastného úsilia a práce, pre spoločnosť je praktickejšie časť z tohto príjmu pre verejné účely zdaniť ako nechať ho v súkromných rukách. Po druhé: vyššie dane pre bohatých sú skrátka férové.

Oboje pohľady nás vrhajú späť do húštiny libertariánskej logiky – neokliešťuje aj takáto daňová politika práva jednotlivca? Má mať spravodlivosť navrch pred osobnými právami? Neznamenajú socialistické argumenty pre vysoké progresívne zdaňovanie napokon aj hrubé porušovanie osobných práv jednotlivca? Prečo socialisti tak nenávidia slobodu?

Socialistický pohľad na redistribúciu v rámci kapitalistickej spoločnosti musí odmietnuť dôležitý predpoklad, s ktorým sa počíta v takmer všetkých debatách o daňovej politike: že hrubý príjem je rýdzim produktom individuálnej práce a je majetkom súkromníka, kým z neho časť vezme štát. Akonáhle opustíme túto libertariánsku fantáziu, poľahky uvidíme, že osobný aj firemný príjem je možný jedine vďaka štátu financovaného z daní.

Kapitalistická ekonomika nie je samoregulačná. Prvým predpokladom zisku je štátom garantované právo na súkromné vlastníctvo, ktoré niektorým ľuďom prisudzuje vlastníctvo a kontrolu výrobných prostriedkov, zatiaľ čo iných z tohto privilégia vylučuje.

Po druhé, vlády intervenujú do trhu práce, aby upravovali ponuku a dopyt. Robia tak z perspektívy podnikateľov vhodne nastavenou imigračnou a vzdelávacou politikou. Všetky kapitalistické štáty sa usilujú eliminovať riziká na trhu práce – či už ide o riziko chýbajúcej pracovnej sily pre firmy alebo riziko vysokej nezamestnanosti.

Po tretie, väčšina kapitalistov od štátu očakáva legislatívu, ktorá robí trhové prostredie predvídateľným a spoľahlivým. Napokon, kapitalistická ekonomika potrebuje aj pracovnú infraštruktúru. Dokonca i väčšina libertariánov stojí za tým, že štátny dohľad nad množstvom peňazí v obehu a úrokovými sadzbami je nevyhnutný na osvieženie alebo spomalenie rastu podľa potrieb ekonomiky.

Všetko uvedené sa deje prostredníctvom daní. V krátkosti, už len zmienka o hrubom príjme či zisku je účtovným trikom. Osobný príjem či firemný zisk je čiastočne výsledkom vládneho výberu daní a aktívnej tvorby podmienok, v ktorých je možné peniaze zarábať. V tomto rámci nie je krédo „zdaňme bohatých“ len nárekom ukrivdených či požiadavkou spravodlivosti.

Socialistické poňatie daní a progresívnej redistribúcie stojí na troch základných pilieroch kapitalizmu. Po prvé, ako sme práve dokázali, osobné príjmy a firemné zisky nie sú len výsledkom individuálnej práce a trhovej súťaže – v skutočnosti sú súčasťou širšieho spoločenského produktu.

Celkový produkt vytváraný v kapitalistickej spoločnosti je výsledkom kolektívneho spoločenského úsilia a jeho vznik je možný vďaka špecifickej sociálnej a legislatívnej architektúre systému. Sprostredkovaný je verejnoprávnymi aj súkromnými inštitúciami.

Po druhé, triedna nerovnosť je relačná. Kapitalisti môžu akumulovať obrovské bohatstvo len vďaka tomu, že pracujúci túto možnosť nemajú. Firmy zvyšujú svoje zisky v prevrátenom pomere k nákladom na prácu.

Existenčná podmienka tohto vzťahu je, pripomeňme opäť, politická a uchovávaná vďaka daniam. Firmy sa spoliehajú na štátny aparát, aby garantoval vlastnícke práva a podmienky, v ktorých sú produktívne zdroje spoločnosti – teda výrobné prostriedky – udržiavané vo vlastníctve najbohatšej hŕstky.

V kapitalizme väčšina ľudí pracuje pre iných; nenajímajú si ďalších, aby pracovali pre nich. Kapitalisti zamestnajú ľudí len vtedy, ak sú presvedčení, že im títo zamestnanci zarobia viac peňazí, než si za svoju prácu vypýtajú – opak by bol trhovou samovraždou.

Samozrejme, ťažká práca, záludnosť či šťastie občas umožnia aj bežnému zamestnancovi stať sa kapitalistom. Základná štruktúra kapitalizmu, v ktorom málo ľudí vlastní najviac bohatstva, však znamená, že absolútna väčšina spoločnosti strávi svoje životy (prinajlepšom) zarábaním miezd, ale nikdy nie inkasovaním ziskov. Dane poskytujú čiastočnú kompenzáciu tejto fundamentálnej, štrukturálnej nerovnosti kapitalistickej spoločnosti.

Po tretie, redistribúcia prostredníctvom daní je spôsobom rozširovania osobnej slobody, nie jej zužovania, ako sa libertariáni znepokojujú. Liberálny teoretik Isaiah Berlin tvrdil, že sloboda sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane tu je negatívna sloboda, absencia externého tlaku, resp. „sloboda od niečoho“. Práve takáto sloboda je základnou vlastnosťou väčšiny bežných predstáv o slobode v súčasnej americkej spoločnosti.

Prihliadnuc na externý tlak, z daní sa hradí množstvo opatrení, ktoré občanom poskytujú čiastočnú slobodu od tyranie súkromných firiem. Vytvárajú celú základňu štátneho aparátu, ktorý ako jediný v kapitalistickom systéme disponuje silou väčšou než je sila kapitalistickej triedy.

Bez zákonov zakazujúcich otroctvo napísaných zákonodarcami a presadzovaných na súdoch prevádzkovaných štátnymi zamestnancami by boli ľudia odsúdení na hrozbu násilia či prácu bez nároku na odplatu. Bez regulácií, ako napr. tých týkajúcich sa bezpečnosti na pracovisku alebo garantujúcich právo sa odborovo organizovať, by pracujúci v zamestnaní stratili aj to malé slovo, ktoré majú teraz.

V kontexte daňovej politiky je však relevantná aj pozitívna sloboda. Pozitívna sloboda je „sloboda k“ – možnosť realizovať sa a možnosť voliť si životné priority a usilovať sa o ich dosahovanie. Takáto sloboda nie je možná bez zdrojov.

V kapitalistických spoločnostiach s nízkou úrovňou redistribúcie je pozitívna sloboda hrou s nulovým súčtom, v ktorej si hŕstka ľudí užíva spomínané možnosti na úkor druhých. Daňová politika, ktorá rozdeľuje spoločenský produkt takto nespravodlivo, umožňuje niektorým ľuďom viesť opulentné životy, zatiaľ čo ostatní škrípu zubami. To sa nejaví ako rozvoj slobody.

Vezmime si za príklad štátny vzdelávací systém. Ponúka občanom príležitosť rozvíjať svoje vedomosti a zručnosti v úsilí o napĺňanie kolektívnych aj osobných ambícií. Je jadrom pozitívnej slobody a môže fungovať jedine vďaka daniam.

V skutočne socialistickej spoločnosti by kombinácia ekonomickej a politickej rovnosti ponúkla každému omnoho viac negatívnej aj pozitívnej slobody než ponúka kapitalizmus. Kým takú spoločnosť dosiahneme, progresívna redistribúcia prostredníctvom daní je nástrojom zmierňovania štrukturálnych nerovností a primárnym spôsobom, ako možno rozšíriť slobodu medzi čo najviac ľudí.

Nanešťastie sa rútime nesprávnym smerom. Posledných pár desaťročí stúpali zisky zo zvyšujúcej sa pracovnej produktivity k najmajetnejším, zatiaľ čo sa ich daňové sadzby drasticky znížili a dosiahli úroveň spred New Dealu (sada ekonomických opatrení zavedená F. D. Rooseveltom v r. 1933 na zmiernenie dôsledkov Veľkej hospodárskej krízy, pozn. prekl.).

Aj mierne zvýšenie daňovej záťaže pre 1 % najbohatších na úroveň 45 % (stále ide o omnoho nižšiu hodnotu než po vojne) by do štátneho rozpočtu priviedlo 275 miliárd dolárov navyše. To je ďaleko viac než 47 miliárd potrebných na to, aby boli všetky verejné vysoké školy a univerzity bezplatné.

Takýto nárast v príjmoch štátu by mohol byť vykročením k verejnému financovaniu univerzálnej zdravotnej starostlivosti, navýšeniu príspevkov sociálneho zabezpečenia a obnovu rozpadávajúcej sa infraštruktúry.

Väčšina ľudí sa zhodne, že si všetci zaslúžime žiť v spoločnosti, kde dostaneme, na čo máme nárok, kde sme slobodní a kde máme možnosť tvorivo napĺňať osobný potenciál. Nech to pôsobí akokoľvek neelegantne, redistibutívne zdaňovanie je krokom správnym smerom. Bohatí si svoje peniaze nezarobili – len ich pred nami kŕčovito zvierajú.

Ilustračné foto. Zdroj: Pexels.com

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články