Nezakladajme jazyk do vitríny

od Martin Makara
491 pozretí

Obavy o spisovnú slovenčinu sú staré ako náš kodifikovaný jazyk sám. Ako preukazuje nedávno uverejnený názor Evy Maliti Fraňovej, stále trvajú. Čo sa mení, je spoločenská situácia, v akej jazyk používame. Kým v devätnástom storočí musela slovenčina podobne ako celý národ čeliť výrazným maďarizačným tendenciám, v medzivojnovom období sa síce jej postavenie zlepšilo, ale zároveň spochybnilo koncepciou československého jazyka v českom a slovenskom variante. Od deväťdesiatych rokov podobu štandardnej slovenčiny formuje najmä (mediálna) globalizácia a univerzálna lingua franca, angličtina. Podobne ako v iných oblastiach, aj jazyk sa dnes organicky vyvíja omnoho rýchlejšie než kedykoľvek predtým.

Podľa Evy Maliti Fraňovej ale „úpadok nemožno nazývať vývojom, je to len úpadok.“ Ako príklad uvádza „hrôzu naháňajúce kalky“, ktoré verejnosť údajne považuje za „prirodzený ‘vývoj‘ jazyka“. Úvodzovky sú podľa mňa ale na nesprávnom mieste: pokiaľ autorka spochybňuje zmeny v jazyku ako „vývoj“, my sa môžeme pýtať, čo znamená „prirodzený“ vývoj jazyka. Pravdaže, jazyk má svoje vnútorné vývojové zákonitosti, tie však nie sú ani absolútne, ani celkom svojbytné. Je potrebné si uvedomiť, že jazyk je spoločenským produktom; ako taký má zmysel v spoločenskom používaní, nie ako muzeálny artefakt. Snažiť sa slovenčinu zakonzervovať v „optimálnom stave“ znamená vyložiť ju za pomyselnú vitrínu s nápisom: „Nedotýkať sa!“

Paradoxom jazyka je, že akonáhle jeho vývoj v istom (hoci aj „dokonalom“) bode zastavíme, spoľahlivo ho vypravíme na cestu k odumretiu. Prestane byť schopný reagovať na nové komunikačné požiadavky a ak si ho aj budeme strážiť ako kultúrne dedičstvo, rečovej praxi sa začne veľmi rýchlo vzďaľovať. Pravda, je tu možnosť vytiahnuť na používateľov jazyka trstenicu a oháňať sa ňou. Pri množstve textov, ktoré sa v slovenčine denne vyprodukujú, by sme však v takom prípade potrebovali značnú časť kapacít štátu vyčleniť pre jazykovú políciu. A navyše by sme podľahli jazykovému modloslužobníctvu: namiesto toho, aby sa jazyk dynamicky prispôsoboval komunikačným potrebám svojich používateľov, používateľov by sme pod hrozbou sankcií nútili prispôsobovať sa jazyku v mene jeho akejsi abstraktnej dokonalosti či krásy.

Jazyk má niekoľko funkcií, pričom jeho základnou je tá komunikačná: prostredníctvom jazyka si vymieňame informácie. Väčšmi než tlmočená reportáž v spravodajskej televízii ma preto znepokojuje kontaminácia nášho jazyka anglickými výrazmi. Nejde tu o jazykový purizmus, za aký sa prihovára Eva Maliti Fraňová, ale o základnú zrozumiteľnosť. Ako vo vyjadreniach najvyšších ústavných činiteľov, tak aj vo verejnoprávnych médiách sú čoraz frekventovanejšie anglické výrazy: počas mimoriadnych relácií sme počúvali o „peakoch“ (vrcholoch) počtu nakazených, konzervatívna časť verejnosti sa desí strašidla „genderu“ (rodu) a vláda bude mať v najbližších mesiacoch čo robiť pri ratovaní štátneho „budgetu“ (rozpočtu). Rozumiem používaniu cudzojazyčných slov v prípade, že v slovenčine pre ne nemáme adekvátny preklad, dokonca chápem (hoci osobne neschvaľujem) používanie cudzích výrazov z hľadiska úspornosti. Avšak už len príklady, ktoré uvádzam, ukazujú, že jazyk sa kontaminuje aj tam, kde na to niet racionálneho dôvodu. Ak zaň, pravda, nepovažujeme snahu zapôsobiť.

Kalky (doslovné preklady), ktoré Eva Maliti Fraňová odmieta, preto považujem za ešte ten lepší prípad: stále ide o preklady do slovenčiny. Hoci nedokonalé, ale zrozumiteľné. Používanie cudzojazyčných slov tam, kde existuje adekvátny slovenský preklad, spôsobuje nielen problémy v porozumení, ale pôsobí aj rušivo a vo svojej malomeštiackej svetáckosti aj nadovšetko smiešne.  Odhliadnuc od týchto prípadov je však mnoho takých, kde sa cudzojazyčný výraz prijme a poslovenčí z dôvodu, že v slovenčine príslušné slovo chýba. Takto sa slovná zásoba nášho jazyka obohacovala už od nepamäti, čo okrem mnohých odborných termínov vynikajúco ilustrujú aj slovenské nárečia. Vďaka tomuto procesu je náš jazyk plne funkčný a ustrojený na použitie bez obmedzení v rôznych situáciách.

Napomínať politikov za „katastrofálnu jazykovú výbavu“ je síce legitímne, ale zbytočné. Ľudový spôsob ich verbálneho prejavu (nehodnotím ho, len konštatujem) nevyplýva z ich nevedomosti, ale rétorického zámeru (príkladom je internetová komunikácia Ľuboša Blahu). Ak ešte má zmysel hovoriť o „štátnictve“, či sa nám to páči alebo nie, dnes má celkom inú podobu než napr. za štúrovcov alebo v medzivojnovej ČSR. Reprezentatívnosť v politike (už) neznamená ideálnosť, ale podobnosť. Aj v používaní jazyka.

Nemyslím si, že nastal čas hovoriť o jazyku. Súc sám študentom slovenského jazyka a literatúry (ale nielen preto) som presvedčený, že tento čas trvá stále. Jazyk a spôsob, akým ho používame, vplývajú na to, ako rozumieme svetu – a teda aj na to, ako sa v ňom správame. Oboje si zaiste zaslúži našu kritickú pozornosť. Kultúrnym dedičstvom našej krajiny nie je len slovenčina, ale aj (jazyková) kozmopolitnosť. Po viac než poldruha storočí od kodifikácie štúrovskej slovenčiny je z nej zdravý, samostatný a zrelý jazyk. Nezakladajme ho za sklo ani nevoďme za ručičku, ale radšej ho s chuťou využívajme a tvarujme.
_____________________________________________________________________________________________________________________________

Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!