Nebo náš chlad nevyviní

od Martin Makara
821 pozretí

K živej literatúre je potrebné sa vracať nielen počas výročí, ale aj kedykoľvek medzi nimi. Rozum, čitateľsky mimoriadne úspešný román Rudolfa Slobodu medzi takúto literatúru patrí. Hoci sa čo-to zo spoločenských reálií za tridsaťsedem rokov od prvého vydania knihy zmenilo, neuróza, agresivita a chronická chorobná podráždenosť, ktoré trápia protagonistu, sú opäť spoločensky aktuálne.

Pred štyrmi rokmi som na jeseň strávil istý čas v Bratislave. Mal som tam so sebou pár kníh, ale navzdory tomu, že sa mi vŕšili na stole, nedokázal som po ani jednej z nich siahnuť a začítať sa. Hoci som vždy čítal rád (i keď s kolísavou intenzitou), počas tých mesiacov som sa literatúre vôbec nedokázal venovať. Vyžaduje si totiž sústredenosť, ktorá pre mňa vtedy bola vzácnejšia než príležitosti, ktoré hlavné mesto ponúkalo.

V jeden týždeň sa na uliciach objavili plagáty pozývajúce na literárny festival v Starej tržnici, ktorý mal byť venovaný dvadsiatemu výročiu smrti Rudolfa Slobodu. To meno mi čosi hovorilo, ale nevedel som si ho spojiť s nijakým titulom. Maturoval som len pár mesiacov predtým, ale bol som si istý, že Slobodu sme do povinného stredoškolského čítania zahrnutého nemali a pochyboval som, či sme ho vôbec na hodinách literatúry spomínali.

Sloboda je literatúra. Literatúra je sloboda. Taký bol slogan festivalu vysádzaný veľkými písmenami na celej ploche plagátu. Neurčitosť, ktorá sa v mojej mysli so Slobodom spájala ako jediná, ho nepohltila tak, ako to býva pri iných menách a tvárach sýtiacich ulice. Sloboda pohltil neurčitosť. Keď som sa dostal k počítaču, zadal som jeho meno do vyhľadávača a do kalendára si poznačil termín konania festivalu.

V ten víkend som nešiel domov, hoci som to tak vždy robieval. Príležitosť zoznámiť sa so Slobodovým dielom mi vtedy bola jedným z mála dôvodov, prečo v Bratislave ostať aj počas voľných dní. Je zvláštne, že na samotný festival si spomínam málo. V mysli sa vraciam do toho sobotného dopoludnia (nepršalo, bolo pod mrakom), mám pred očami jednoduché, nepríliš zaplnené hľadisko tvorené niekoľkými radmi stoličiek a nízke pódium, na ktorom sa striedali najmä herci (ale aj iné známe postavy) čítajúci úryvky zo Slobodových textov. Každý z čítajúcich na úvod povedal čosi o tom, čo preňho Sloboda znamená, ako sa k nemu dostal a prečo si vybral úryvok, ktorý publiku prečíta.

Zhrnúť, čo vo mne prečítané úryvky súhrnne zanechali, by som dnes už nevedel. Pravdepodobne mi pri počúvaní chýbala sústredenosť, o ktorej som už písal a ktorá je pri počúvaní textu ešte dôležitejšia, než pri jeho čítaní. Víkend prešiel rýchlo a nasledujúce dni boli práve tak skľučujúce ako tie, ktoré mu predchádzali. V pohltení vlastnými myšlienkami mi Sloboda z mysle vypadol a ostal tak len abstraktnou postavou, ktorá na seba viazala pár konkrétnych spomienok z mesiacov, o ktorých dodnes neviem, čo si myslieť.

Štyri roky po

Teraz,  v situácii celkom odlišnej od tej, kedy som sa s ním zoznámil prvýkrát, som sa k  Slobodovi vrátil. V uplynulých dvoch – troch dňoch som čítal jeho román Rozum, ktorý je považovaný za jeho emblematické dielo. Zrejme preto, že ide o text značne autobiografický, ako to vyplýva zo Slobodových denníkových zápiskov i mnohých reálií totožných s jeho životom. Kniha mi do oka padla už skôr, v čase, kedy sa stala súčasťou novej, vizuálne atraktívnej a jednotnej edície Slobodových textov z dielne Slovartu. Jednu poličku vo svojej knižnici mám rezervovanú výhradne pre ňu.

Rozum: to by mohol byť aj názov osvietenského filozofického traktátu. Táto asociácia nie je vôbec neopodstatnená. Slobodov román v sebe totiž skutočne má to, čo by dobrému literárnemu textu nemalo chýbať – filozofiu – a pritom vôbec nezáleží na tom, či je prítomná implicitne alebo explicitne. Text Rozumu dialekticky zachytáva obe jej podoby: všeobecnú formuláciu v reflexívnych častiach aj konkrétnu realizáciu v sujetových.

V úvahách na stránkach knihy Sloboda neraz tne do živého: hrdosť na príslušnosť k istému národu považuje za nezmyselnú; odmieta akési mystické, osobitné videnie sveta z perspektívy toho-ktorého umelca; cez slová svojich postáv vyjadruje odpor k ohováraniu a oportunizmu.

Priamy rozprávač románu, hĺbavý muž v strednom veku, pracuje ako scenárista a je otcom a manželom. Skratkovito by sa dalo povedať aj hlavou rodiny, to by však šlo na úkor presnosti. Ňou sa totiž len usiluje byť. Stroskotávanie tejto snahy je jednou z príčin frustrácie a neurózy, ktorými trpí a ktoré si vybíja predovšetkým na svojej manželke. Robí tak veľmi hrubo, fyzickým násilím – naprieč románom padne niekoľko faciek, ale pred očami čitateľa sa mihne aj letiaci masívny popolník či dokonca sekera. V roku vydania románu, 1982, boli za rýchlym výpredajom celého nákladu údajne práve tieto scény, ktoré sa medzi čitateľmi šírili ako senzačné novinky o čomsi v literatúre daného obdobia nevídanom.

Protagonista pritom ako násilník vôbec nepôsobí, vzbudzuje skôr opačný, súcitný a empatický dojem. Už na prvých stránkach sa pri rozpomínaní na nedávno zosnulého otca prejavuje ako citlivý človek a čitateľ sa ľahko môže pristihnúť pri tom, ako návaly jeho agresivity ospravedlňuje nepriateľským okolím, zlým zdravotným stavom a frustráciou, ktorá ich prepája. Keď rozprávač v naturalistickej scéne sekerou zabije svojho psa, motiváciou činu priamo odkazuje na susedov, ktorí sa na psa ponosovali a rozprávač už viac nedokázal tieto ich sťažnosti znášať.

Precitnutie z podobného drastického, vášnivého správania je vždy späté s jeho racionálnym zhodnotením, sprevádza ho úvaha vyvažujúca emocionálnosť konania. Každá takto exponovaná situácia je tak zároveň novou konkretizáciou duality rozumu a citu, ktorú zároveň možno abstrahovať ako jednu z tém románu.

V texte sa príznakovo opakuje niekoľko motívov – patria medzi ne zvieratá, najmä psy a mačky; ďalej choroba a z nej plynúce bolesti; do tretice trojica časovo-priestorovo-psychologického určenia noc, posteľsen. Všetky sú významovo zaťažené a pri vysvetľovaní diela nemôžu byť opomenuté. Po zabití svojej fenky (a neskôr utopení mačiat) sa rozprávač vyznáva, že jeho psy sú mu najvernejšími a najmilšími priateľmi, pričom iné tvory nemá tak rád a zároveň nikto iný nemá tak rád jeho (s. 13). Množstvo scén so psami, ktoré by inak mohli pôsobiť len ako príbehové spomalenie, je potrebné už len v ich frekventovanosti chápať ako symboliku významnosti domácich zvierat pre rozprávača. S podobnou vľúdnosťou nepristupuje k nijakej z prezentovaných postáv s výnimkou svojho otca, skôr naopak: za svoj najmilší oddych považuje samotu.

Pri postave otca je potrebné sa pristaviť. V románe sa objavuje len v dvoch podobách: cez myšlienky a spomienky rozprávača na otca viazané a cez jeho vlastné memoáre, z ktorých rozprávač rozsiahlo cituje najmä v jedenástej kapitole. Otec voči ostatným postavám reprezentuje neprehliadnuteľný kontrast. Vo svojej neprítomnosti pôsobí ako ideál povznesený nad starosti všedných dní, voči ktorému sa rozprávač za života otca vymedzoval a ktorý po jeho smrti docenil a prijal. Radosť z drobných úspechov i starosti, o ktoré sa otec chcel so synom podeliť, považoval rozprávač za malicherné, a za svoje správanie k nemu by sa, ako sám vraví, dnes stĺkol (s. 38). Vo svojom uvažovaní vyzdvihuje, že „otec nemal rád dlhy a záväzky, nemal rád napätie a náhlenie, súperenie a súťaženie“ (s. 18). Vymenúva tak všetko, čo sužuje protagonistu samého: majetkové spory a dlžoby protagonistovi rozleptávajú rodinu, stres a konkurencia sa mu bridia v súvislosti s prácou. Cez postavu otca sa tak rozprávač obracia za idealizovanou minulosťou (tú si sprítomňuje už spomenutými otcovými memoármi), v ktorej nachádza únik pred umŕtvujúcou prítomnosťou. V drobnej, no konkrétnej každodennej práci svojho otca vidí zmysel, ktorý nedokáže nájsť ani vo svojom zamestnaní, ani v živote ako takom. Čím je rozprávač starší, tým je empatickejší a nadobúda perspektívu, ktorá mu chýbala v mladosti. Jej vtedajší nedostatok zamieňal za „rozum“ (sic!), ktorý ak sa dostane do totality, stojí proti životu práve tak, ako proti nemu stojí totálny cit.

Cez vzťah k otcovi možno vykladať aj ďalšie románové situácie: odsťahovanie sa od svokrovcov na chatu v Devínskej Novej Vsi či odhodlanie presvedčiť po hádke manželku, že nie rozprávač je závislý na nej, ale naopak. V oboch situáciách sa zrkadlí otcova sebestačnosť, ktorá mu pomohla ustáť nielen rozvod s protagonistovou matkou, ale aj starať sa o svoje okolie a rodinu a popritom pomáhať ostatným susedom.

Od prvých po posledné strany je rozprávač nezanedbateľne ovplyvňovaný bolesťami, ktoré musí znášať ako dôsledky žalúdočnej choroby. Vnútorné súženie tak protagonistu kvári v dvoch rovinách: psychickej aj fyzickej. Sú aj v priamej spojitosti: vred na žalúdku je dôsledkom nezdravého životného štýlu a fyzická trýzeň spätne pôsobí na osobnosť rozprávača, ktorý nedokáže nájsť pohodu na prácu ani usporiadanie svojich rodinných vzťahov. Podiel nespokojnosti v zamestnaní na svojom celkovom stave pomenúva presne, keď tvrdí, že „ľudia najviac trpia, ani si to neuvedomujúc, tým, že ich neuspokojuje vlastná práca. Keby hľadali potešenie a hrdosť v práci, prešli by ich aj tie zvrátené záľuby – tie túžby po detektívkach a exkluzívnych peripetiách života“ (s. 16). Sám protagonista v práci nenachádza ani jedno, ani druhé.

Časté opakovanie vzájomne si podobných nočných scén, v ktorých je muž uprostred spánku zobudený, príp. vôbec nedokáže zaspať, vytvára verný dojem malátnosti a ubitosti. Posteľ reprezentuje priestor, kam sa možno zo sveta stiahnuť, a spánok umožňuje presun do doplnkovej skutočnosti v podobe snov, z ktorých mnohé sú v texte podrobne zachytené. Vyrušenie manželkou či zvieratami pohybujúcimi sa po streche však reprezentuje len obmedzenú autonómnosť priestoru postele a skutočnosti sna od okolitej reality, tá do nich totiž vždy zasahuje. Také je i postavenie umenia a spoločnosti všeobecne: umenie pôsobí obmedzene samostatne, ale vždy v rámci spoločenskej skutočnosti, ktorá ho priamo či nepriamo ovplyvňuje.

Najnapätejší vzťah pestuje rozprávač s vlastnou manželkou. Utvára ho nielen fyzické násilie z jeho strany a slovná agresia zo strany manželky (tá ho explicitne nazve svojim nepriateľom a neostýcha sa ani s vyznaním, že ho nenávidí), ale voči napätiu aj zdanlivo protichodná ľahostajnosť a ignorancia. Sloboda viacnásobne zachytáva situácie, kedy sa jeho protagonista usiluje svojej manželke čosi vysvetliť, tá mu však nevenuje nijakú pozornosť, prípadne neprejavuje o manžela nijaký záujem. Práve v spôsobe podania týchto momentov sa rozprávačská subjektivita zvýrazňuje najzreteľnejšie: rozprávač čitateľa získava na svoju stranu, ale vábeniu je potrebné vzdorovať upriamením sa na to, čo je zamlčané – v tomto prípade faktom, že nijaký záujem nevyvíja ani rozprávač vo vzťahu k svojej manželke a pôsobí voči nej ešte odmeranejšie, než ona k nemu.

Rozprávač sa netají svojimi mizantropickými sklonmi, hlása, že človek si nezaslúži „nič iné iba vykynoženie“ (s. 14), vyzdvihuje význam povinnej vojenskej služby a nad svojou ženou láme palicu. Ak podobné vyhlásenia pôsobia protichodne s tým, čo som napísal skôr o citlivosti rozprávača, je to zámer: nezdá sa, že by šlo o autentický prejav myšlienok rozprávača, ale skôr o zámerne prehnanú reakciu v emočne vypätých situáciách, dôsledok pocitu zlyhávania doma i v práci. Rozprávač sa správa podobne ako pes zahnaný do kúta: breše, keď sa bojí.

Za mimoriadnym čitateľským záujmom o dielo možno vystopovať i niekoľko explicitných spoločensko-kritických pasáží v ňom. V jednej z nich na s. 31 Sloboda píše: „[T]akýchto kolektívov je v ČSSR iste veľa: len sa udržujú na hladine, ale nič nové nevytvoria – a kto potom má robiť umenie… […] Táto spoločnosť neprovokovala k aktivite.“ Keď sa rozprávač rozhovorí o svojej práci scenáristu a slovenskom filme, často spomína priemernosť, strnulosť, nevýraznosť. Nie je tu prítomná spokojnosť zo všednej, dobre vykonanej práce, s akou usínal rozprávačov otec; niet tu totiž ani úplnej slobody, ani úplnej nutnosti tvoriť.

Na jednej z posledných strán románu je odsek, ktorý som si z knihy musel odpísať. Je venovaný úvahe nad tým, ako si posmrtným sa stretnutím v nebi ospravedlňujeme ľahostajnosť a  chlad k tým, ktorí sú medzi nami, tým, že na lásku bude dosť času a priestoru za horizontom života. Pomáhať a mať sa radi máme už tu, ozýva sa spomedzi riadkov. Nie je to anonymný zvuk. Je to hlas človeka vystríhajúceho pred podľahnutím rozumu aj citu, lebo ich jednostranné precenenie vedie k popretiu človeka. Je to hlas človeka, ktorý smrť našiel v citovej otupenosti, otupenosti, ktorú nemožno obhájiť ani rozumom.

Ešte raz späť

Neurobil som vtedy dobre, že som sa nesústredil. Nemohol som za to. Ani neviem, či v tej tržnici vtedy niekto čítal z Rozumu. Najskôr áno. Až teraz, keď som sa ku knihe dostal, som si uvedomil, ako zásadná pre mňa mohla byť už vtedy, v období, kedy som sa s rozprávačom mohol stotožniť väčšmi než dnes.

Posledná veta románu znie: „Som zabitý človek.“ Žiada si doslov. V knihe nijakého niet, nuž som si ho doplnil sám. V Pravde som našiel spomienkovú esej Veroniky Šikulovej venovanú Slobodovi. Cez svoju pamäť ho približuje nielen ako spisovateľa, ale najmä ako človeka. Minuli sme sa; Sloboda záver svojho Rozumu aktualizoval skôr, než som sa ja stačil narodiť. Ak by sa tak nestalo, možno by som ho ešte pred štyrmi rokmi zahliadol v autobuse, ktorým sa jeho postavy tak často vozia z Novej Vsi do centra a späť; bývali sme rovnakým smerom.

Moja generácia už obraz Rudolfa Slobodu osobnými spomienkami neobohatí. Môžeme ho poznávať len pamäťou iných a tým, čo po sebe zanechal: svojím dielom. To má, na rozdiel od spomienky, zvláštnu povahu. Spomienka je občas statická, uzavretá a exkluzívna, pevne zasadená v konkrétnom čase a priestore. No dielo sa každým čítaním nanovo vzťahuje ku konkrétnemu človeku i situácii, je súčasťou stálej dynamiky literárnej tradície a uvádzané do neprestajne sa meniaceho kontextu. Ale ani my, ktorí sme autorov kníh, ktoré čítame radi, nezažili, nechceme byť vylúčení z rozhovoru o nich. Rudolf Sloboda nás už osobne do dialógu neprizve. Ale možno aj týchto pár myšlienok a napísaných viet sú symbolickou rukou, ktorú mu podávam pri náhodnom stretnutí na zastávke: „Smerom na Novú Ves? Tiež tam idem.“

Rudolf Sloboda: Rozum

Bratislava: Slovart, 2015.

Ilustračná fotografia: Ulica Slovinec v Devínskej Novej Vsi, na ktorej býval Rudolf Sloboda. Autor: Xmetov/Wikimedia Commons.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články