Narcisovia vo verejnom priestore

od Ismael P. Májovský
596 pozretí

Najhoršou kombináciou je, ak sa „logika“ infantilných deštruktérov, založená zväčša na jedinej primitívnej axióme: „Eliminovať. Vždy a za každú cenu! A všetko!“, spojí s psychiatrickou poruchou.

NARCISTICKÁ PORUCHA. DEVALVÁCIA VEREJNÉHO PRIESTORU AKO DEVALVÁCIA KOLEKTÍVNEJ PAMÄTE A IDENTITY?

Súčasná spoločnosť je poznačená fenoménom, ktorý dostal v druhej pol. 20. storočia svoj odborný názov: patologický narcizmus (NPO), a ktorý je diskutovaný psychológmi, psychiatrami, ale aj mediálnymi odborníkmi či antropológmi. Ide však o ochorenie (a tento aspekt je zanedbávaný), ktoré v konečnom dôsledku nepoškodzuje len samotné narcistické osobnosti, ale aj širšiu spoločnosť. A to je veľký problém, o ktorom musíme začať hovoriť. Dokonca aj v takých oblastiach a súvislostiach – ako je ekonómia (resp. ekonomika – „vplyv tejto poruchy na spotrebiteľské správanie“, „deformácia trhu“, „prehlbovanie tejto poruchy cielenými marketingovými stratégiami“ atď.), estetika, dejiny umenia či urbanizmus vo všetkých jeho variáciách.

A ešte súhrnnejšie: Mali by sme začať rozpracovávať túto poruchu v kontexte ekologických a enviromentálnych štúdií, ktoré v súčasnosti a za predpokladu, že zohľadnia aj poznatky zo sociálnej antropológie a filozofie, poskytujú najkomplexnejší a najtriezvejší pohľad na akúkoľvek ľudskú problematiku (pochopiteľne v citlivej spolupráci s ďalšími vedeckými aj nevedeckými perspektívami). Zjednodušene povedané: Úzko profilované názory opierajúce sa len o zákon a aby som bol presnejší – o kľučkovanie medzi zákonmi, či o pár zvulgarizovaných ekonomických floskúl, už nezodpovedajú potrebám reality. Vlastne – nikdy im ani nezodpovedali a skôr ako o pochopenie zložitej reality, im išlo o jej pokryvenie. Ale teraz k veci.

Ak si odmyslíme tzv. „zdravý narcizmus“, ktorý psychologička Alice Millerová považuje za prejav vnútornej slobody a vitality, ostane nám práve patologický narcizmus (ďalej len narcizmus) klasifikovaný ako porucha, ktorú podľa psychológa Otta Kernberga charakterizujú štyri základné príznaky: „1. Patologické grandiózne self. 2. Závisť a vyhýbavé správanie sa voči druhým. 3. Deficitný systém hodnôt. 4. Základný stav prázdnoty a nudy.“ (KAŠČÁKOVÁ 2019, 41)

Každý narcistický príznak sa potom rozvetvuje do ďalších fenoménov. Grandiózne self charakterizujú napr. „pocity zvýšeného oprávnenia a nadradenosti, exhibicionizmus, nedbalosť, emočná plytkosť a egocentrizmus. Takíto ľudia sú zvýšene závislí na pochvale a obdive, majú časté fantázie úspechu a grandiozity, zvýšenú ambicióznosť, ktoré ale môžu byť v rozpore s realitou a reálnymi schopnosťami.“ (TAMTIEŽ)

Negatívne dôsledky vyplývajúce z tejto poruchy sa však neobmedzujú len na „narušené osobnosti“, ale poškodzujú aj širší environment pozostávajúci z fyzických objektov, ako aj tých virtuálnych (fiktívnych, duchovných). Taktiež, a to je podstatné – poškodzujú environment, ktorý tvoria ďalšie živé a ineragujúce bytosti.

Narcistickí aktéri bez akejkoľvek intelektuálnej, estetickej a sémantickej (významovej) rozvahy vpadnú do akéhokoľvek priestoru a začnú ho zaplavovať svojimi produktmi (produktmi o sebe a pre seba). Narcisovia tak narušajú funkčnú rovnováhu komunikačných štruktúr a tzv. druhý Kantov kategorický morálny imperatív: Ľudstvo má byť vždy cieľom, nikdy nie prostriedkom – prevracajú naruby. Ľudstvo, verejnosť a verejný priestor ako synonymá, sú teraz zredukované len na prostriedok. Prostriedok, s ktorým sa môže kedykoľvek manipulovať.

Hlavnou motiváciou narcisov je zviditeľniť sa. A to za každú cenu. Bohužiaľ, to je v priamom rozpore so sociálnou komunikáciou, ktorá nie je a nemá byť len lineárnym jednosmerným transferom informácií o grandióznom self, ani prostriedkom zredukovaným na dosahovanie individuálnej slasti. Práve naopak: Informácie sa musia interaktívne (participatívne) konštruovať a slasť (blaho) by sa mala citlivo rozšíriť do všetkých zainteresovaných strán. Pričom, a to je dôležite vyzdvihnúť, by sa pri tomto akte malo podnecovať myslenie, ktoré spočíva práve na tvorivom variovaní – kreovaní.

Jednou zo (seba)obranných reakcií samotných narcisov, ktorí vytvárajú šum a rušia tak komunikáciu, je paradoxne – nie útlm a odstup, ale zvýšenie frekvencie svojej produktivity. Tá vedie následne k tomu, že vám na sieti pribudne ešte viac priemerných produktov, napr. audiovizuálnych či textových. Každý z týchto produktov sa potom snaží vyniknúť nad iným priemerným produktom, čím vzniká začarovaný kruh horizontálnej neutralizácie. Nastáva akýsi stav existenciálneho zacyklenia a prázdnoty. Kvantita prevýšila kvalitu. Zmysel sa vytratil v monotónnej a mimetickej reprodukcii. Scéna je vyplnená plytkým PR promom.

Nikto už totiž nevie zmysluplne odpoveď na obyčajnú otázku: Prečo? Ak sa aj dostaví nejaká odpoveď, ide len o spätnú racionalizáciu. Iracionálny afekt. Sebaobhajobu.

V mediálnej praxi, konkrétne v kontexte sociálnych sietí to viedlo napríklad k tomu, že jeden z motívov (bolo ich samozrejme viac) odkúpenia platformy Instagram zakladateľom Facebooku –  Marcom Zuckerbergom, bola práve elegantná izolácia takýchto príspevkov v inom mediálnom priestore. Facebook tak reagoval práve na masívnu záplavu „narcistických obrazov takmer s nulovou informáciou“ (ak nerátame len informáciu o samotných narcisoch), ktoré prekrývali všetko ostatné a podrývali Zuckerbergov sen o “virtuálnej komunite”. To viedlo k znechuteniu a deaktivácii náročnejšieho užívateľa. To je však virtuálny priestor, ktorý sa dá ľahko technologicky korigovať a navyše pripúšťa reverzibilitu (návratnosť pôvodného významu a funkcie).

Presuňme sa však k poškodzovaniu priestoru, ktorý je síce komplexnejší, prirodzenejší a bezprostrednejší (existuje aj mimo priestoru najnovších technológií) a dokonca môžeme tvrdiť, že je stabilnejší.

Avšak len do momentu, keď si uvedomíme jeho krehkosť, ktorá spočíva na ireverzibilite. Inými slovami: Všetky chyby či poškodenia, ktoré v ňom vzniknú, sú nezvratné. Alebo „zvratné“ len s ťažkosťami. Príklad: Ak raz spálite originál Rembrandtovej „Nočnej hliadky“, už nikdy nebudete môcť obnoviť pôvodný kultúrny artefakt. Jediné čo vám po ňom ostane, budú rôzne kópie, repliky a citácie, ktoré sa bez svojho pôvodného objektu stávajú už len obyčajnými simuláciami. Pôvodná referenčná väzba sa stráca a referenčný objekt, ktorý mal odkazovať na iný objekt, alebo byť s ním v komplexnej interakcii, odkazuje už len sám na seba (Jean Baudrillard). Uzatvára sa teda do tautologického kruhu. Ak to niekomu pripomína „príznak narcizmu“, je na dobrej ceste. Poďme teda ďalej.

Dnes vieme, že pamäť nesídli len v hlave, dokonca neexistuje nič ako unifikované pamäťové centrum, ale existujú skôr pamäťové siete a mapy rozťahujúce sa v priestore a čase. A to nielen v rámci individuálneho mozgu (navyše sa dnes pojem „mozog“ rozširuje aj o mikrobióm), ale aj v širšom zmysle. To znamená, že pamäťová sieť, ktorá utvára indivídum a ovplyvňuje jeho život a životnosť, presahuje jeho individuálne telo ako aj individuálnu myseľ. Vzniká tak niečo, čo postrehol už psychoanalytik Carl Gustav Jung pojmom kolektívneho nevedomia, v ktorom koexistujú viaceré archetypy.

Medzi takéto pamäťové artefakty, utvárajúce vedomie aj archetypálne nevedomie, patria nepochybne aj rôzne miesta a budovy, okolo ktorých sa vrství naratívna štruktúra (legendy, príbehy, mýty, history). Takéto živé artefakty sa potom stávajú nositeľom synchronického aj diachronického kódu, symbolu a informácie. Čo zjednodušene znamená, že v sebe nesú viaceré historické kontexty. Ako príklad si môžeme uviesť egyptské pyramídy či Eiffelovu vežu. Žiadna z týchto monumentálnych stavieb nie je len statickým symbolom a rezíduom jednej jedinej epochy, ale prechádza neustálou historickou a sémantickou rekontextualizáciou. A tá závisí od najmä od okolia, od jeho schopnosti skonštruovať nové významy.

Nastáva teda funkcionálny, ale aj významový posun, pričom stará funkcia ani význam, sa nikdy definitívne neeliminuje. Ostávajú totiž v podobe stôp. Takto sa na seba vrstvia viaceré významy, čím sa zachováva istá historická kontinuita a vytvára sa priestor pre medzigeneračnú komunikáciu. A práve tá je nevyhnutnou podmienkou pre chápanie širších súvislostí. Napríklad tých, ktoré súvisia rovnako s individuálnou, ako aj kolektívnou identitou.

Ako to ale je s narcistickou identitou, či lepšie povedané: identitou poznačenou narcizmom? Táto identita infantilne neguje akýkoľvek kolektívny výtvor. Popiera jeho význam. Chce ho eliminovať alebo pohltiť, aby ho mohla neskôr vylúčiť. Orálne a análne štádium sa vzájomne dopĺňajú.

Prejav narcisa vo verejnej sfére sa obmedzuje len na: deštrukciu, vylúčenie a exhibicionizmus. Vulgárny vpád narcisa do priestoru kolektívnej pamäte a identity bude teda vždy devastačný. Priamo aj nepriamo, pretože narcis dokonalo ovláda schopnosť maskovať svoje nedokonalosti. 

ALIBIZMUS, PROGRESIVIZMUS A NARCIZMUS

            Medzi najčastejší narcistický alibizmus patrí progresivistický naratív, ktorý rovnako zneužívali industriálni magnáti, nacisti ako aj  zvulgarizovaní komunisti, proti ktorým dodnes niekto bojuje, aj napriek tomu, že už nie sú pri moci, či ako by povedal samotný progresivista: „Doba pokročila!“ Kam tým mierim? Ideológia progresivizmu (kapitalistická, nacistická, komunistická atď.) je vo svojom princípe jednoduchá. Miesto koexistencie a koevolúcie počíta len s naprogramovou evolúciou. Pričom túto evolúciu dezinterpretuje ako elimináciu starého, ktoré musí nahradiť niečo nové. A práve táto ideológia praje narcisom. Tí hovoria: Len toto moje je nové. Toto je skutočná inovácia.

Miesto synchrónnej kreativity, dochádza teda k diachrónnej deštrukcii. Práve tak sa vytvára dokonalejší priestor pre expanziu „narcistických produktov existujúcich len v prítomnosti“. Takto sa narcis môže nerušene vpísať do histórie, ktorú vlastne nikdy nerešpektoval. Pretože nikdy nezodpovedala jeho predstavám alebo ich vyvraciala. Pričom treba zdôrazniť, že kognitívna disonancia a patologický narcizmus, tu zväčša fungujú ako dva komplementy.

História aj naratív o budúcnosti, sú v narcistickej perspektíve len utilitárnymi prostriedkami pre jeho prítomnosť. Infantilný narcis sa teda vpisuje len do prítomnosti. Žiaľ, aj do prítomnosti iných. A práve to mu uniká. Žije len vo svojom jednoduchom okamihu. Je to okamih zredukovaný na jeho odraz. Len jeho odraz a nikoho iného! A práve zrkadlový odraz je charakteristický tým, že nemá žiadnu pamäť. Zaniká v momente, keď stratí svoj objekt. Existuje iba v opätovnej vizualizácii. Narcistický subjekt tak hľadí len do predmetu svojej túžby. Hľadí do seba. Len pre seba, nie pre iných. Práve to ho odlišuje od mystikov a „svätcov“. Aj keď rovnako ako mystikovi, mu objekt a subjekt splývajú v Jedno.

Čo nezapadá do tejto narcistickej túžby a predstavy, je selektívne eliminované. Retušované. Logika eliminácie je teda regresívnou formou vedomia. Primitívnym rezíduom. Primitívnejším vždy, keď od symbolickej eliminácie prechádza rovno k fyzickej eliminácii. Tá je totiž najjednoduchším riešením. Narcis nenávidí odpor. Eliminuje ho. Popiera ho. Primitívnosť sa zahaľuje povrchom. Na tomto povrchu sa môžu kĺzať rôzne slová ako: flexibilita, inovatívnosť či inklúzivita. Pričom ide iba o jedno. Opäť o elimináciu. A to ostatné už len zíva prázdnotou.

Narcis potrebuje prázdnotu. Je to totiž jeho teritórium. Nedokáže pretvárať a tvoriť. Jeho jediným „umením“ je umenie zrkadlenia. Napodobňovanie a popieranie tohto napodobňovania. Narcis musí byť originálny. Narcisa musí byť vidieť, preto zverejňuje všetko. Každú banalitu. Narcis rastie efektívne do výšky len vďaka banalitám. Na to reaguje ďalší narcis tým, že bude ešte o poschodie vyššie. Aspoň o jedno. Dokým nepríde do hry tretí narcis… Táto skupina narcisov, ktorých môžeme zadefinovať ako urbanistických narcisov, si nevšíma verejný priestor, pokiaľ neslúži ich potrebám. Ignorujú verejný záujem a to, čo po sebe zanechávajú, sú len presklené monumenty, v ktorých miznú odrazy frustrovaných okoloidúcich.

Kam tým mierim? Mierim smerom do jadra problému. Vo verejnom záujme by malo byť čo najrýchlejšie obmedzenie pôsobnosti týchto narcisov. A to skôr, než napáchajú nezvratné škody. Ako? Cez radikálnu kritiku a radikalizáciu demokracie. Jedine tento pohyb je totiž schopný prelomiť začarované kruhy z odrazov. Im (narcisom) sa to však nebude páčiť. V poriadku. Našou úlohou – je pretvoriť aj ich. A to tak, že ich vystavíme intenzívnej verejnej pozornosti. Verejnosť sa musí začať zaujímať o narcisov.

Ale teraz opäť k veci, či lepšie povedané k nehybnej budove, ktorá nie je len vecou, a s ktorou si nemôže ktokoľvek svojvoľne manipulovať, resp. ju eliminovať, pretože mu to umožňuje zákon. Reč je teda o Istropolise, ktorý má práve padnúť za obeť vyššie načrtnutej poruche, ktorou trpia mnohí developeri.

A je len na nás (na verejnosti), či dokážeme prelomiť toto narcistické zacyklenie a zmysluplne odpovedať na otázku: Čo je to vlastne ten verejný záujem? Kto vlastne hovorí v jeho mene? Kto ho nerešpektuje? A ešte raz: Čo je to ten verejný záujem, ktorý, aspoň podľa našej ústavy, dokonca limituje aj uplatňovanie vlastníckeho práva tak, aby sa nezmenilo na svojvoľný a deštruktívny exces?

Poďme teda o tom diskutovať.

Ďalšie fenomény, úvahy a problémy (vrátane tých zamlčaných), ktoré súvisia s načrtnutou témou, budú voľne rozpracované v ďalších článkoch. Napriek tomu, že ich bude spájať jedná kontroverzná budova, resp. umelo vytvorená kontroverzia ohľadom jednej nevinnej budovy, budú tieto úvahy platné aj v širšom rámci. Inými slovami: Reč síce bude o Istropolise, ale nebude len o Istropolise. Bude predovšetkým o demokracii, o ľuďoch, o ich výtvoroch, o ich živote a súhrnne: o ich budúcnosti.

P.Májovský, autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK. Venuje sa najmä interdisciplinárnej teórii komunikácie.

ZDROJE:

http://www.psychiatria-casopis.sk/files/psychiatria/archiv-cisel/archiv/obsah-cisla-1-2020/15-dni-dynamickej-psychoterapie-24-oktobra-2019-pn-ph-pinela-pezinok/ppp_2020_27_1_narcisticka_porucha_osobnosti-obranne_mechanizmy.pdf

Titulný obrázok: Narcis. Autor fotky: Jos van Ouwerkerk na Pexels

_____________________________________________________________________________________________________________________________

Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!