Na strane Božej? Výzvy teológie oslobodenia

od Lilian Calles Barger
811 pozretí

Teológia oslobodenia, ktorá má svoj pôvod v Latinskej Amerike, sa neuspokojila s prísľubom raja na druhom svete, ale stala sa aktívnou súčasťou politického boja za oslobodenie neprivilegovaných, slabých a nemajetných, čím sa vrátila ku koreňom kresťanstva. O pokrokovom prúde kresťanskej teológie píše na portáli Aeon Lilian Calles Bargerová v preklade Martina Makaru.

Náboženstvo je životaschopné k podnecovaniu spoločenských zmien, ale „verejnému rozumu“ (pojem politického filozofa Johna Rawlsa), teda základu liberálnej demokracie, sa nepodvoľuje ľahko. V druhej polovici 60. rokov minulého storočia sa nová skupina radikálov (známych ako teológovia oslobodenia) podujala prepojiť náboženstvo s bojom za spravodlivejšiu spoločnosť. Peruánsky filozof a kazateľ Gustavo Gutiérrez, americká feministická akademička Rosemary Radford Ruetherová (obaja boli katolíci) a afroamerický protestantský teológ James Cone sa spolu s mnohými ďalšími zapojili do boja o zmysel sociálnej spravodlivosti, ktorý stále trvá.

V 60. rokoch kulminoval boj Afroameričanov, žien a chudoby za naplnenie liberálneho prísľubu rovnosti a slobody pre všetkých. Latinskoamerickí revolucionári zasadzovali americkej dominancii na západnej pologuli jednu ťažkú ranu za druhou. Marginalizovaní radikáli sa už nemohli uspokojiť s prísľubom „raja na druhom svete“, ktorý cirkvi ponúkali. Náboženstvo sa malo stať jednou z vedúcich síl zmeny naprieč celým svetom.

Teológovia oslobodenia tuho bojovali o premostenie božej a spoločenskej spravodlivosti. Rozhodli sa konfrontovať sa s realitou ľudského utrpenia aj vlastnou teologickou disciplínou. Cone vystúpil s kritikou, že teológia rezignovala na univerzálnu reč o Bohu a namiesto toho si osvojila „zaujatý jazyk“. Uruguajský teológ a kazateľ Juan Luis Segundo sa v podobnom zmysle vyjadril, že „každá teológia je politická“. V Teológii oslobodenia (1971) Gutiérrez napísal, že skutočnou úlohou teológie nie je hlásať nedotknuteľnú abstraktnú pravdu Božieho slova, ale svoju vieru neustále „overovať“ práve jej uskutočňovaním. Uskutočňovať pravdu preňho znamenalo zjednocovať utláčaných v ich historickom boji za svoje oslobodenie. V rovnomennom spise Teológia oslobodenia (1972) sa biely protestantský teológ Frederick Herzog vymedzil voči svojím liberálnym americkým kolegom a napísal, že celá dovtedajšia teológia považovala náboženskú skúsenosť za „pohodový relax v pokojnej samote“, ktorý je dostupný len privilegovaným. Hlad bielej strednej triedy po sebarealizácii podnietil vznik americkej verzie náboženstva, ktoré sa ukázalo ako neschopné reagovať na bezprostrednú spoločenskú krízu. Exkluzívna teológia vystavaná na hierarchických princípoch nevyslyšala Ježišovu výzvu k spravodlivosti. Krista bolo potrebné zbaviť masky, ktorú mu belosi nasadili. Teológovia oslobodenia ponúkli svetu kritickú perspektívu a nadčasovú teológiu, ktorá Bibliu čítala očami bezmocných.

Kostolmi Latinskej Ameriky sa burácala revolučná vlna volania: „Ježiš Kristus je Che Guevara!“ Vo svete, kde „chudoba znamená smrť“, Gutiérrez redefinoval spásu z prísľubu budúceho raja na „všestranné oslobodenie“ už na tomto svete. Človek mal byť slobodný v spoločenskej, ekonomickej aj politickej oblasti svojho pozemského života. Náboženskí radikáli spochybnili povznesenosť Boha nad ľudskými dejinami a odmietali takú verziu univerzálnej ľudskosti, ktorá prehliada konkrétne formy útlaku. Historická autenticita Boha v srdci revolučného boja dávala chudobe vedomie, že v zápase o svoje oslobodenie stojí Najvyšší na ich strane.

Cone vnímal americkú teológiu ako chrám bielej dominancie zasvätený bielemu Bohu. Považoval ju za inštitucionálnu oporu útlaku. Požiadavky hnutia Black Power neboli protikladom kresťanstva, ale „hlavným Božím posolstvom Amerike 20. storočia“. Situácia volala po uznaní, že Boh je na strane černochov. Ako Cone píše v Černošskej teológii oslobodenia (1970): „Ak nie je Boh s nami, ak Boh nestojí proti bielym rasistom, potom je sám vrahom a radšej sme ho mali zabiť.“ Cone tvrdil, že černošské náboženstvo nemá pôvod v abstrakcii, ale v uznaní, že „Boh je čierny,“ a žitej černošskej skúsenosti siahajúcej od trhov s otrokmi po mestské getá.

Feministky sa k teológii oslobodenia pridávali preto, že patriarchálny Boh, ktorý prehliada skúsenosti žien, nemôže byť v súlade s ich emancipáciou. V knihe Po bohu Otcovi (1973) americká feministka a teologička Mary Dalyová píše, že že patriarchát vyrastá z predpokladu, že Boh je muž: „Ak v ‘jeho‘ nebi vládne ‘jeho‘ ľuďom, potom je v ‘prirodzenej povahe’ sveta a Božieho plánu, že spoločnosť majú viesť muži.“ Ruetherová reflektovala spirituálne hnutie, ktoré tvorili niekoľkí radikáli novej ľavice, a v knihe Sexizmus a Božia reč (1983) sa pokúsila redefinovať Boha a vysporiadať sa so všetkými podobami hierarchickej dominancie, ktoré svoj sexizmus zaštiťovali autoritou Biblie. Feministky sa patriarchálne náboženstvo rozhodli vyvážiť obrazom „bohyne Matky“ a vyznávaním „etiky lásky“ na ceste k utváraniu androgýnnej „novej ľudskosti“.

Teológovia oslobodenia sa presvedčivo porátali s dohodou o neútočení medzi teológiou a politikou, ktorá ubila živelnosť náboženstva. Obdobie po druhej svetovej vojne so sebou prinieslo ústup ideálov a jazyka sociálnej spravodlivosti. Prijal sa konsenzus, že americký spôsob života a jeho imperialistický rozmer je nespochybniteľným dobrom. Teológovia oslobodenia však začali opäť ponímať verejný priestor ako pôsobisko Božej vôle a prehodnotili tradíciu sociálnej spravodlivosti. Sociálne uvedomelé kresťanstvo musí prekračovať hranicu osobnej duchovnej spásy.

V neskorom dvadsiatom storočí si teológia oslobodenia našla odozvu nielen medzi liberálmi, ale aj konzervatívcami, ktorí sa ocitli pod vytrvalým tlakom spoločenských zmien. Náboženská pravica pretláčala svoju vlastnú víziu spoločnosti, ktorej súčasťou boli modlitby v školách a kampane za tradičnú rodinu. Náboženská ľavica znepokojená rasovou a ekonomickou nerovnosťou medzitým bojovala za sociálnu spravodlivosť. Prenikavý diskurz sociálnej spravodlivosti a pôsobenie pápeža Františka sú príčinou, prečo záujem o teológiu oslobodenia opäť ožíva.

Deliace línie medzi veriacimi vrhajú tieň pochybnosti na to, či je možné náboženstvo oddeliť od politiky a dosiahnuť sterilný verejný rozum. Pokrokové aj konzervatívne sily aktivisticky presadzujú svoju náboženskú víziu spoločnosti – také je ovocie výzvy, s ktorou nás konfrontuje teológia oslobodenia. Sociálna spravodlivosť dnes môže predstavovať mnoho rozličnú náboženskú agendu – od ochrany nenarodených po kampane proti chudobe. Je mnoho skupín, ktoré si vzájomne konkurujú v presvedčení, že Boh je práve na ich strane. Tým sa preverujú hranice liberálneho spoločenského poriadku a jeho schopnosti vysporiadať sa s militantnými veriacimi.

Fotografia: pouličná maľba zobrazuje mosignora Romera, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov teológie oslobodenia. V salvadorskej občianskej vojne zohral nedoceniteľnú úlohu pri obhajobe ľudských práv a pomoci chudobným. Bol zastrelený počas bohoslužby v r. 1980. Zdroj: Alison McKellar/Wikimedia Commons.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články