MOC A PRAVDA Z BUDÚCNOSTI

od Ismael P. Májovský
637 pozretí

Jedným z najväčších prínosov Nietzscheho a neskôr Foucaulta bolo, že dokázali uviesť do pohybu pojmy, ktoré boli dovtedy diskurzívne zafixované. Inými slovami: akoby sa vymykali vývoju, pretože ho dovtedy z nejasných a neuvedomovaných príčin transcendovali. Navyše so samotnými pojmami sa v jazyku narábalo, a bohužiaľ ešte dodnes narába ako s vecami, ktoré môžu mať svojich ľahko identifikovateľných vlastníkov.

STRUČNÉ EXPOZÉ K POJMOM PRAVDA A MOC

Friedrich Nietzsche zaútočil na pojem pravdy ako nepoškvrnenej a čistej entity, ku ktorej nás údajne vedie len naša úprimná vôľa k poznaniu. Začal tým, že spochybnil hodnotu poznania pre poznanie, čím spochybnil aj dovtedy všeobecne akceptovanú ideu pravdy. Treba však dodať, že Nietzsche sa nesnažil eliminovať hodnotu pravdy a poznania v absolútnom zmysle. Dokonca ani netvrdil, že pravda a poznanie neexistuje. Inak by pravdu a poznanie nemohol neskôr zahrnúť pod svoju vlastnú teóriu: všeobecná vôľa k moci ako prejav vôle k životu.

To zjednodušene znamená to, že životu môže pokojne prospievať rovnako ako pravda aj lož, a dokonca v niektorých situáciách môže byť lož životu nápomocnejšia ako čistá pravda. To, voči čomu sa Nietzsche neustále vymedzoval, bola Platónova a Aristotelova filozofia či Kantova a Hegelova systematická filozofia. Ešte o čosi konkrétnejšie to bol jeho (Kantov) kategorický imperatív, ktorý znie: „Konaj tak, aby sa maxima tvojho konania mohla na základe tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom,“ čo zjednodušene povedané znamená, že klamať je zlé za akýchkoľvek okolností. Za čo si samotný Kant vyslúžil od Nietzscheho hanlivú prezývku – „kategorický imperátor“.

Paradoxom vo vzťahu k pravde však ostáva, že to bol práve Immanuel Kant so svojim epistemologickým obratom vymedzujúcim hranice ľudskému poznaniu, kto umožnil uvažovať o pravde ako o niečom čo nie je nepodmienené (ako „vec o sebe“) a naopak podlieha produkcii, resp. limitom tejto produkcie.

Práve na Kantovi a Nietzschem vyrástol aj jeden z najväčších a najplodnejších teoretikov mocenských vzťahov (aj keď sám tvrdil, že skôr ako mocou sa zaoberal subjektom a moc bola len vedľajším dôsledkom jeho skúmaní, ktoré mali viesť k sebaoslobodzovaniu a sebaprodukcii subjektu) – Michel Foucault. Najzásadnejším poznatkom pre túto úvahu však je, že moc sa nedá nikdy ohraničiť definitívne ani definitívne „vlastniť“ a preniká, rovnako ako pojem ideológia u Slavoja Žižeka, až k samozrejmej a bežnej činnosti samotných ľudských subjektov: dokonca aj v rámci vzájomných vzťahov v jednej rodine.

To znamená, že „autonómia“ rodinnej štruktúry je určovaná komplexnejšími spoločenskými štruktúrami, ktoré môžu reprezentovať napr. štátom zriadené inštitúcie. Alebo ešte iný príklad: štruktúra rodiny môže byť pomocou vsugerovania ideálneho obrazu izomorfná štruktúre spoločnosti. Ide napríklad o idealizovaný autoritatívny pyramídový model, keď na jeho vrchole stojí hlava štátu ako hlava rodiny a jednosmerne určuje pozíciu podriadených zložiek: členov spoločenstva. Mikrospoločenstvo (rodina) tak kopíruje makrospoločenstvo (kmeň, štát) a rozdiel spočíva len v počte stavebných prvkov.

Moc, ktorú Foucault v najjednoduchšej variante definuje ako schopnosť „pôsobiť na iné pôsobenie“ či ako „možnosť štruktúrovať pole možnej pôsobnosti“ alebo ešte širšie: „moc je všade… nie je to inštitúcia, nie je to štruktúra, nie je to nejaká sila… je to meno, ktoré prisudzujeme komplexnej strategickej situácii v danej spoločnosti“ v takomto poňatí nemôže byť teda stotožnená len s konkrétnou osobou, ale skôr s istou konfiguráciou, v ktorej sa daná osoba nachádza vo vzťahu k iným subjektom.

Aby som to zhrnul, tak moc v dobe po Foucaultovi už nemôže byť viac nahliadaná ako niečo, čo je statické a koherentné, ale ako vrcholne dynamické (tým sa však nevylučuje možnosť dočasnej stabilizácie, resp. pokusu o stabilizáciu mocenskej konfigurácie). To znamená: Moc a mocenské techniky v rámci dynamickej interakcie neustále evolvujú – vyvíjajú a zdokonaľujú sa vo vzťahu k svojmu prostrediu.

Definitívne vyslobodenie sa spod vplyvu moci teda nie je možné a ten, kto tomu verí jej s veľkou pravdepodobnosťou už podľahol. Naopak – ten, kto ešte nepodľahol sa pomocou mocenských kontratechník môže pokúsiť minimalizovať alebo neutralizovať jej rozsah pôsobnosti. V súvislosti s tým si dovolím ešte jednu poznámku: Naozaj ma zaráža, ak ešte dodnes niekto myslí pomocou starého pojmu moci a využíva ho, resp. jeho emocionálnu konotáciu (Foucault moc vníma v hodnotovo neutrálnom zmysle), pri svojom popise sociálnej reality.

Po prvé preto, že tým vlastne usvedčuje sám seba z neznalosti problematiky, čo by bolo v poriadku keby sa takýto ľudia neangažovali a nevyjadrovali k danej problematike moci. A po druhé preto, že len tým prehlbuje už beztak zafixovaný ľudový naratív o „aktívnych mocných“, ktorí sú tam kdesi vysoko, čím de facto zapríčiňuje u ľudí všeobecnú pasivitu a resentiment (nie však tvorivý, o ktorom hovorí Nietzsche pri svojich analýzach kresťanskej morálky).

Takýto človek teda podrýva akúkoľvek snahu o pozitívnu zmenu, napriek tomu, že to môže vo svojej krátkozrakosti myslieť pozitívne. Súhrne: Eliminuje akúkoľvek snahu o akciu, ktorej cieľom je zmena sociálnych vzťahov a nepriamo napomáha udržiavaniu súčasnej dominantnej ideológie.

ASYMETRIA. MOC Z BUDÚCNOSTI. MOC TU A TERAZ

Podstatou moci, resp. nevyhnutnou podmienkou, ktorá k nej vedie (aby vôbec bola „mocou“) aby sa mohla prejaviť, je asymetria. Tá vzniká buď cielene alebo prirodzene. Poprípade asymetria vzniknutá prirodzene, môže byť udržiavaná a prehlbovaná cielene. Alebo ešte iná situácia: Asymetria, ktorá vznikla cielene či ako vedľajší produkt úzkych záujmov, môže byť pomocou naturalizácie svojich predpokladov, ospravedlňovaná ako nevyhnutnosť paralyzujúca protiakciu. Dôsledok: Zachovanie status quo pre subjekty, ktoré z takto vzniknutej asymetrie profitujú alebo ešte nestihli inovovať svoje mocenské techniky, aby tak prešli do iného stavu prednastavenej asymetrie.

Moc ako interakcia, ak nadviažeme na sociálneho antropológa Pierra Bourdieua, môže využívať rôzne formy kapitálu zapríčiňujúce asymetriu: ekonomický kapitál, znalostný a vzdelanostný kapitál, technologický kapitál, rétorický kapitál či dokonca v niektorých oblastiach ako je šport – fyzický kapitál (sociológ Loïc Wacquant) či dokonca erotický kapitál (sociologička Catherine Hakim) – v najvšeobecnejšej rovine však ide o: symbolický kapitál.

Zjednodušene povedané: našou úlohou v súvislosti s interpretáciou moci je aj identifikácia rôznych podôb kapitálu, vrátane odhalenia ich potenciálu (napr. aj v zmysle Karlom Manheimom vymedzenej demaskujúcej kritiky ideológie), ale aj ich limitov. Táto teória kapitálov, ktorú Bourdieu zároveň rozširuje aj o pojmy habitussociálne pole, je založená na predpoklade ich vzájomného spájania, neutralizácie či využitia jednej formy kapitálu na boj s inou formou kapitálu. Príklad: ekonomický kapitál vs rétorický kapitál.  Položme si však otázku: Čo to „všetko“ však znamená pre súčasnú situáciu a jej pochopenie?

Znamená to v prvom rade možnosť prekonania naivnej ilúzie, že po dosiahnutí iných výhod (čiastkových slobôd) dochádza automaticky aj k zrušeniu moci – mocenského pôsobenia. Inými slovami: akokoľvek to teraz bude znieť paradoxne, tak zvyšujúci pocit moci nad vlastným životom ešte nemusí implikovať našu faktickú moc. Navyše takýto pocit, ak to umožňuje strategická situácia, môže byť v súlade s mocenskými zámermi. Tento fakt potom vedie k širšej problematike propagandy či ešte presnejšie: k problému interpersonálnej manipulácie – spoločnosť a média sú v tomto zmysle len prostriedky podriaďujúce sa individuálnym záujmom. Manipulácia ako mocenská technika je teda opäť zapríčinená možnosťou vytvárať asymetriu. Akú?

MOC V INFORMAČNEJ SPOLOČNOSTI

Ak sa teraz obmedzíme len na koncept súčasnej spoločnosti ako informačnej spoločnosti (Marshall McLuhan, Jean-François Lyotard, Jean Baudrillard, Pierre Lévy atď.), musíme v prvom rade hovoriť o vzniku informačnej asymetrie. A ak sa zároveň oprieme o amerického filozofujúceho publicistu Jarona Laniera, paradoxne pracujúceho pre technologického giganta Microsoft, tak hlavný zdroj mocenskej asymetrie súčasnosti môžeme v súlade s ním opísať ako tzv. Sirény.

Treba podotknúť, že Lanier predovšetkým už myslí na pozadí tzv. dataistickej paradigmy (Yuval Noah Harari), ktorá za predpoklad vzniku asymetrie považuje práve najmodernejšie ICT (informačno-komunikačné technológie) a schopnosť vytvárať efektívne programy, resp. algoritmy za účelom získavania kvalitnejších dát a odfiltrovanie tých nekvalitných. Mocenská pozícia je v tomto zmysle teda konfigurovaná vašou schopnosťou získať o druhých subjektoch len relevantné dáta.

Lanier teda používa pojem Sirény na označenie tzv. elitných počítačov nepretržite interagujúcich v digitálnej sieti, a ktoré spravujú vysoko kvalifikovaní technologickí pracovníci v kooperácii s AI (umelá inteligencia). Tí neustále vyhodnocujú tzv. Big data – veľké dátové súbory, ktoré potom slúžia na navrhovanie predikcií, inovácii či súhrne: cielených stratégii. Analýzu takýchto dát, napr. v spoločnosti Google, Lanier definuje dokonca ako efektívnejšiu vo vzťahu k čiastkových sociologickým analýzam. Aby som bol presnejší, tak Lanier má namysli najmä kvantitatívne analýzy ako dôsledok psychometrickej paradigmy v sociálnych vedách. Čo to znamená? Ak sa zvýši štatistická frekvencia nejakého javu (vyjadrená číselne), tak sa ex post musí nájsť aj jeho korelácia s iným javom.

Spoločnosť Google vie teda podľa Laniera predikovať aj rôzne epidémie za predpokladu, že zaznamená zvýšený nárast na sieti, keď užívatelia vyhľadávajú napr. rôzne symptómy danej epidémie. Samozrejme za predpokladu, že sa vylúčia faktory ako je masové vzhliadnutie nejakého nového katastrofického filmu, ktoré na sieti dokážu taktiež rozhýbať frekvenciu vo vyhľadávaní kľúčových pojmov. To však nevylučuje, že aj takáto korelácia, resp. jej interpretácia indikuje zrodenie nového sociálneho faktu (Émile Durkhaim), totiž – vplyv fikcie na akty v realite.

Na tomto mieste je teda oprávnená otázka: Aká je rola spoločnosti Google, a všeobecne technologickách gigantov, vo vzťahu ku korona kríze? Ako je možné, že lokálne vlády nedisponovali s adekvátnymi dátami, ktoré mohli predikovať pohyb epidémie a výskyt tzv. nových ohnísk? Odpoveď je podľa môjho názoru jednoduchá a bez zbytočnej konšpirácie: technologický giganti, vrátane ich operatívnych pracovníkov neprechovávajú zvláštne sympatie (načo aj?) k súčasným štátom a skôr inklinujú k ideológii odvodenej z rôznych typov anarchizmu – zväčša anarchokapitalizmu. Avšak, treba si uvedomiť, že za tým nie je žiadne sprisahanie, len udržiavanie si istej mocenskej konfigurácie a neustálej možnosti vyjednávať na základe konkrétneho typu kapitálu, ktorým daná spoločnosť, resp. korporácia teraz disponuje.

Aby som to zhrnul: Najväčšiu výzvu a ťažisko v akýchkoľvek úvahách o moci z budúcnosti, ktorá intenzívne pôsobí už v súčasnosti, sa musí primárne týkať identifikácie technologického a znalostného/informačného kapitálu (výkonný hardware, výkonný software), ktorý už predpovedal ako tretiu vlnu americký futurológ Alvin Toffler, totiž – ako najväčší zdroj pri produkcii bohatstva.

To na jednej strane vedie buď k požiadavke väčšej transparentnosti, tak ako ju pôsobivo analyzuje v nadväznosti na Carla Schmitta filozof Byung Chul Han, totiž – ako nežiaduci protiklad k moci a zároveň ako symptóm pornografickej spoločnosti permanentnej tendencie k zviditeľňovaniu sa. Alebo po druhé vedie priamo k hľadaniu alternatívnych spoločenských systémov – ideológii, kde sa pôsobenie technologického a znalostného kapitálu nebude dogmaticky podriaďovať zvýšeniu ekonomického kapitálu čo vedie k podozreniu, že opäť dochádza k syntéze medzi ideológiou a technológiou.

Práve to nás vedie na tú istú cestu, ktorú načrtol už Nietzsche s Foucaultom: moc ostáva a jediné čo sa mení, sú prostriedky na jej dočasnú koncentráciu a z nej vyplývajúci slastný pocit, ktorý je sprievodným javom tejto koncentrácie. Operacionalizovaná a optimalizovaná racionalita sa teda podriaďuje jednoduchým pudovým požiadavkám (Nietzsche, Freud) a pravda, tak ako sa s ňou bežne narába, je v tomto zmysle podriadená mocenskej konfigurácii – resp. tomu, kto na základe dát alebo techník vie poskytnúť lepšiu interpretáciu skutočnosti.

Treba si však uvedomiť, ako na to upozorňuje aj Byung Chul Han, že prvoplánové zvyšovanie transparentnosti môže viesť aj k negatívnym javom: objem dát a informácii (vrátane tých nepodstatných), ktorý sa takto vygeneruje, vytvorí novú asymetrickú situáciu: bez vhodného analytického aparátu (techniky a technológie) sú informácie a ich kvantita z hľadiska občianskej kontroly vysoko kontraproduktívne.

Prečo? Pretože nárast informácií znemožňuje zorientovať sa v danej situácii (navyše spôsobuje paniku a depresiu) a zorientuje sa v nej opäť iba ten, kto disponuje vyššie zmienenými technikami, tzn.  opäť len istými formami kapitálu.  Ak to opäť vztiahneme len na koncept informačnej spoločnosti, tak zistíme, že vo svojej podstate nemateriálne informácie a informačné toky, sa nikdy nedajú vlastniť, iba dočasne zadržiavať alebo prerušovať tokom dezinformácii do systému, v ktorom sa pohybujeme.

V kontexte informačnej spoločnosti to znamená aj to, že rovnaký status, dôležitosť a ochranu prisúdime popri tradičných žurnalistoch aj tzv. whistleblowerom a ich platformám, ktoré cielené zadržiavanie týchto tokov podrývajú (Wiki Leaks). Inými slovami: Spoločenské vzťahy a právo, ktoré znemožňuje rušenie vzniknutých asymetrií, treba desakralizovať a ponímať len ako prostriedky na udržovanie dominantnej ideológie.

Čo z toho vyplýva? Obratom sa teda vraciame k aktualizácii starej tézy Francisa Bacona, že moc rovná sa poznanie, a ktorý inšpiroval aj Nietzscheho aj Foucaulta. Ako však vyplýva z uvedeného: informácie a poznanie ešte nemusia byť to isté – t.j. mať informáciu neznamená mať poznanie a vedieť čo s ňou – ako ju aplikovať.

Našou úlohou ako kultúrnych kritikov a sociálnych vedcov (Bourdieu navrhoval všetky sociálne subdisciplíny vnímať ako jednotnú sociálnu vedu), je teda uvažovať práve týmto smerom – možnosť premýšľať alternatívy je teda conditio sine qua non, t.j. nevyhnutnou podmienkou k slobode, ktorú Nietzsche aj Foucault v prvom rade chápu ako slobodu na seba určenie indivídua.

Sloboda a poznanie sú teda ďalšie dve spojené nádoby, ktoré sa neustále musia vyvíjať aby sa znižovala mocenská asymetria. Vo vzťahu k najnovším technológiám to vedie k jednoznačnému záveru: Netreba ich prvoplánovo odmietať, pretože vývoj, vrátane technologického, je ako celok nezastaviteľný a skôr závisí na technike využívania konkrétnej technológie, teda za predpokladu, že samotná technológia nespôsobuje viac škody ako úžitku.  

To však neznamená, že pod vplyvom novej, zväčša kapitalisticky podmienenej technoideológie, sa nenájdu naivní a Sirénami zvádzaní technoptimisti a doslova technoidioti, ktorých spomína aj Jaron Lanier (ale aj bývalý slovenský hacker Miroslav Pikus, napr. v kontexte tzv. populárneho newspeaku ohľadom „smart city“), ktorý vám iracionálne budú vnucovať svoju vlastnú predstavu o tom, ako má svet vyzerať.

Inými slovami: Vnútia vám svet totálne presiaknutý každou novou technologickou inováciou, napriek tomu, že s odstupom času sa javí táto čiastková inovácia ako zbytočnosť, ktorá teraz účelovo manipuluje s ekonomickým kapitálom. O kognitívnych a ekologických dôsledkoch takejto nadprodukcie, ani nehovoriac.

© Májovský, P. Autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK. Zaoberá sa interdisciplinárnou teóriou komunikácie.

Obrázok: Rekonštrukcia panoptikálneho väzenia v dánskom Haarleme. Zdroj: Wikimedia.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články