Manolis Glezos: Partizán

od George Souvlis
709 pozretí

Manolis Glezos mal iba 19 rokov, keď inicioval grécky protinacistický odpor roztrhaním svastikovej vlajky z Akropoly. 30. marca nás opustil po takmer storočnom boji za utláčaných. Text Georgea Souvlisa z magazínu Tribune preložila Mina Baginová.

Glezosov dlhoročný kamarát a spoločník Chronis Missios odrážal melanchóliu mnohých členov vtedajšej ľavice, keď svoju biografiu pomenoval Ste šťastní, ak ste zomreli skôr. Jeho titul sa odvolával na „šťastie“ tých gréckych komunistov, ktorí zomreli dosť skoro na to, aby nevideli, ako boli ich nádeje na post-kapitalistickú budúcnosť brutálne porazené. Manolis Glezos nebol jedným z tých, ktorí zomreli mladí – vo svojich 97. rokoch videl frustráciu mnohých snov, od rozdrvenia gréckej ľavice koncom štyridsiatych rokov 20. storočia, až po kapituláciu zo strany Syrizy v lete 2015. Tieto porážky však nikdy nedovolili Glezosovi vzdať sa. Pevne veril, že „žiadny boj za to, v čo veríte, nie je nikdy márny“ – motto, ktorým sa riadil až do svojich posledných dní.

Glezos sa narodil v roku 1922, kedy bitka o grécke hranice pokračovala aj po skončení prvej svetovej vojny. Vyrastal v malej dedinke Apiranthos na ostrove Naxos a počas dospievania sa jeho rodina presťahovala do Atén. V gréckom hlavnom meste sa jeho politické angažovanosť začala už počas jeho stredoškolských rokov prostredníctvom účasti v mládežníckych antifašistických organizáciách. Bol to práve tento druh aktivizmu, ktorý s rastúcim politickým vedomím po začiatku nacistickej okupácie Grécka v apríli 1941 rozvíjal až do svojich posledných dní.

30. mája 1941, vo veku len 19 rokov, usporiadali Glezos a jeho spoločník Apostolos Santas akciu, ktorá uviedla ich mená do historických kníh, keď na Akropole roztrhali vlajku svastiky. Táto akcia znamenala symbolický začiatok gréckeho odporu voči mocnostiam Osy – a tiež inšpirovala ľudí na celom kontinente, aby sa zapojili do boja proti nacistom. Líder Slobodného Francúzska Charles De Gaulle dokonca charakterizoval Glezosa ako „prvého európskeho partizána“. Ako však zdôraznil Glezos, nejednalo sa o jednorazovú udalosť, ale iba o jednu podobu boja, ktorý viedol celý svoj život.

Udržať spomienku nažive

Od tejto chvíle nasledoval Glezosov život trajektóriu – a mnoho protirečení – gréckej a medzinárodnej ľavice. Existovali, samozrejme, chyby, nesprávne strategické výpočty, opomenutia. Život v antifašistickom boji znamenal toto všetko, konfrontovaný so štrukturálnymi prekážkami a osobnými obmedzeniami, ktorým sa nevyhne žiadna ľudská bytosť. Glezos však pokračoval v aktívnej politickej angažovanosti, nech sa deje, čo chce – boj na strane utláčaných sa stal princípom Glezosovho života.

Glezosov politický aktivizmus bol sprevádzaný tým, ako uvažoval o histórii – vrátane jeho vlastnej úlohy ako súčasti širšieho komunistického hnutia. Ako sa neskôr rétoricky opýtal,

Prečo pokračujem ďalej? Prečo to robím, keď mám o dva mesiace 92 rokov? Nakoniec, mohol by som si sedieť na pohovke v papučiach so zdvihnutými nohami. Tak prečo to robím? Myslíte si, že muž, ktorý sedí oproti vám, je Manolis, ale mýlite sa. Nie som ním. A nie som ním, pretože som nezabudol, že zakaždým, keď sa niekto chystal byť [počas druhej svetovej vojny] popravený, povedali: „Nezabudnite na mňa. Keď povieš dobré ráno, pomysli na mňa. Keď si budete pripíjať, povedzte moje meno.“ A to je to, čo robím, keď s vami hovorím – alebo keď robím čokoľvek. Muž, ktorého vidíte pred vami, sú všetci tí [popravení] ľudia. A toto všetko je o ich nezabudnutí.“

V istom zmysle by sme mohli povedať, že Glezos zosobnil varovanie Waltera Benjamina o potrebe udržať nažive spomienku na tých, ktorí v antifašistickom boji zápasili. Urobil tak nielen prostredníctvom svojho historického písania – ako pripomínal nemecký kritik -, ale aj tým, ako sa postavil k svojmu životu. Tento Glezosov postoj bol tiež hlboko osobný, a to v neposlednom rade preto, že jedným z tých, ktorí zomreli v boji za lepší svet, bol jeho vlastný brat, ktorý bol rovnako partizánom. Snahe udržať si spomienku na svojho brata – a jeho politických snov – bola tiež dôvodom jeho politickej angažovanosti.

Toto bolo vysvetlené v rozhovore, ktorý grécky partizán v roku 2012 poskytol pre dokumentárny film Utopia na obzore. Jerome Roos, jeden z autorov dokumentu opísal, ako im Manolis počas stretnutia „ukázal kus látky z vnútrajška prilby, ktorú mal na sebe jeho brat v deň smrti. Ten na textil narýchlo načmáral niekoľko posledných slov, vrátane adresy jeho popravy, a rozlúčil sa s matkou. Manolisov brat potom tento kus látky zrejme vyhodil z vojenského nákladného auta, na ktorom bol prevezený na miesto popravy. Niekto kus látky našiel a poslal ju Glezosovej rodine; Manolis si tento kúsok textilu držal celý život pri sebe.“ „Vtedy som pochopil“, hovorí Jerome, „že jedným z dôvodov, prečo udržiaval dlhý a neúnavný zápas až do svojej 90-tky, bolo oceniť odkaz svojho mladšieho brata. “

Politická angažovanosť

Zatiaľ čo bol počas vojny politicky angažoval v odboji, po jej skončení v tejto aktivite pokračoval v radoch Zjednotenej demokratickej ľavice (EDA). Účelom tejto strany bolo nahradiť zakázanú Komunistickú stranu Grécka (KKE), hoci v priebehu rokov strana prijala širšiu platformu integrujúcu rôzne politické požiadavky. V roku 1951 bol Glezos za EDA zvolený za poslanca gréckeho parlamentu, a to napriek aj tomu, že po potlačení gréckej ľavice skončil vo väzení.

Pre Glezosa to nebola nijaká mimoriadna udalosť – napokon, väzenie bolo integrálnou súčasťou jeho života, ako aj pre mnohých v gréckej ľavici od zavedenia režimu Ioannisa Metaxu v roku 1936, až do obnovenia parlamentnej demokracie v roku 1974. Glezos dohromady strávil 11 rokov vo väzení a viac ako štyri roky v exile – z toho bol dvakrát odsúdený na smrť. Po desaťročiach legálnej i nelegálnej činnosti v gréckych iliberálnych povojnových režimoch bol z väzenia naposledy prepustený v roku 1971.

Po tom, ako sa vojenská junta definitívne zrútila, bol Glezos v rokoch 1981 a 1985 dvakrát zvolený do parlamentu za socialistický PASOK. V tomto období stál PASOK vľavo od väčšiny európskych sociálnodemokratických strán, pričom trval na rozsiahlej demokatizácii a prerozdeľovaní bohatstva. V roku 1986 však Glezos opustil národný parlament a zamieril späť do Apiranthosu, dedinky, v ktorej sa narodil. Jeho politické angažovanie sa tu bolo samo osebe neobvyklé, keďže svoju úlohu predsedu miestnej rady využil na spustenie ďalekosiahleho experimentu priamej demokracie.

Tento záujem o moc pochádzajúcej od ľudí bol revíziou postulátov gréckej ľavice – a naznačoval obnovenie komunistickej politiky, do ktorej sa Glezos zapojil počas osemdesiatych rokov. Tvrdil, že akýkoľvek skutočný komunistický projekt musí zahŕňať podstatnú účasť masy ľudí – nielen ju ustanoviť dekrétom. Ak bol Glezos celoživotným a angažovaným komunistom, táto epizóda tiež ukázala jeho ochotu učiť sa a nebáť sa kritizovať strnulú doktrínu. Aj keď sa taký experiment obmedzoval na úroveň dediny, mal to šťastie zažiť, ako tento druh politiky nabral počas okupačných protestov v roku 2011, do ktorých sa tiež zapojil, masívnych rozmerov.

Na prelome storočia sa Glezos zapojil do radikálne-ľavicovej strany Synaspismos, a prostredníctvom nej, na základe svojej vlastnej politickej formácie Aktívni občania, do koalície Syriza. Keďže Grécko bolo po finančnej kríze silno zasiahnuté úspornými opatreniami, veteránsky bojovník Glezos v roku 2012 opätovne zvolený za poslanca národného parlamentu, a neskôr, v roku 2014, v zrelom veku 91 rokov zvolený do Európskeho parlamentu. Počas tejto práce sa snažil využiť svoju parlamentnú činnosť na to, aby dal hlas hnutiam bojujúcim proti brutálnym úsporným opatreniam [tzv. Trojky – zoskupenie Európskej komisie, Európskej centrálnej banky a Medzinárodného menového fondu]. Z tohto dôvodu síce dúfal v odolnosť Syrizi voči európskym diktátom, ale bol hlboko sklamaný prijatím nového memoranda o ekonomických opatreniach, ktoré Alexis Tsipras prijal v júli 2015 – a v tom istom mesiaci Glezos opustil svoju funkciu v Európskom parlamente.

Glezos sa nikdy nevzdal boja za nemecké reparácie Grécku ako kompenzácie za nacistické zverstvá spáchané počas okupácie v druhej svetovej vojne. Táto požiadavka však nemala nacionalistický charakter. V tomto svetle by sme si mali pripomenúť udalosť v roku 2017, kedy vzal nemeckého veľvyslanca pri jeho návšteve Grécka za ruku, aby ho priviedol k pamätníku masakry nacistov – kde potom položil na pamätník veniec, a to napriek pokusom polície zabrániť mu v om. Počas svojho života, Glezos skutočne prejavoval solidaritu so všetkými, ktorí sa postavili proti národnému útlaku a kolonializmu, ako to robil napríklad s otvorenou podporou palestínskym a kurdským snahám o autonómiu a dôstojnosť.

Žiadny boj nie je zbytočný

Manolis Glezos naposledy vydýchol 30. marca 2020, po takmer storočnom zápase, ktorý nakoniec skončil zlyhaním srdca. Zanechal nás v ťažkej chvíli nielen pre ľavicu, ale pre celé ľudstvo – v časoch utrpenia, kedy by sme Manolisa potrebovali viac ako inokedy. Jeho život istotne nebude oslavovaný tak, ako by mal a určite bol: verejným pohrebom, na ktorom by jeho spoločníci a nespočetní obdivovatelia mohli vzdať hold poslednému partizánovi.

Život Glezosa bol sám o sebe dokonaný. Mnohé z jeho nádejí sa nenaplnili – bolo tu mnoho ťažkých časov, ako aj momentov hrdého odporu. Jeho boj bol však nepretržitý a nekompromisný. Ako uviedol jeho starý kamarát Missios, život charakterizovaný slobodou, presvedčením, a v harmónii so sebou samým, nekončí smrťou človeka, ale je prenosom toho istého ducha na tisíce ďalších.

V tomto zmysle by sme sa mali cítiť poctene, že stojíme na pleciach obrov ako Manolis Glezos. Keď zdvihneme poháre na jeho počesť, keď vyslovíme jeho meno, keď sa budeme snažiť ísť v jeho šľapajách – dôležité bude s odhodlaním bojovať za to, v čo veríme, že je správne. Lebo, ako to povedal sám tento veľký človek, žiadny boj nie je nikdy márny.

Foto: Manolis Glezos na proteste Koalície radikálnej ľavice v Aténach v roku 2007. Zdroj: Wikimedia.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články