Liberalizmus v sebareflexii

od Martin Makara
1012 pozretí

„Nie sú tu spoločné témy, spoločný rámec ani spoločná optika, ktoré by svetu dávali zmysel,“ tvrdí pri premýšľaní nad súčasnou spoločnosťou Martin M. Šimečka, jeden z jej najvýraznejších dlhodobých komentátorov. Dvaja mladí českí novinári, Filip Zajíček a Kirill Ščeblykin, ho oslovili, aby spolu viedli dialóg o minulosti aj prítomnosti dvoch príbuzných spoločností: českej a slovenskej. „Nechceli sme rozhovor s mudrcom, ktorému dvaja prikyvovači nahrávajú na pohodlné smeče. Chceli sme prelomiť niektoré klišé a normálne spolu nesúhlasiť,“ píšu autori. Tento zámer sa podarilo naplniť; kniha Jsme jako oni je intelektuálne stimulatívnym čítaním, ktoré prichádza s polemikou, akú nutne potrebujeme.

„Na spoločenských a politických debatách, ktoré sa v Česku vedú, nás najviac vytáča vzájomne potľapkávanie sa po ramenách. Potvrdzovanie stokrát omieľaných právd a neochota pochopiť, že svet nekončí tam, kam dovidíme práve my.“ Aktualita viet z úvodu knihy je v týchto dňoch ešte výraznejšia – tridsiate výročie Nežnej revolúcie sa nesie v tradičnom pátose, ktorý by však mala sprevádzať kritická reflexia pripomínaných udalostí a ich neustále zhodnocovanie vzhľadom na prítomnosť. Táto téma je pre rozhovor Šimečku a jeho mladých partnerov jedna z ústredných; v dialógu troch zhovárajúcich sa však vždy iskrí a nikdy neupadá do chlácholivého gesta. Hoci je Šimečka vo vzťahu k Novembru a nasledujúcim mesiacom známy svojou sústavnou sebakritikou, čitateľ sa často môže nájsť v opozícii voči názorom, ktoré mu príslušník niekdajšieho slovenského disentu ponúka.

Knihu predslovom uvádza Saša Uhlová a už to je signálom, že ide o pokus zhovárať sa tentokrát inak. Niet tu pripínania metálov a spoločných spomienok na obdobie spred tridsiatich rokov, niet tu pochlebovania spovedanému; „hoci so Šimečkom v mnohých ohľadoch nesúhlasím – celkom inak vnímam napr. pražskú jar alebo vidím odlišne niektoré aktuálne politické záležitosti -, skláňam sa pred jeho poctivosťou,“ píše Uhlová a presne vystihuje povahu Šimečkových úvah: možno v nich nájsť mnoho nezhôd s vlastným presvedčením, ale nemožno im uprieť úprimnosť a autentickú snahu o pochopenie spoločnosti, ktorej sme súčasťou.

Podtitul knihy rozhovor so Šimečkom charakterizuje témami „o liberáloch, pokrytcoch a fašistoch“. A hoci v kombinácii s titulom Jsme jako oni by sa mohlo zdať, že ide až o nečakane pokorné precitnutie, nie je to tak. Podobnosť s fašistami sa redukuje na spoločnú emóciu nenávisti, od ktorej sa liberáli v zmysle Šimečkových slov navonok pokrytecky dištancujú, hoci jej sami podliehajú. V emocionálne vypätí, ktoré sa okolo nejednoznačne prijímaných historických udalostí prirodzene utvára, žiarivo svietia Šimečkove slová, že „niekoho nenávidieť je intelektuálne potupné. Nenávisť vyzerá ako taká čistá emócia, a pritom je to bezmocnosť.“ Krv pred očami skutočne znemožňuje poznanie nepriateľa.

Prvovoliči druhej kategórie

Odstup medzi ľudom a elitami tu nie je len latentne prítomný, ale priamo formulovaný, tvorí dokonca akýsi leitmotív knihy: „Mimo elity práve zistíte, že takto jednoduché to nie je. Do toho obdobia [nástupu na učňovku, pozn. M. M.] som si vôbec nevedel predstaviť, že je niekto hlúpy. Poznal som len múdrych ľudí. A potom som na učňovke a na vojne zažil chudákov, ktorí nedokázali napísať jednoduchú vetu bez chýb alebo spočítať triviálny príklad. Snažil som sa im pomáhať a stále som nechápal, ako to, že toho toľko nedokážu a nevedia. Nechcel som si pripustiť, že taká nerovnosť existuje. Až omnoho neskôr som pochopil, že sú ľudia, ktorí majú kvôli svojmu pôvodu a inteligencii menšie šance. Zažil som interakciu s nimi na vlastnej koži a uvedomujem si, že je ťažké vysvetliť niečo také ľuďom, ktorí o tom iba čítajú a vnímajú sociálne nerovnosti ako čosi abstraktné.“ Ani navzdory tomuto poznaniu (alebo práve preň?) sa Šimečka významu elít nevzdal, čo dokladuje napr. ľútosťou nad tým, že v diskusiách nestačí obchádzať všetky školy, nuž pred učňovkami preferuje gymnáziá, lebo „tam sú budúce elity, dôležité pre formovanie spoločenských názorov, potrebujete ich podchytiť ako prvé a nasmerovať na správnu cestu“. Nožničky sa otvárajú opäť o čosi širšie; elity diskutujú s tými, ktorí ich názory už beztak poznajú a prijímajú (niet divu, že sa medzi nimi elity cítia tak príjemne), a žiaci a študenti odborných škôl ostávajú v druhej kategórii „nedôležitých“ – podľa toho potom aj volebné výsledky prvovoličov vyzerajú.

Podobne ako Ivan Krastev vo svojej eseji Čo príde po Európe? (Absynt, 2018), aj Šimečka si všíma význam lojálnosti politikov k národu. Šimečka v tejto súvislosti hovorí o väčšom význame intimity pred kompetenciou – voliči uprednostňujú lídrov, ktorí ich neopustia, pred tými, ktorí sú schopnejší (čím sa nechce povedať, že sa to vzájomne vylučuje!). Síce iste nejde o jediný faktor voličského rozhodovania sa, ale pravdepodobne naozaj nebude zanedbateľný. Ukázali to aj nedávne voľby v Poľsku. Šimečka u severných susedov vypozoroval pocit odcudzenia a zabudnutia, ktorý rástol najmä medzi ľuďmi z východnej časti krajiny. Masívna podpora Práva a spravodlivosti mala už pred štyrmi rokmi svoje ekonomické dôvody, ale bola aj gestom – „tehlou hodenou do okna“ dovtedajšej liberálne-pravicovej vláde.

Problém s uznaním, ktorý sa podľa Šimečku dnes dostáva do popredia aj pred ekonomické otázky, vyvstáva už bezprostredne po tom, čo sa demontáž „komunizmu“ ukázala ako istá: „Zrazu mali [ľudia, pozn. M. M.] ísť ďalej s vedomím, že ich životy boli zbytočné, pretože ich žili v komunizme. Zahodiť minulosť nie je len tak.“ Kým pre disidentov minulosť nebola stratenou, ale naopak predstavovala (a dodnes predstavuje) žriedlo zásluh, uznania a hrdinstva, práca „obyčajných“ ľudí sa bagatelizuje, zosmiešňuje a vytesňuje, hoci na jej plodoch (zdravotníckej, bytovej, dopravnej či vzdelávacej infraštruktúre) postkomunistická spoločnosť dodnes stojí.

Samouznanie liberálnej demokracie

Šimečkovi mladí novinári výborne kontrujú, (nielen) keď poukazujú na preceňovanie občianskeho vzdelávania a kritického myslenia, ktoré je liberálnou mantrou: „Ale ak mladý človek začne premýšľať v širších súvislostiach a uvedomí si, že nová liberálnodemokratická situácia prináša možnosti, ktoré nikdy nemôže využiť, nemá dôvod demokraciu podporovať.“ Vďačnosť za liberálnu demokraciu sa nerodí len tak, automaticky, osvietením, ako by si to mnohí mienkotvorcovia želali; teoreticky podkutejšia ľavica na rozdiel od nich už dávno pochopila, že kľúčovou kategóriou pre podporu toho-ktorého zriadenia je (nielen, hoci z veľkej časti ekonomický) záujem. Nadradenosť liberálnych elít, ktorej je veľká časť rozhovoru venovaná, je možno vyjadrením ich sklamania, že svet nie je taký, aký si ho predstavovali, uvažuje Ščeblykin. A Šimečka uznáva, že „liberálne elity“ neponúkli nič, čo by bolo príťažlivé pre zbytok spoločnosti. Podľa jeho vlastných slov im chýba predstavivosť a odvaha k solidarite so zabudnutými.

Filip Zajíček vtipne glosuje, ako sa vytvára samouznanie liberálneho demokrata: „No jasné, je dobre oblečený. Potom si prečíta v Respektu komentár, ktorým si potvrdí, že je dobrý človek. Potom ale prídu voliči Babiša a Okamuru z ‘Vidlákova’, ktorí mu túto predstavu akurát skazia.“ Šimečka však zarážajúco odpovedá, že „je potrebné vytvárať a udržiavať spoločenstvo ‘lepších’, a teraz myslím najmä z morálneho a hodnotového hľadiska.“ Význam v ňom vidí najmä vo vyhrotených obdobiach podobných súčasnosti. Ak sa pokúsime jeho slová interpretovať, vlastne nám tvrdí, že „spoločenstvo lepších“ by malo byť akýmsi mravným kompasom, ktorý bude žiarivým príkladom pestovania ušľachtilých hodnôt a vysoko nastavenej morálnej latky. Ako vidno, aristokratická blahosklonnosť nie je cudzia ani súčasným elitám.

Ikona Margaret Thatcherová

Pri reflexii minulého režimu, ku ktorému sa Šimečka, prirodzene, stavia odmietavo, uznáva, že „pokiaľ ste nemali ambície postupovať v kariére, tak o vás režim veľký záujem nejavil.“ Aj to môže byť čiastočným vysvetlením, prečo rozšírená nostalgia za minulým režimom nie je vulgárne zjednodušujúcim „spomienkovým optimizmom“, ale jednoducho skúsenosťou, ktorá bola pre priemerného manuálne pracujúceho človeka iná než napr. pre človeka politicky perzekvovaného. V súvislosti s Novembrom Šimečka sám pomenúva naivitu, ktorej podľahol nielen on, ale široký okruh opozície vystupujúcej z ilegality: „K vyliečeniu spoločnosti predsa stačilo odstrániť komunizmus, zaistiť slobodné voľby a zaviesť ničím neobmedzený voľný trh.“ Veľmi rýchlo sa ukázalo, o aký fatálny omyl šlo. Šimečka sa vyviňuje neskúsenosťou a oddanosťou ekonómom, ako bol napr. V. Klaus; tú neskôr oľutoval. Zaujímavo popisuje vplyv konzervatívneho myslenia, ktoré do československého podzemia importoval Roger Scruton, a píše, že „všetci sme milovali Margaret Thatcherovú.“ Niektorí z tejto adorácie vyrástli, iní sa zasekli v ekonomickom myslení spred štyridsiatich rokov a ich nárok dnes kritizovať „spomienkový optimizmus“ u druhých je prinajmenšom otázny.

Kto na Šimečku zanevrel v deväťdesiatych rokoch, mal by mu dať opäť šancu – ku cti Šimečkovi totiž slúži, že mnohé názory, ktoré vtedy zastával, prehodnotil. Priznáva, že Mečiarových voličov považoval za „blbcov, s ktorými nemá zmysel sa baviť“, stotožnil sa s naratívom čakania na vymretie staršej generácie a ľudí z opačného tábora „nemohol považovať za súčasť svojej spoločnosti“. Vzápätí však dodáva, že dnes už nie je tejto mienky a je mu jasné, „že treba hovoriť so všetkými, aj s Kotlebovými voličmi. Avšak s výnimkou Kotlebu samotného.“

Zo svojho pôsobenia v SME si Šimečka spomína, ako bola najmä za Dzurindových vlád „mladá generácia neoliberálnou ideológiou úplne posadnutá“. Hoci dodáva, že dnes títo ľudia sami priznávajú, „že boli zblblí“, pri pohľade do dennej tlače nemôže nikto ostať na pochybách, že neoliberalizmus ešte na Slovensku svoje posledné slovo nepovedal. Šimečka sa s ním rozlúčil práve v konfrontáciách s jeho horlivými obhajcami, ale aj so sociálnou praxou, ktorá ukázala, že „požiadavka, nech každý maká a stará sa len sám o seba, fungovať nebude.“

Ľavicová inteligencia v plienkach

Hoci je Šimečka niekedy až neprimerane kritický („verejnoprávna televízia je v troskách“), inde príjemne prekvapuje, keď napr. rozlišuje formálne deklarovanú komunistickú ideológiu Číny a jej kapitalistickú prax, čím ju radí k autoritatívnym režimom podobným Rusku. V krajine, kde sa komunizmus, totalita, diktatúra, fašizmus, autoritárstvo aj socializmus chápu ako synonymá, to vôbec nie je malý intelektuálny výkon! Šimečka je v rozhovore aj osobný – hovorí napr. o svojej hlavnej intelektuálnej motivácii spoločnosť pochopiť, presne jej stav pomenovať, nie ju ovplyvniť. Úsilie pochopiť vybraný jav považuje za primárny cieľ intelektuála. Rozsiahla časť knihy je venovaná Šimečkovej mladosti – rokom na učňovke a na vojne, kde začal prvýkrát výraznejšie prehodnocovať svoje dovtedajšie názory.

V záverečných statiach knihy sa traja účastníci dialógu venujú aj ľavici. „Je neuveriteľné, že v strednej Európe nie sú ľavicové strany, ktoré by o tom [prerozdeľovaní zdrojov, pozn. M. M.] dôsledne premýšľali,“ píše Šimečka a dodáva, že v domácom kontexte to pochopiť dokáže, keďže „ľavica tu desivo prehrala a ľavicová inteligencia neexistuje.“ Spomína jej nádejnú mladú generáciu, ale tá je vraj intelektuálne ešte len v plienkach.

Odcudzenosť, ktorú Šimečka pociťoval ku „komunizmu“ („Ten systém som pozoroval, ale nebol som jeho súčasťou.“), pociťuje dnes nezanedbateľná časť populácie opäť, tentokrát však vo vzťahu k súčasnej situácii. Nanešťastie, nemožno z nej vystúpiť, voľky-nevoľky jej súčasťou byť musíme. Nárok mladej generácie nachádzať vlastné spôsoby vyrovnávania sa s ňou je legitímny tak, ako bol legitímny v roku 1989. „Trvalo prakticky dve desaťročia, než pravicová okupácia hodnôt, ako sú sloboda a ľudské práva, skončila, a to najmä kvôli zlyhaniu samotných pravicových strán. Ostáva už len jej posledná bašta – okupácia novembra 1989.“ Pravicový monopol naň však bude čoraz slabší.

Navzdory mnohým výhradám, či dokonca živelnému nesúhlasu, ktorý premýšľanie nad týmto rozhovorom môže v čitateľovi vyvolať, je užitočné a zmysluplné prečítať si ho celý. Šimečka je intelektuálom, ktorého v slovenskom prostredí treba poznať. Za priznanie svojej omylnosti, sebakritickosť a poctivé úsilie porozumieť spoločnosti si zaslúži rešpekt aj od svojich názorových oponentov. Najlepší dojem z čítania však prekvapivo zanecháva dvojica mladých novinárov, ktorí svojimi presne cielenými a výborne formulovanými otázkami a výhradami dôstojne formulujú kritiku liberalizmu. Sami sa považujú za liberálov a z toho vyplýva jediné: ak nejde o omyl v politickej sebaidentifikácii, musí ísť o náročnú sebareflexiu. S takýmto liberalizmom bez floskúl a morálnych klišé má diskusia opäť význam.

Filip Zajíček & Kirill Ščeblykin: Jsme jako oni. Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech

Praha: Paseka, 2019

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články