Láska, viera, nádej – je možné spájať kresťanstvo a ľavicu?

od Jaroslav Fabok
2566 pozretí

Vzťah medzi náboženstvom (či vierou vo všeobecnosti) a ľavicovým myslením je problematické definovať. Práve z tohoto dôvodu sa však otváranie tejto témy zdá o to zaujímavejšie. Druhým, naliehavejším podnetom, prečo sa vôbec zaoberať vzťahom náboženstva a ľavice, je globálny návrat náboženstva ako do verejného tak aj súkromného priestoru (na tento fakt upozorňujú viacerí teoretici[1]).

”Boh je mŕtvy. Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! My všetci sme jeho vrahmi! Ako sa utešíme?” Píše Fridrich Nietzsche vo svojej knihe „Antikrist“. Čo však v konečnom dôsledku znamená, že sme zabili Boha? A akým spôsobom sme ho zabili? Nietzsche v skutočnosti hovoril o „prevrátenej“ resp. nesprávnej interpretácii kresťanstva (Kristovho posolstva), ktorá stojí na podriadení sa cirkvi. Toto podriadenie sa cirkvi a cirkevným predstaviteľom má do značnej miery nielen sociálny, ale aj politický charakter. Ide o vzburu – vzburu voči „bohu“ v inštitucionálnej podobe. Inštitúcia, ktorá vyžaduje poslušnosť, ktorá je zdrojom určitého typu morálneho uvažovania a ktorá zároveň nepodlieha žiadnej kontrole zdola – tohto „boha“ sme zabili. A „ako sa  utešíme“? Utešíme sa vierou vo svetské ideály, vierou v rozum a spravodlivosť. V neposlednom rade  čosi podobné tvrdil aj Marx vo svojom slávnom výroku „Náboženstvo je ópium ľudstva“ – treba ho preto nahradiť ideálom beztriednej spoločnosti. Náboženstvo však naďalej vo svoje posvätnej, dogmatickej rovine nestráca na sile ani v súčasnosti.

Lenin a náboženstvo

Zaujímavou ilustráciou vzťahu ľavice a náboženstva je Leninova kniha „O náboženstve“, v ktorej sa pokúša o definíciu postojov vtedajšej sociálnej demokracie smerom k náboženskému mysleniu. V prvom rade prízvukuje, že svetonázor sociálnej demokracie stojí na vedeckom socializme a prísnom ateizme. Je dôležité poznamenať, že Lenin obhajoval práve ateizmus, ktorý bol postavený na Marxových a Engelsových postojoch zdôrazňujúcich potrebu postupného odumierania náboženstva v spoločnosti. S týmto aspektom je taktiež  spojená jeho výrazná kritika násilného antiklerikalizmu, ktorý je podľa Lenina problematický hneď v niekoľkých bodoch. 1) Takýto antiklerikalizmus posilňuje bojovný klerikalizmus katolíkov. 2) Odvracia „pozornosť niektorých vrstiev robotníckej triedy a demokracie od naliehavých úloh triedneho a revolučného boja k najpovrchnejšiemu a buržoázne klamlivému antiklerikalizmu.“[2] Práve z tohto dôvodu víta politickú taktiku sociálnej demokracie, ktorá zdôrazňuje, že náboženstvo je súkromnou záležitosťou.

Lenin rovnako objasňuje marxistický, materialistický postoj k náboženstvu, v rámci ktorého odmieta násilné odstraňovanie náboženstva zo spoločnosti, pričom vysvetľuje, že korene náboženstva je potrebné odhaľovať práve v zreteli materializmu a nie idealizmu. Jednoducho to znamená, že problém existencie a pretrvávania náboženských predstáv by sme mali vysvetľovať cez optiku sociálneho útlaku pracujúcich más. Marxista musí byť podľa Lenina nepriateľom náboženstva, ktorý však upriamuje pozornosť na vzťah náboženstva a triedneho boja.

Zostáva otázka pôsobenia veriaceho človeka v Sociálnodemokratickej strane. Lenin síce hovorí o príklade kňaza, to však nevylučuje ostatných veriacich. Podľa neho je v prvom rade dôležité, aby bol nábožensky orientovaný človek stotožnený s programom strany, pričom v prípade, že by takýto človek výhradne hlásal náboženské názory, musel by byť zo strany vylúčený. Taktiež však upozorňuje, že je neprípustné, aby bol takýto človek, ktorý v strane pôsobí, akýmkoľvek spôsobom pre svoje náboženské presvedčenie urážaný. Aj v rámci strany umožňuje pluralitu názorov, pričom je dôležité poznamenať, že aj veriaci môže byť svojim pôsobením v strane prínosom.

Od Krista k Marxovi, od Marxa ku Kristovi

Pôsobenie náboženského socializmu má rovnako ako iné ideologické prúdy bohatú históriu. Jedným z jeho predstaviteľov je švajčiarsky protestantský teológ Leonhard Ragaz, ktorý formuloval svoje názory okrem iného v knihe s názvom „Od Krista k Marxovi, od Marxa ku Kristovi“. Ragaz pôsobil ako profesor systematickej a praktickej teológie na Teologickej fakulte univerzity v Zürichu. „V roku 1912 v New Wege vyjadril sympatie a solidaritu so stávkujúcimi v krvavo potlačenej generálnej stávke zürichských  robotníkov. V roku 1913 sa demonštratívne pripojil k Sociálnodemokratickej strane Švajčiarska.“[3] Čo je však dôležitejšie, v „roku 1921 sa vzdal svojho profesorského miesta na univerzite, pretože prišiel k presvedčeniu, že celé dnešné oficiálne cirkevné kresťanstvo nezodpovedá zmyslu veci Kristovej, že dnešná cirkev už nie je nositeľkou pravdy Božej…“. [4]

Pre Ragaza bolo dôležité definovať „svetonázor socializmu“ v nadväznosti na prepojenie smerom ku kresťanskému mysleniu. Na rozdiel od Lenina vníma socializmus idealisticky, snaží sa o kritiku jeho prepojenia s materializmom a ateizmom. Práve materialistické interpretácie sú prekážkou medzi ortodoxným ľavicovým myslením a kresťanstvom. Zatiaľ čo ortodoxná ľavica sa snaží o reflexiu sociálneho útlaku a triedneho boja z pozície materializmu, ľavicovo orientovaní kresťania udržiavajú určitý idealistický prístup, ktorý vyplýva priamo z podstaty viery v Božskú entitu. Ragaz stotožňuje marxizmus s náboženstvom, podľa jeho názoru je „náboženstvom marxizmu starý mesianizmus.“[5] Čo sa týka triedneho boja, „Ragaz jeho úlohu v dejinách nepopiera, avšak tvrdí, že triedny boj nie je jediný ani vládnuci fakt v dejinách… A úplne jasne potom … potom odmieta násilie, ktoré zvykne byť niekedy tou najviac zdôrazňovanou časťou triedneho boja.“[6]

Cesta od „Krista k Marxovi, od Marxa ku Kristovi“ teda často vedie prostredníctvom vymedzenia sa voči ortodoxnej ľavici, k odlišnej metodológii výkladu dejín a spoločenského poriadku. Kresťanská ľavica si so sebou preto nesie svoje špecifiká, ktoré sa odzrkadľujú v idealizme ducha. Ide o zaujímavú syntézu, v ktorej je ústredným faktorom dôraz na duchovno, spolu s kritikou sociálnej nespravodlivosti – a rovnako s dôrazom na mravné účinky obsiahnuté v náboženskom spôsobe myslenia.

Kresťanstvo a ľavica dnes

Už časť názvu článku „Láska, viera, nádej“, napovedá o idealistickom smerovaní kresťanskej ľavice. V súčasnosti existuje množstvo rôznorodých prúdov kresťanskej ľavice – od náboženského (kresťanského) socializmu, cez koncept „Teológie oslobodenia“ v rámci katolíckej teológie vyvíjajúci sa v Latinskej Amerike, až po progresívny a liberálny adventizmus. Každý z týchto prúdov sa snaží prepájať náboženské myslenie kresťanstva (hoci nemusí nutne ísť o klasické, konzervatívne kresťanstvo) s myšlienkami sociálnej spravodlivosti.

Spájajúcim prvkom všetkých spomínaných prúdov kresťanskej ľavice je viera v to, že je možné potrebné nespravodlivosť reflektovať „tu a teraz“ v časnom, pozemskom svete, a neodkladať zavŕšenie spravodlivosti až „na potom“ –  do „onoho sveta“, v ktorom sa Boh odplatí za dobré pozemské skutky. Otázka pre ľavicovo orientovaných kresťanov je spoločná: „Aká je v súčasnosti v našom svete nádej na zmenu, záchranu, transformáciu či nové možnosti?“[7] Práve poznatok, že aj v kresťanskom spôsobe myslenia nachádzame prvky smerujúce k transformácii a hľadaniu nových možností, a nielen snahu o zakonzervovanie spoločenského poriadku, je pozitívnym indikátorom možných spoločenských zmien. A to najmä v reflexii postupného návratu náboženstva do verejnej sféry. Hoci najväčšie rozpory medzi ortodoxným ľavicovým a kresťanským myslením je možné nájsť v metodológii, pomocou ktorej oba prúdy interpretujú sociálnu realitu (materializmus vs. Idealizmus), je neustále možné a potrebné hľadať prieniky smerujúce k spoločnej diskusii.

[1] Napríklad Gilles Kepel v knihe s názvom „Božia pomsta – Kresťania, Židia a Muslimovia znova dobývajú svet“ (1997) alebo Micklethwait – Wooldridge v knihe „Boh sa vracia“ (2015).

[2] Lenin, V, I. 1954. O náboženství. Brno: Státní nakladatelství politické literatury. 1954. s. 13

[3] Zdroj: http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=print&sid=7841

[4] Zdroj: http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=print&sid=7841

[5] Zdroj: http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=print&sid=7841

[6] Zdroj: http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=print&sid=7841

[7] Wright, N, T. 2016. Prekvapení nádejou – Naše poslanie, tu a teraz, vo svetle nádeje vzkriesenia. Bratislava: Porta Libri, 2016. s. 19

Foto zdroj: https://jonathanturley.org/2013/05/05/the-liberation-of-liberation-theology/

 

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články