Kusturica, balkanizmus a vojna v Juhoslávii

od Marcel Šedo
3094 pozretí

Pamätám si, ako som sa v Ohride rozhodol navštíviť divadelné predstavenie v macedónskom jazyku. Sedel som na schodoch – bolo plno, za mnou sedeli dve holohlavé hlavohrude v teplákových súpravách a ďalšie dve dozerali na poriadok v sále. Nerozumel som osadenstvu, nerozumel som personálu a ani reči hercov. V istom momente začal jeden z hercov neuveriteľnou rýchlosťou stvárňovať všetky gestá typické pre Balkán. Hurónsky smiech, rozliehajúci sa z úst všetkých zúčastnených napokon prepadol aj mňa, človeka, ktorý rozumel akurát tak základnej zápletke. Vzácna chvíľa vzájomného porozumenia. Z divadla som  odchádzal plný dojmov a úvah o kultúrnych špecifikách a možnostiach umenia.

Niečo podobne dvojznačné ma čakalo aj vonku – opitá srbská mládež, svorky psov, podivne zazerajúci týpci v kožených bundách a zároveň nádherné, čisté jazero, krásna architektúra a milí dedkovia posedávajúci v kaviarňach. Dodnes je pre mňa táto spomienka akýmsi definujúcim obrazom Balkánu – priestoru, ktorému skôr „nerozumiem“ a ktorý je pre mňa niečím prekvapivo exotickým a divokým. Pýtal som sa samého seba, či moje prekvapenie nevychádza len z akejsi pochybnej nadradenosti Stredoeurópana. Neviem. Možno áno. Pokiaľ by som však mal povedať jedno meno, ktoré mi túto inakosť pomenúva a stelesňuje, jednoznačne by to bolo meno Emir Kusturica.

Kusturica je človek oslavovaný i nenávidený. Niektorí odsudzujú jeho nacionalizmus, iní nenávidia jeho filmy pre ich vulgárny humor a ďalší pre jeho „nepravdivú“ exotizáciu Balkánu – balkanizmus. A potom sú tí, ktorí oceňujú Kusturicovu felliniovskú karnevalizáciu, magický realizmus a hravú reflexiu dejín kinematografie. Vo všetkom z toho je kus pravdy a dáva to odpoveď na otázku, prečo je Kusturica považovaný za mimoriadne kontroverznú osobnosť. Aj jeho najnovší film Na mliečnej ceste zapadá do tohto obrazu.

Kusturica sa vo filme vracia k neslávne známym udalostiam občianskej vojny v Juhoslávii, ktorá s prestávkami prebiehala v období rokov 1991 – 2001 na väčšine územia bývalej Juhoslávie. V Kusturicovom filme ide primárne o konflikt medzi viac-menej srbskou Juhoslovanskou armádou a Chorvátmi (1991 – 1995). Znepriatelené strany neustále obnovujú a porušujú prímerie, avšak nezdá sa, že by väčšina vojakov bola z toho v strese, a to ani keď im niekto odstrelí ucho. Celá vojna má pitoreskný charakter akéhosi nezmyselného a nepríliš desivého divadielka. Je otázkou, čo si o tom myslia ostatní účastníci konfliktu.

Foto: Film Europe

Situácia sa kontrastne mení vo chvíli, keď do oblasti prichádzajú špeciálne „mierové“ jednotky. Až vtedy sa začína skutočný masaker vojakov, civilistov a zvierat. Kusturica tak vytvára politický komentár ku angažovaniu sa „západných“ mocností do konfliktu. „Západ“ nezaujíma situácia v jednotlivých krajinách, ale ide im len o svoje vlastné záujmy. Pre ich dosiahnutie neváhajú použiť omnoho hrozivejšie a zvrátenejšie prostriedky, než všetky ostatné bojujúce strany. Môže ísť o akúsi reminiscenciu na operáciu Záblesk a Búrka, ktorú viedli Chorváti v spolupráci s jednotkami NATO, ale asi skôr reaguje na neskoršiu bombardovaciu kampaň zo strany Severoatlantickej aliancie. Akoby Kusturica hovoril, že obyvatelia Balkánu majú vojnu v krvi a je ich prirodzenou náturou – vášňou, divokosťou a expresívnosťou, kým krutí a chladní žoldnieri berú vraždenie len ako prácu. Nemajú v sebe žiadny cit, žiadny vzťah ku krajine, k ľuďom, zvieratám…

Práve toto je však stelesnením balkanizmu. Potvrdzuje to aj vášnivá Milena, jedna z protagonistiek filmu, a jej rodina. Tancujú na divoké balkánske melódie, pijú, mrzačia a vraždia ľudí, vášnivo milujú, bavia sa, likvidujú staré uhorské hodiny, strieľajú pri každej príležitosti a celkovo sa stávajú stelesnením už spomínaného Kusturicovho živelného poňatia Balkánu. Balkán nie je obyčajným územím, ale vesmírom samým pre seba – nepochopiteľným, divokým, vášnivým a bláznivým. Je to len exotizmus či ornament? Neviem.  Kusturica filmom potvrdzuje zaužívané predsudky, stereotypy a predstavy o Balkáne. Aj tie moje. Nie som si istý, či je to tak dobre.

Do tohto rámca je vsadená melodramatická línia o nešťastnej láske dvoch ľudí – jedného príliš dobrého a druhej príliš krásnej na to, aby mohli prežiť uprostred pekla. Kusturica redukuje postavy na akési archetypy, keďže obe si musia vystačiť s jedinou charakterovou vlastnosťou a so svojou láskou. Snímka tak jednoznačne získava symbolický nádych, čo ešte podporujú mnohé biblické motívy. Had je tu sprievodcom ľudí, a to aj potom, čo boli vyhnaní z raja, oslík symbolizuje pokoru a odkazuje k Ježišovi a ovce pripomínajú podobenstvo o „baránkovi božom“ a teda aj o koncepte kresťanskej obety. Práve stret pitoresknosti a archetypálnosti s tvrdou juhoslovanskou realitou následne vytvára zmieňovaný magický realizmus. Akoby sa tu miešalo niečo z Bressona, Felliniho a nemej grotesky. Sakrálno i profánno v čírej podobe.

Ako teda pristúpiť ku Kusturicovmu filmu? Pre mňa je tento svet vzdialený, nepochopiteľný, presne ako to zmieňované divadelné predstavenie. Na druhú stranu však aj exotický a vo svojej divokosti a vášnivosti očarujúci. Miešanie slapstickového humoru, šialenosti figúrok, magických pasáží, archetypálnych symbolov,  nepodarených vizuálnych efektov, gýčovitých pasáží a ideologickej kontroverznosti ma previedlo všetkými náladami – od očarenia až po zhnusenie. Mukařovský by azda povedal, že sa tu „libost střetla s nelibostí“, ale skôr asi nie. Vyrovnať sa s niečím takým je náročné, avšak rozhodne zaujímavejšie a podnetnejšie, ako sledovanie väčšiny ostatnej filmovej produkcie. Takže aj napriek tomu, že mám staršie Kusturicove filmy radšej, aj napriek balkanizmu, aj napriek kontroverznosti, aj napriek vizuálnym efektom, aj napriek všetkému, som rád, že som sa s týmto filmom popasoval. Ale asi by som ho s pokojným svedomím nikomu nedoporučil.

Autor je študentom Audiovizuálnych štúdií VŠMU a recenzentom magazínu kinema.sk.

Na mliečnej ceste (Na mlečnom putu)
romantický / komédia/ dráma 
Srbsko/ Veľká Británia / USA / Mexiko (2017), 125 min.

Réžia: Emir Kusturica
Scenár: Dunja Kusturica, Emir Kusturica
Kamera: Martin Šec, Goran Volarevic
Strih: Svetolik Zajc
Hudba: Stibor Kusturica
Hrajú: Monica Bellucci, Emir Kusturica, Sergej Trifunović, Zoran Cvijanovic, Sloboda Micalovic

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!