Ku Dňu víťazstva v Európe

od Peter Takáč
2172 pozretí

Väčšina diskusii o druhej svetovej vojne sa zameriava na boje na západe, ktoré sa týkali jednej pätiny celkových strát na životoch, pričom ignorujú mieru, heroizmus a hrôzy východného frontu. Väčšina z nich sa dotýka paktu Stalina s Hitlerom, no málo sa hovorí o aktívnej kolaborácii Chamberlaina s Hitlerom. Zvykne sa tiež tvrdiť, že Hitler bol posadnutý totálnou vojnou a preto ho nebolo možné zastaviť. Bolo to naozaj tak?

Západní lídri dali Hitlerovi Rakúsko na tácke. Keď si potom robil nároky na celú západnú priemyselnú základňu Československa známu ako Sudety, a chcel zmocniť Československa silou, boli Česi, so svojou malou ale silnou armádou, spolu so Sovietskym zväzom pripravení bojovať. Sovietsky zväz opakovane ponúkal Veľkej Británii, Francúzsku a Poľsku spoločný vojenský bezpečnostný pakt, v ktorom by sa zaviazali, že ak napadne niekoho z nich, napadnú ho všetci. Francúzi a Briti to však  odmietli a namiesto toho sa ponáhľali do Mníchova, aby Hitlerovi dali Sudety.

Konzervatívni nemeckí generáli Wehrmachtu, ktorí považovali Hitlera za hrozbu a plánovali jeho zosadenie, tak prišli o všetky zámienky zaútočiť naňho a stiahli sa. S týmito úspechmi bolo ťažké presvedčiť ľudí, že Hitler Nemecko ničí, ak sa zdalo, že ho posilňuje. Československu dokonca nebolo ani dovolené zúčastniť sa Mníchovskej konferencie. O päť mesiacov nato do Československa vtrhol Hitler a vzal si ho celé. Sovietskym jednotkám a lietadlám, ktoré ponúkli pomoc, bol zamietnutý vstup do Československa cez Poľsko, kde vládla pravicová diktatúra, čím si fakticky vykopala vlastný hrob.

Zvyčajne sa hovorí, že si Briti a Francúzi držali odstup a nechceli bojovať preto, lebo boli vyčerpaní prvou svetovou vojnou. Obe krajiny však boli bojachtivé v prípade Sovietskeho zväzu, ktorý napadli a bojovali proti nemu, aby zvrhli ruskú revolúciu. Bojovali proti komunistom, no zdráhali sa postaviť fašistom napriek tomu, že Nemecko bolo slabé a dalo sa zastaviť. Západných lídrov viac obťažovalo strašidlo boľševizmu než realita nacistického Nemecka.

Na rozdiel od komunistov, fašisti nepredstavovali hrozbu súkromného podnikania. Fašisti vlastne zničili socialistické organizácie v Nemecku a Taliansku. Ak si mal Chamberlain vybrať, tak namiesto púhej hrozby sovietskeho vplyvu na Nemecko radšej volil nacizmus napriek jeho hrôzostrašným skutočnostiam. V Mníchove šlo skôr o plán dať Hitlerovi to, čo chce a potom ho poslať na východ bojovať s boľševickým Ruskom. Nacistickí lídri hovorili o posúvaní sa na východ a vyjadrovali svoj antikomunizmus a antisovietizmus. Budúci prezident USA Harry Truman vo svojom slávnom citáte vyhlásil, že musíme nechať Stalina s Hitlerom spolu bojovať dovtedy, kým sa navzájom celkom nevyčerpajú.

V Ázii mali USA a Veľká Británia celkom podobný plán a spravili veľmi málo pre to, aby zabránili japonským agresiám v Mandžusku a Číne. Aj tu sa očakávalo, že by sa Japonci mohli postúpiť až na Sovietsky zväz. V roku 1936 vstúpilo Nemecko, Taliansko a Japonsko do spojenectva zvaného Antikominterna. Kominterna bola komunistickou internacionálou vytvorenou medzinárodnou asociáciou komunistických strán, ktoré boli pod veľkým vplyvom a hegemóniou sovietskej komunistickej strany. Japonsko neskôr napadlo Sovietsky zväz pri Mongolsku, čo viedlo k vojne v plnom rozsahu, ktorá stála život 18 000 obetí na strane Japonska a napokon k jeho vojenskej porážke.

Izolovaný od Západu, frustrovaný z nemožnosti vytvoriť protinacistické spojenectvo s Britániou a Francúzskom, podpísal Stalin s Hitlerom dohodu o neútočení. Pakt bol dohodou, avšak nie spojenectvom. Nebol ani dohodou o rozdelení si Poľska tak, ako bol Mníchov uloženým rozdelením Česka Britmi a Francúzmi, ktorí im prikázali podriadiť sa Nemcom. Dokonca aj Churchill na margo paktu vyhlásil, že ruská armáda postupovala tak, aby obránila Rusko proti „nacistickej hrozbe“.

Hneď nato, ako Hitler napadol Poľsko, sa Sovieti presunuli do Lotyšska, Estónska a Litvy, oblasti Baltiku, ktorá im bola vzaná v 1919 Nemcami, Britmi a Poliakmi a zvrhli tamojšie pravicové diktatúry. Litva nebola demokraciou, ale pravicovou diktatúrou, ktorá sa k moci dostala pučom. Sovieti si pripojili aj západné Bielorusko a západnú Ukrajinu. Vysvetľovalo sa to ako rozdelenie Poľska, no Sovieti si iba vzali teritóriá, ktoré im boli zobraté pred 20-timi rokmi.

Od vypuknutia vojny v septembri 1939 do mája 1940 sa medzi západnými Spojencami a Nemeckom nebojovalo napriek tomu, že spolu boli vo vojne. Francúzi to nazvali „la drôle de guerre“, teda smiešna alebo lenivá vojna, Nemci zase Sitzkrieg – vysedávajúca vojna (v protiklade k Blitzkrieg – blesková vojna).

Hitler mal v Sovietskom zväze záujem o úrodné územia Ukrajiny, ropné polia Baku, a zničenie komunizmu. No pred útokom naň si musel rozšíriť základňu a tak v apríli 1940 napadol Dánsko a Nórsko, čo mu dalo viac zdrojov, jedla, fariem, tovární a pracovnej sily. V tejto chvíli dali nemeckí, vysoko postavení dôstojníci a konzervatívci Británii ponuku mieru, v ktorom by sa vzdali ČS, Poľska a všetkého ostatného, okrem Rakúska. Londýn to ani nebral vážne. V máji sa Hitler zameral na Západ, kde porazil Francúzov a veľkú časť britskej armády pri Dunkirku.

V roku 1941 napadol Sovietsky zväz, čo Stalin čakal, že sa skôr či neskôr stane. Ešte v roku 1939 preto povedal, že „musíme za desať rokov vykonať to, čo Británia spravila za 100 rokov“, čím začala nútená industrializácia. Na východ od Uralu sa vybudovala celkom nová priemyselná základňa, ktorá prekonala Hitlerovu v počte tankov, lietadiel a delostrelectva. K 80% nemeckých strát došlo na východnom fronte. Vo vojne pri Stalingrade bojovali milióny jednotiek, vo vojne pri Leningrade zomrelo 2,5 milióna Sovietov. Do vojny pri Kursku boli zapojených desiatky tisíc tankov. Pri Varšave sa zas bojovalo dva mesiace. V Berlíne sa stretli 3 milióny sovietskych jednotiek s miliónom nemeckých, s takmer miliónom strát na ľudských životoch.

Vtedajší premiér W. Churchill preto Stalinovi napísal, že to „bola to ruská armáda, ktorá vytrhla črevá nemeckej vojnovej mašinérii“ a vtedajší prezident USA, Franklin D. Roosevelt vyhlásil, že „Červená armáda a ruský ľud nasmerovali Hitlerove sily na cestu absolútnej porážky a získali si trvajúci obdiv obyvateľov Spojených štátov.“ Táto nesmierna obeť by mala slúžiť ako trvalé ponaučenie kam vedie zahrávanie sa so silami fašizmu a aké ťažké je vrátiť ich tam, odkiaľ prišli.

 Článok čerpá z prednášky „Real History“ M. Parentiho dostupnej tu.

Foto: ilustračné – vztyčovanie sovietskej vlajky nad Reichstagom Zdroj: blogspot.com

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!