Kríza, ktorá stvorila Putina

od Tony Wood
559 pozretí

Kríza ruského kapitalizmu odsúdila pred dvadsiatimi dvoma rokmi k zániku moskovský pro-západný režim a umožnila vznik Putinovej éry. Text Tonyho Wooda uverejneného magazínom Jacobin preložil Peter Takáč.

Aj keď to prebehlo takmer bez povšimnutia, tento august poznamenal dvadsiate výročie udalosti, ktorá rozhodujúcim spôsobom zmenila podobu moderného Ruska. Sú očividné dôvody na to, prečo si Rusi nechcú nejako špeciálne pripomínať prepad rubľa v roku 1998. No táto udalosť a jej dozvuky mali omnoho podstatnejší dopad na politiku krajiny, jej ekonomiku, a zahraničnú politiku než sa jej dnes všeobecne pripisuje.

Presun prezidentskej moci od Borisa Jeľcina k Vladimirovi Putinovi na Nový rok 1999 sa zvyčajne považuje za najdôležitejší míľnik v nedávnych dejinách Ruska; jeho postavenie ako určitý dobový posun posilňuje fakt, že k nemu došlo na prelome tisícročí. No v mnohých dôležitých ohľadoch bol základ Putinovho vzostupu k moci položený viac ako rok predtým, v lete 1998. Obzretie sa za týmito udalosťami nám môže pomôcť pochopiť, čo v prvom rade umožnilo jeho dlhé obdobie vlády.

Ekonomický chaos

Samotný krach rubľa v roku 1998 bol opozdeným dôsledkom ázijskej finančnej krízy, ktorá začala rok predtým. Ruská vláda sa celé mesiace snažila potlačiť dominový efekt ekonomického chaosu na východe. Krajina bola už vtedy zasiahnutá hlbokou hospodárskou krízou, ktorá trvala niekoľko rokov. Otrasy pádu Sovietskeho zväzu ešte zosilnila „šoková terapia“, čím sa v druhej polovici 90. rokov sa rozšírila chudoba a nezamestnanosť, znížila sa priemerná dĺžka života a opakovali sa príznaky sociálneho kolapsu. V máji 1998 uhoľní baníci na protest proti nezaplateným mzdám na niekoľkých miestach zablokovali transsibírsku železnicu, čím sa zväčšila šanca na širšie sociálne nepokoje.

Uprostred tejto prebiehajúcej národnej katastrofy nalieval Jeľcinov kabinet zdroje do podpory rubľa, a naďalej sľuboval medzinárodným investorom a MMF, že nedevalvuje. Nakoniec sa však tlak príliš ukázal byť priveľký a 17. augusta 1998 oznámila vláda devalváciu, ako aj neschopnosť splácať domáce dlhy a moratórium na vyplácanie zahraničných dlhov.

Počas nasledujúceho mesiaca stratil rubeľ dve tretiny svojej hodnoty, inflácia rýchlo vzrástla a nezamestnanosť a chudoba sa šírili stále ďalej. Dokonca už pred krízou neboli miliónom ruských pracujúcich týždne alebo mesiace povyplácané mzdy. Po páde rubľa tieto zaderžiki – „meškania“, i keď správne by sa mali nazývať „krádeže mzdy“ – narástli ešte viac. No pre väčšinu ruského obyvateľstva začali dopady tejto krízy čoskoro ustupovať, keď nastalo oživenie hospodárstva. Úlohu v tom zohrala samotná devalvácia z roku 1998: zvýšením ceny dovozu sa zvýšila domáca produkcia.

Kríza rubľa mala ďalšie ďalekosiahle následky: vyvolala zmätok v bankovníctve a financiách a odklonila model hospodárskeho rastu smerom k iným sektorom a od Moskvy, kde sa v 90. rokoch prevažne sústreďovalo ruské bohatstvo.

Tieto zmeny poskytli základ pre prudký rast Ruska v roku 2000, keď sa začali zvyšovať ceny ropy: až do svetovej hospodárskej krízy v roku 2008 sa HDP ročne zvýšovalo v priemere o 7 percent. Tým sa tiež zmenilo zloženie ruskej elity. Počas 90. rokov nazhromaždili magnáti ako Boris Berezovskij, Michail Chodorkovskij, Vladimir Gusinskij a ďalší neuveriteľné bohatstvo, a to najmä vďaka svojmu vlastníctvu bánk. Krach z roku 1998 však zoškrtal ich bilanciu a ruský finančný sektor nikdy znovu nezískal význam, ktorému sa kedysi tešil.

Zdroje bohatstva boli inde, predovšetkým v sektore prírodných zdrojov – rope, plyne, uhlí, kovoch. Oligarchovia s majetkom v týchto oblastiach si udržali miesta na vrchole. Počas 2000. rokov sa v Forbesovom rebríčku miliardárov objavovalo stále viac iných mien, častejšie z Moskvy: Roman Abramovič, pôvodne ropný a hliníkový magnát; Vladimir Bogdanov, majiteľ ropnej spoločnosti Surgutneftegaz; Alexej Mordašov, majiteľ oceľového konglomerátu Severstal; a desiatky ďalších.

Ako naznačuje tento prudký nárast nových majetkov, rozdelenie príjmov Ruska nebolo po krachu v roku 1998 spravodlivejšie ako predtým. Bohatstvo sa naďalej presúvalo po príjmovom rebríčku smerom nahor, a to neobyčajnou mierou. A ako hlavný štát produkujúci ropu, ktorý má bohaté ložiská plynu, uhlia a kovov, by Rusko tak či tak malo úžitok z rastu cien prírodných zdrojov po roku 1999.

Ale bez krachu z roku 1998 by boli zisky rozdelené ešte užšie, než v konečnom dôsledku boli. Dokonca aj skromné materiálne zlepšenie, ktoré zažili obyčajní Rusi od roku 1999, výrazne prispelo k Putinovej popularite, ktorá mu umožnila vybudovať si volebnú základňu, ktorá napriek všetkým manipuláciám, ku ktorým odvtedy došlo, ostáva nepochybne dôležitá.

Neočakávaná vzbura

Dôsledky krachu roku 1998 stanovili tiež politicky niekoľko dôležitých ukazovateľov toho, čo sa malo stať za Putina. Aj keď si ekonomické dôsledky vyžadovali určitý čas na rozvinutie, politický dopad bol bezprostrednejší. 23. augusta 1998 vyhodil Jeľcin Sergeja Kirijenka, predsedu vlády, ktorého vymenoval len pred piatimi mesiacmi, a do funkcie znova dosadil Kirijenkovho predchodcu Viktora Černomyrdina – než narazil na nečakaný odpor ruského parlamentu.

Duma mala dovtedy tendenciu schvaľovať Jeľcinove rozhodnutia, čo bol zvyk, ktorý začal v októbri 1993, keď skončila patová situácia medzi prezidentom a tým, čo sa vtedy nazývalo Snemovňa zastupiteľov ľudu, a to o chvíli, keď na ňu Jeľcin poslal tanky, aby sa mu podriadila. So značne redukovanými právomocami, schválenými novou Ústavou v decembri 1993, sa parlament vhodne premenoval na Dumu, podľa legislatívy, ktorú cári ľahkovážne ignorovali.

Odvtedy bol poslušný, no za krízových podmienok roku 1998 sa náhle vzbúril a dvakrát odmietol potvrdiť opätovné vymenovanie Černomyrdina. Jeľcin bol obozretný voči rozpusteniu zákonodarného zboru a zvolaním nových volieb a namiesto toho bol na pozíciu predsedu vlády nútený dosadiť svojho preferovaného kandidáta, ministra zahraničia Jevgenija Primakova.

Primakovovo premierovanie trvalo iba niekoľko mesiacov; po nastúpení do úradu v septembri 1998 z neho bol v máji 1999 vypovedaný Jeľcinom. Jeho funkčné obdobie síce bolo krátke, no podstatné pri demonštrácii politickej sily štátnej línie. Bývalý korešpondent Pravdy z Blízkeho východu a šéf zahraničnej spravodajskej služby KGB Primakov priniesol zmenu ako v domácich, tak v zahraničných záležitostiach.

Ako minister zahraničia sa v rokoch 1996 až 1998 mimovoľne odklonil od Jeľcinovho prozápadného postoja a snažil sa o zlepšenie vzťahov s Čínou, Indiou a ďalšími krajinami mimo Západu v snahe vyrovnať sa s vplyvom Spojených štátov a ich spojencov. Tento postoj si zachoval aj ako predseda vlády. (Jeho vymenovanie na Západe nedopadlo dobre: v septembri 1998 William Safire z New York Times v septembri 1998 podľa všetkého zatelefonoval poprednému ruskému liberálovi Grigorimu Javlinskému, aby naňho vyprskol: „Chlapci, stratili ste rozum? Keď Rusko najväčšmi potrebuje Západ, dosadíte tam celoživotného nepriateľa slobody?“) Keď sa v marci 1999 začalo bombardovanie Srbska NATO, Primakov bol v lietadle do Washingtonu a okamžite mu nariadil, aby sa otočilo. Bolo to síce len symbolické gesto, ale je ťažké si predstaviť ktoréhokoľvek z jeho bezprostredných predchodcov, či už za Jeľcina alebo Gorbačova, že by spravil niečo podobné.

Jedným z prvých krokov Primakova v domácej politike bolo uprednostnenie vyplatenia nedoplatkov na mzdách a dôchodkoch. Spomalil tiež tempo privatizácie a začiatkom roku 1999 nastolil možnosť, že by sa predchádzajúce predaje -o ktorých je známe, že zahŕňajú rozličné druhy nečestnosti- prehodnotili alebo dokonca potenciálne zvrátili. Týmito opatreniami, sprevádzanými značnou dávkou anti-oligarchickej rétoriky si Primakov rýchlo vydobyl dostatok popularity na to, aby mohla byť jeho snaha získať prezidentský úrad v roku 2000 uskutočniteľná.

Myšlienka, že by sa Primakov mohol dostať k moci a ohroziť výsledok prechodu na voľný trh z deväťdesiatych rokov, bola pre Jeľcin a jeho západných podporovateľov dosť znepokojujúca. Ešte horšie však bola veľmi reálna možnosť, že by bol Jeľcin po opustený úradu stíhaný. S ubiehajúcimi mesiacmi sužovanými krízou bola stále viac zrejmé, že si Jeľcin musí nájsť nástupcu, na ktorého sa môže spoľahnúť, aby mu zaručil imunitu.

Putinova syntéza

Putinov ohromujúci nástup k moci v auguste 1999 – povýšenie málo známeho šéfa FSB (Federálna služba bezpečnosti, nasledovník KGB, pozn. prekl.) na predsedu vlády všetkých zaskočilo – bola skonštruované Jeľcinovou klikou a primárne s týmto cieľom. Nie náhodou bolo prvým opatrením, ktoré Putin prijal po nástupe do funkcie úradujúceho prezidenta 31. decembra 1999, podpísanie dekrétu, ktorým sa Jeľcinovi priznáva imunita pred trestným stíhaním.

Ale od začiatku jeho pôsobenia v Kremli bolo zrejmé, že Putin predstavuje nový politický projekt – a že aj on sa poučil z búrlivého obdobia, ktoré nasledovalo po krachu rubľa. Po roku 1998 si už nebolo možné myslieť, že predchádzajúci model neobmedzeného voľného trhu by mohol pokračovať ďalej. Ako vhodný sa javil určitý stupeň štátneho dozoru, najmä v strategicky dôležitých odvetviach. Doma sa zdalo, že si doba vyžaduje menšiu dávku anti-oligarchickej rétoriky. V oblasti zahraničnej politiky dávala evidentne zmysel silnejšia obrana ruských národných záujmov.

Politiky, ktoré Putin prijal po roku 2000, sa na všetkých týchto frontoch zameriavali na motívy, ktoré prevládali v dôsledku krachu rubľa. Ale boli tu významné a podstatné rozdiely. Napriek všetkým pôvodným Putinovým vyhláseniam o „likvidácii“ oligarchov ako triedy sa ich počet počas prvých dvoch volebných období značne znásobil: krajina prešla zo stavu v roku 2000, kedy nemala žiadnych miliardárov, do stavu, kedy ich v roku 2008 mala osemdesiatdva.

A hoci Putin v niektorých odvetviach schválil rozšírenie úlohy štátu, v iných rozšíril dosah trhu a sprivatizoval niekoľko ďalších štátnych spoločností a škálu služieb v oblasti bývania a vzdelávania. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, Putin začal svoje predsedníctvo s oveľa prozápadnejšou orientáciou ako Primakov, dokonca prejavil záujem o vstup Ruska do NATO. Po útokoch z 11. septembra ponúkol USA pomoc pri „vojne proti terorizmu“ a s radosťou schválil založenie základní USA v susedných štátoch strednej Ázie pre útok na Afganistan.

To všetko znamenalo, že v Putinovej prvotnej vládnej agende nastalo napätie medzi štátne orientovanou, anti-oligarchickým zložkou a jej pro-trhovými, prozápadnými zložkami. Do istej miery to bol produkt známeho rozdielu medzi rečníckymi sľubmi a podstatou politiky, ktorú bola nová vláda schopná šikovne využiť. No aj v režime samotnom jestvovali reálne ideologické protiklady, dualizmus, v ktorom sa spojili mnohé z atribútov, vďaka ktorým sa stal populárnym Primakov, spojené s bazálnym záväzkom chrániť kapitalistické reformy Jeľcinovej vlády.

Nebyť krachu rubľa, táto dualita by v ranom štádiu putinizmu nejestvovala. Kríza v roku 1998 z tohto pohľadu spôsobila, že putinistická syntéza bola politicky nevyhnutná.

Produkt krízy

Putin je teraz v Rusku pri moci, či už ako prezident alebo predseda vlády, už devätnásť z dvadsiatich rokov (aktuálne 21 z 22 rokov, pozn. prekl.) od krachu rubľa. Začal byť tak úzko spájaný s ruským štátom – dokonca aj s celou krajinou -, že sa západným komentátorom ťažko odolávalo pokušeniu vnímať vývoj Ruska cez prizmu jeho osobnosti.

Mnohé z najvýraznejších rysov jeho vlády však nie sú iba prejavmi jeho individuálnej psychiky. Sú výsledkom dramatických politických, sociálnych a ekonomických zmien, ktoré sa okolo neho dejú. Aj keď je zvykom zdôrazňovať formujúci vplyv sovietskej éry na putinizmus, turbulencie 90. rokov – a najmä obdobie po krachu rubľa v roku 1998 – mali na jeho politický projekt oveľa väčší vplyv.

Boli to tieto udalosti, ktoré uvrhli jeľcinizmus do krízy a urýchlili hľadanie nástupcu, čo viedlo k Putinovmu zvoleniu. Boli to obdobie dopadov krachu meny, kedy sa prvýkrát úspešne uplatnili Putinove kľúčové ideologické prvky. A práve ekonomické pokračovanie krízy roku 1998 vytvorilo základ pre trvalý rast jeho ďalšej popularity.

V tejto súvislosti dlhuje Putin oveľa viac kríze roku 1998, než ako by boli ochotní pripustiť jeho priaznivci alebo jeho kritici – rovnako zameraní na osobnosť prezidenta.

Zdroj obrázku: Wikimedia.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články