Keď okupácia mizne v prejavoch, nie v realite

od Kamil Kandalaft
3147 pozretí

Obhajcovia izraelskej politiky voči Palestíne majú veľmi málo čo ponúknuť v zmysle faktov, racionálnych argumentov či hodnotovej konzistentnosti. O to viac sa uchyľujú k zúfalej demagógii. Jedným z udivujúcich argumentačných trikov je tvrdenie, že palestínske územia nie sú okupované, ale “sporné”.

Tento lingvistický kotrmelec má na jednej strane oslabiť jednoznačný imperatív, aby Izrael opustil územia, ktoré vojensky obsadil v roku 1967 a odvtedy ich okupuje, na strane druhej má dodať Izraelu zdanie možnosti legitímneho nároku na tieto územia. Toto územie je však podľa všetkých relevantných inštitúcií jednoznačné okupované.

Otázka okupácie je v prvom rade otázkou medzinárodného práva, ktorého najvyšším garantom je OSN. Okrem nespočetného množstva rezolúcii Vaľného zhromaždenia ju opakovane označila a odsúdila aj Bezpečnostná rada OSN. Jedným z rozhodnutí, ktoré jednoznačne hovorí o okupácii a Izrael označuje za okupačnú moc, je rezolúcia z roku 1980 odsudzujúca anexiu Východného Jeruzalema, ktorú rada vyhlásila za neplatnú:

“Bezpečnostná rada (…) znovu zdôrazňuje prvoradú nutnosť ukončenia príliš dlhej okupácie arabských území okupovaných Izraelom od roku 1967, vrátane Jeruzalema; dôrazne odsudzuje pokračujúce odmietanie zo strany Izraela, okupačnej moci, podriadiť sa relevantným rezolúciam Bezpečnostnej rady a Vaľného zhromaždenia (…) a znovu opakuje, že všetky opatrenia, ktoré zmenili geografický, demografický a historický charakter Svätého mesta Jeruzalem sú nulitné a neplatné.

Tie isté slová vidíme i v ďalších rezolúciách OSN. Reflektujúc tieto rozhodnutia OSN toto územie vo svojich oficiálnych dokumentoch konzistentne označuje termínom “okupované palestínske územie”. Z rešpektu k tomuto status quo neuznáva žiaden štát nielen Západný breh za súčasť Izraela, ale ani anexiu Východného Jeruzalema Izraelom. Naopak, takmer 140 štátov sveta na tomto území uznáva existenciu Štátu Palestína, ktorý bol pred niekoľkými rokmi prijatý aj za nečlenský pozorovateľský štát OSN, čo je rovnaký status, aký má Vatikán. Od roku 2013 toto územie preto označujú ako “Štát Palestína” aj publikácie OSN.

V rovnakom duchu sa o okupácii vyjadril aj Medzinárodný súdny dvor v rozsudku, ktorým takmer absolútnou väčšinou hlasov sudcov (v pomere 14 ku 1) označil izraelský betónový múr za ilegálny:

“Budovanie múru Izraelom, okupačnou mocou, na okupovaných palestínskych územiach vrátane Jeruzalema a okolo neho, i režim s tým spojený, sú v rozpore s medzinárodným právom.”

Týmto by sme tento fiktívny spor mohli uzavrieť. Aby však nevznikli pochybnosti o všeobecnej akceptácii jednoznačného verdiktu medzinárodného práva, uveďme niekoľko z množstva vyjadrení vlád významných štátov, medzinárodných organizácii, ale aj izraelských politikov a inštitúcií, ktoré okupovaný status Palestíny potvrdzujú.

Súčasný prezident Spojených štátov, najväčšieho spojenca Izraela, Barack Obama, ho tak označil napríklad minulý rok v rozhovore, v ktorom povedal: “Palestínčania si zaslúžia ukončenie okupácie a každodenného ponižovania, ktoré je s ňou spojené; zaslúžia si žiť v nezávislom, suverénnom štáte, kde môžu svojim deťom dať dôstojnosť a príležitosť na život.”

Rovnaké stanovisko Spojených štátov k okupácii tlmočil aj vedúci kancelárie Bieleho domu Denis McDonough pár mesiacov predtým, keď na stretnutí s liberálnymi pro-izraelskými lobistami spochybnil vôľu Izraela nájsť mierové riešenie:

“Izrael nemôže udržiavať vojenskú kontrolu nad iným národom časovo neobmedzene. Okupácia, ktorá trvá takmer 50 rokov, musí skončiť.”

Izraelskú vládu nad Palestínou nazval okupáciou aj republikánsky, Izraelu oveľa bližší predchodca Obamu, George W. Bush, keď v roku 2008 po stretnutí s palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom povedal, žeokupácia, ktorá začala v roku 1967, by mala mať koniec.”

Na tom, že ide o okupáciu, existuje zhoda prakticky celého medzinárodného spoločenstva. Tento postoj znovu zopakovalo na mierovom summite v Paríži v júni tohto roku, na ktorom sa zúčastnili aj minister zahraničia Spojených štátov John Kerry, generálny tajomník OSN Pan Ki Mun, zástupcovia EÚ i Ligy arabských štátov:

“Účastníci podčiarkli, že status quo je neudržateľné a zdôraznili dôležitosť toho, aby obe strany preukázali činmi a politickými krokmi skutočný záväzok voči dvojštátnemu riešeniu, aby obnovili dôveru a vytvorili podmienky pre úplné ukončenie okupácie, ktorá začala roku 1967.

Hlasy označujúce izraelskú politiku za okupáciu zaznievajú aj z Izraela. Len nedávno tak urobil starosta Tel Avivu Ron Huldaj po teroristickom útoku v meste. Huldaj navyše kritizoval izraelských politikov za to, že nemajú odvahu ju ukončiť a naznačil, že okupácia je príčinou palestínskeho násilia: „Nie je možné držať ľudí v situácii okupácie a myslieť si, že dospejú k záveru, že je všetko v poriadku a budú tak žiť naďalej.”

Je to okupácia aj podľa izraelského najvyššieho súdu, ktorý sa vyjadroval k rozhodnutiu veliteľa izraelskej armády na okupovanom palestínskom území:

“Tento súd zdôraznil znovu a znovu, že autorita vojenského veliteľa je inherentne dočasná, keďže nepriateľská okupácia je inherentne dočasná.”

Je to okupácia dokonca aj podľa bývalého izraelského premiéra Ariela Šarona, zodpovedného za masaker okolo 2000 palestínskych civilistov v Sabre a Šatile: “Nemusíte mať radi to slovo, ale čo sa deje, je okupácia – držanie 3,5 milióna Palestínčanov pod okupáciou. Myslím, že je to hrozné pre Izrael i pre Palestínčanov. Nemôže to pokračovať donekonečna.”

Ak izraelskú vládu nad Palestínou nazýva okupáciou OSN (a v rámci nej aj Bezpečnostná rada, kde majú Spojené štáty právo veta), ak sú tieto rezolúcie znovu potvrdené aj Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu, Generálnym tajomníkom OSN a najvyššími predstaviteľmi štátov EÚ a USA, premiérmi Izraela a dokonca najvyšším súdom Izraela (a môžeme pridať aj vyjadrenia medzinárodných ľudskoprávnych organizácii Human Rights Watch alebo Amnesty International, či najrešpektovanejšej izraelskej ľudskoprávnej organizácie B´tselem, ktoré všetky hovoria o “okupovaných územiach”), potom je odpoveď jasná a niet o čom diskutovať: Palestína je od roku 1967 vojensky okupovaná a Izrael je okupačnou mocou.

Vojenská okupácia cudzieho územia je medzinárodným právom definovaná ako dočasná – nesmie byť permanentná a okupačná moc územie nesmie anektovať. Problém legálnosti izraelskej okupácie Palestíny spočíva v tom, že sa už dlhú dobu zdá, že Izrael nemá záujem ju ukončiť. Ak rezolúcia Bezpečnostnej Rady OSN z roku 1980 označila izraelskú okupáciu za príliš dlhú už po 13 rokoch a ak sa obyvateľom Československa sovietska okupácia ich štátu zdala nekonečne dlhá už po 20 rokoch, potom po 49 rokoch trvania okupácie Palestíny o dočasnosti nemôže byť reč. Už pred mnohými desaťročiami jej malo byť koniec a Palestínčania mali žiť slobodne a v bezpečí.

Skutočnosť je však opačná. Najdlhšie trvajúcu okupáciu v moderných dejinách sveta Izrael cez konfiškáciu ďalších území, vyháňanie miestnych palestínskych obyvateľov, ničenie ich domov a sadov, budovanie osád, ciest a betónového múru na palestínskej pôde, upevňuje a robí ju de facto permanentnou alebo časovo neobmedzenou.

Napriek tomuto znepokojivému vývoju sme namiesto zvýšenia tlaku na jej ukončenie svedkami pokračujúcej vojenskej, ekonomickej a politickej spolupráce Západu s Izraelom, ktorá mu umožňuje pokračovať v okupácii bez obmedzení. Z médií slovo “okupácia” vo vzťahu k izraelskej politike v Palestíne takmer vymizlo a v Spojených štátoch Demokratická strana pred niekoľkými týždňami odmietla slovo “okupácia” vôbec dať do svojho volebného programu.

Premenovávanie okupovaných území na „sporné“ je už munícia z lingvistického arzenálu izraelských pravicových extrémistov (podobne ako nahradenie všeobecne uznávaného termínu “Západný breh” názvom “Judea a Samária”). Celé medzinárodné spoločenstvo vrátane izraelských premiérov a mnohé medzinárodné, súdne či ľudskoprávne inštitúcie hovoria jasne o okupácii. O “sporných” územiach hovoria izraelskí ultranacionalisti, ktorým sú medzinárodné právo, legitimita, či spravodlivosť ukradnuté, a ktorí ani netaja, že toto územie chcú nechať v moci Izraela naveky. To je ešte krajnejší extrém, než predstavoval Ariel Šaron, otec osadníckeho hnutia, prezývaný mäsiar z Beirútu.

Tieto snahy o normalizáciu okupácie musia byť odmietnuté. Palestínske územia obsadené v roku 1967 sú jednoznačne okupované – a treba ich tak nazývať aj v médiách, aj v tých slovenských – a Izrael ich musí opustiť a odovzdať ich právoplatným vlastníkom – Palestínčanom.

Extrémistické elementy sú všade a pokiaľ zostávajú na okraji spoločnosti, dá sa s tým ako tak žiť. Je však znepokojivé, ak by mali tieto tendencie presakovať do mainstreamu a požívať rešpekt a legitimitu. S takouto argumentáciou ako vystrihnutou z príručky mladých sionistov sa však občas stretávame. Koncom minulého roka napríklad v Českom rozhlase v diskusii so Zdeňkom Jehličkom z iniciatívy Ne našim jménem! riaditeľ Židovského múzea v Prahe Leo Pavlát opakovane spochybňoval okupovaný charakter palestínskych území a reprodukoval všetky mýty a lži typické pre izraelskú extrémnu pravicu vrátane tvrdenia, že palestínska samospráva nemá záujem o mier, pričom politika palestínskeho prezidenta Mahmúda Abbása je k Izraelu ústretová až príliš (viac o tom tu a tu).

O nutnosti umožnenia vzniku palestínskeho štátu napokon len pred pár dňami na CNN hovoril bývalý izraelský premiér a minister obrany počas prvého masakru v Gaze Ehud Barak. Podľa neho bola Netanjahuova vláda ovládnutá pravicovými extrémistami, ktorí ženú Izrael do priepasti. Jeho interpretácia udalostí a predstava o priepasti ako o strate židovského alebo demokratického charakteru Izraela je odlišná od palestínskych obáv a interpretácie, v jednom sa však zhodnú – súčasný stav pokračujúcej okupácie a kolonizácie Palestíny je neprijateľný a za jeho predlžovanie je zodpovedná izraelská vláda.

Otázka neznie, či je Palestína okupovaná, ale dokedy bude Západ tolerovať svojmu spojencovi jej okupáciu a uplatňovanie apartheidu voči miliónom palestínskych civilistov žijúcich v nej. Politici, mienkotvorné osobnosti a médiá (vrátane slovenských) by mali nielen bezpodmienečne odmietnuť naratív extrémneho sionizmu o spornosti palestínskych území, ale aj vrátiť “okupáciu” do svojho slovníka a vyvíjať väčší tlak na Izrael, aby ju ukončil. Len tak je možné napomôcť šanci na ukončenie násilia v regióne a dohode o spravodlivom mieri.

Foto: FREEPAL. Zdroj: Flickr, 2006. 

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!