Je jediná osudová chyba: klaňať sa peniazom, a pritom ich nemať

od Martin Makara
584 pozretí

Naše civilizace umírá. Jinak to není možné. Ale neumře v posteli. Co nevidět přiletí letadla. Húú – uííí – prásk! Celý západní svět vyletí do vzduchu v řevu trhavin,“ prorokuje tridsaťročný kníhkupec Gordon v románe Bože chraň aspidistru Georgea Orwella. Sú to slová ako uliate z olova našej ťaživej prítomnosti, len hrozba zániku civilizácie nám dnes znie väčšmi ako praskanie ľadovcov než ako rev bombardérov. Druhou svetovou vojnou sa Orwellova pesimistická vízia ani zďaleka nenaplnila – alebo povedané presnejšie – ešte nevyčerpala.

Zvieracia farma alebo 1984: názvy diel, ktoré s menom ich autora takmer splývajú. George Orwell nebol len znamenitým žurnalistom a esejistom, ale aj uznávaným beletristom (hoci v tejto role mal o sebe pochybnosti a svoje prvé romány zakázal za svojho života vydať v reedícii). Aj keď ho preslávili predovšetkým jeho dva povojnové alegorické a dystopické romány, v jeho bibliografii možno nájsť aj zaujímavejšie diela. Jedno z nich, román Bože chraň aspidistru, vydal autor v roku 1936 a vlani vyšiel jeho český preklad Zuzany Šťastnej v Edícii spisov George Orwella vydavateľstva Argo. Podľa autora Orwellovho životopisu, D. J. Taylora, nesie práve tento beletristický titul najvýraznejšie autobiografické črty.

Spisovateľa s protagonistom jeho knihy, Gordonom Comstockom, nespája len blízky rok narodenia (1903, resp. 1905), ale aj zamestnanie v kníhkupectve. „Není mu ani třicet, ale už je z něj troska,“ zoznamuje nás s Gordonom rozprávač a postupne sa dozvedáme, že bezútešná situácia mladého muža je sčasti dôsledkom jeho vlastného rozhodnutia vyhlásiť vojnu peniazom.  „Buď peníze máte, nebo jimi můžete pohrdat; tou jedinou osudovou chybou je klanět se penězům, a přitom je nemít.“ Súc perspektívnym a slušne plateným zamestnancom úspešnej reklamnej agentúry sa jedného dňa Gordon rozhodne podať výpoveď a nájsť si inú prácu: taká, ktorá ho uživí, no zároveň z neho neurobí meštiaka.

Voľba zamestnania sa v kníhkupectve nie je náhodná: Gordon sám píše. Má za sebou komerčne prepadnutú, ale kriticky pozitívne prijatú básnickú zbierku a rozpracovanú kratšiu báseň i rozsiahlu lyrickú skladbu nazvanú Radosti Londýna. (Je symbolicky príznačné, že sám autor zažíva radostí málo a rukopis skladby končí v kanáli). V priebehu románu na oboch pracuje a na základe tempa práce či aktuálneho postoja, aký k svojim rozpracovaným dielam zaujíma, môžeme usudzovať jeho psychické rozpoloženie: beznádej a znechutenie z márnych veršov sa striedajú s vitalizmom a istotou vo vlastné literárne schopnosti (tieto optimistické etapy sú však omnoho raritnejšie). O materiálnom bohatstve nemôže byť ani reči, ale keď príde na knihy a tvorivé zámery, to je iná pieseň.

Žeby sme mali tú česť s nemajetným síce, ale poctivým a navyše dobrosrdečným literárnym géniom? Na podobné romantické preludy pozná Orwell život príliš dobre: „Bída ze všeho nejdřív zabíjí myšlenky.“ S ľahkými vreckami je ťažko na duši. Bez peňazí „člověk žije jak v nějakém špinavém podsvětí. V duchovní žumpě.“ Nielen, že prvšia je starosť, kde zohnať chlieb a trocha čaju, než ako na parádu veršovať, ale ani niet kde vziať kultúrnej poživne: literatúra, biografy, divadlo, to všetko čosi stojí. Nuže Gordon živorí v biednom, studenom podnájme, pri sliepňajúcej lampičke po večeroch píše a škrtá a útechu nachádza aspoň v literárnych salónoch, na ktoré ho príležitostne pozývajú známi.

Desať hodín v práci pri úbohej pláci, vzácne jeden-dva pollitre v krčme a kutica na pár hodín nepohodlného oddychu – tento stabilný trojuholník všedných dní Gordonovi raz naruší jeho priateľka Rosemary s návrhom, aby sa vybrali na výlet na vidiek. Podujatie, na ktoré pristal, mu privodí nielen finančné starosti, ale aj poníženie v lepšom hoteli, kam sa musia z núdze uchýliť. Vysoká útrata a útočné poznámky personálu ho rozhodia natoľko, že si svoju nervozitu vybije na Rosemary a napokon je dotlačený aj prelomiť svoje zásady a požičať si od nej peniaze, čím sa jeho zlyhanie subjektívne ešte prehlbuje.

Na voľačo je zarobené. Keď Gordonovi po túžobnom očakávaní a niekoľkonásobnom odmietnutí (či prehliadnutí) literárnych príspevkov príde zo Spojených štátov povzbudivý list s poďakovaním za básne a so štedrým honorárom, zdá sa, že sa na začínajúceho autora predsa len usmialo šťastie a bude sa môcť konečne odraziť od dna. Pôvodný zámer splatiť dlh sestre a osláviť úspech s Rosemary a priateľom Ravestonom sa pod vplyvom dlhodobej frustrácie, nedávnych zážitkov a prudkého optimizmu mení na prúd alkoholu, ktorý nezastaviteľne roztáča mlynček problémov. Na konci dňa – presnejšie na začiatku nasledujúceho – nie je z honoráru ani penny, spomienky na večer sú rozkotúľané ako medenáky po podlahe a Gordon sa budí v policajnej cele. V dôsledku opitosti a napadnutia strážnika je odsúdený a prichádza o zamestnanie aj strechu nad hlavou, pričom pred ulicou a väzením ho zachráni priateľ Raveston.

Dobrovoľný pád Gordona na takmer samé dno však už nedokáže zastaviť. „Musí odtud vypadnout, rychle! Zítra ráno se ztratí. Už dál nebude Ravelstona vysávat! Už se nenechá vydírat od bůžků slušnosti. Dolů, dolů do bahna – dolů na ulici, do chudobince a do vězení. Jen tam může dojít klidu.“ Jednako neostane závislý na žobraní a dostane sa k práci (hoci biedne platenej) a bývaniu (hoci ešte mizernejšiemu, než bolo to pôvodné). Navzdory neustálym zraňujúcim výpadom voči Rosemary ho dievča vyhľadá a trvá na svojej láske k nemu, z ktorej vzíde dieťa a pre Gordestona aj tuhá dilema: uprednostniť svoju svätú vojnu proti peniazom a „slušnej práci“ alebo zodpovednosť za budúcu manželku a dieťa? Rozhodovanie sa netrvá dlho, ale ani sa nerodí celkom hladko. Vyvrcholenie románu svadbou, očakávaním potomka a kúpou aspidistry (ako symbolu malomeštiactva) na parapet môže pôsobiť ako ironické žmurknutie autora na meštiacke romány o láske, v celku diela je však dobre zdôvodnené a definitívne vyvracia akékoľvek podozrenie z tézovitosti, ktoré by azda čitateľ mohol prechovávať k spisovateľovi, ktorého najväčším úsilím bolo urobiť „politické písanie súčasťou umenia.“

Téma knihy je bez rozporu vážna, ale melodramatickosti a sentimentalite sa Orwellovi darí vyhýbať aj prostredníctvom suchého humoru: briskne sa nielen prekvapivou pointou či aforizmom („Člověku se dostane čehokoli na světě, za podmínky, že to doopravdy upřímně nechce.“), ale napríklad aj satirickým prirovnaním – „pokoutní smilnění“ Gordonovho strýka si možno predstaviť „asi jako když si v muzeu po zavírací době zašpásují dvě egyptské mumie.“ Kým všeobecnú ponurosť diania v príbehu rozptyľuje autor príležitostným vtipom, ustrnutiu postáv sa vyhýba inou metódou: čitateľa vedie k vnímaniu ich vnútornej rozpornosti.

Uvědomoval si, a s časem stále jasněji, i to, že lidé službu penězům povýšili na bohoslužbu. Snad je to to jediné opravdové náboženství – jediné opravdově prožívané ,– které nám zůstalo. Peníze znamenají totéž co kdysi Bůh. Dobro a zlo už neoznačuje víc než úspěch a neúspěch. Desatero se zúžilo na dvě přikázaní. To první, pro zaměstnavatele – pro vyvolené, onu kněžskou kastu vyznávačů peněz: ‘Hleď, abys nadělal jmění.’ To druhé, pro zaměstnance – poddané a otroky: ‘Hleď, abys nepřišel o práci.’

Gordon vo svojej vzbure znie ako revolucionár, ktorý odmieta svojou prácou a konzumom podporovať kapitalistickú mašinériu “postupujícího rozkladu a úpadku, tak charakteristického pro naši dobu.” Hnev mladého rozhnevaného muža (Sumar Katwala o Gordonovi uvažuje ako o akomsi pionierovi neskoršej rovnomennej literárnej skupiny) si ľahko získava naše sympatie, kým voči majetkovo dobre situovanému Ravlestonovi (hoci socialistického presvedčenia a úprimnej snahy zbližovať sa s proletariátom) prechovávame odstup. Orwell nám však nedáva príležitosť spočinúť v nijakej pohodlnej schéme: v polemike týchto dvoch mužov sa Gordonova revolta ukáže ako živelná, eskapistická a v konečnom dôsledku aj zbytočná a neudržateľná („Říkam ti, že socialismus mi může být ukradený. Zívám, jen co na něj pomyslím.“), kým Ravleston poučený Marxom hovorí jasnou rečou: „Ale copak nevidíš, jak nesmyslně se chováš? V jednom kuse brojíš proti kapitalismu, ale tu jedinou možnou alternativu, která ho může nahradit, přijmout nechceš. Když chceš něco doopravdy změenit, nemůžeš to jen tak flikovat na koleně. Musíš se rozhodnout buď pro kapitalismus, nebo pro socialismus. Tomu se nevyhneš.“ A neostáva len pri názoroch. Gordonova rebélia sa čoraz viac prepadáva do samoúčelného gesta, presvedčenia v priepastnej vzdialenosti od praxe, Gordon sám sa obracia do seba a úsilie okolia pomôcť mu ho skôr obťažuje; Ravleston a Rosemary pri ňom napriek tomu vytrvalo ostávajú a peňažnej racionalite navzdory mu pomáhajú a prejavujú svoju spriaznenosť.

Bože chraň aspidistru je mimoriadna kniha. Vyšla v Orwellovom plodnom období a rýchlom slede po iných tituloch, ale nebadať na nej nijaké známky dýchavičnosti či nedomyslenosti: hladko sa tu prelína osobné aj spoločenské (a hladkým prelínaním tu nemyslím harmóniu, ale búrlivé protirečenia a strety), opisy Gordonovho životného priestoru (nielen podnájmov, ale aj Londýna) sú neobyčajne sugestívne a deprimujúce, triedny problém sa artikuluje zreteľne, ale nie plocho ani zjednodušujúco. Kniha sa číta ľahko, pritom rezonuje dlho a dobýjavo. Drobné postrehy, tvarovanie postáv, situačné detaily či dynamika konfliktov: nie, to nie sú plody fantázie, ale prenikavého vnímania života a skúseností so štedrým vkladom myšlienkového úsilia a pevného presvedčenia, ktoré pritom neznásilňuje realitu. Tento román nie je agitačným letákom, a vlastne je otázkou, aký pocit z neho vo výsledku plynie, či vôbec ponecháva priestor na nádej. Nenechajme sa obalamutiť záverečnou meštiackou idylkou: konfliktom pri kúpe aspidistry nás autor varuje pre touto lacnou návnadou. Ak túžime po nádeji, že k peniazom možno pristúpiť aj inak než bezbrehou konformitou alebo naivným únikom do pustovníctva askézy, musíme sa o ňu aj pri čítaní pričiniť.

George Orwell: Bože chraň aspidistru    Preložila Zuzana Šťastná     Praha: Argo, 2019

Fotografia: busta George Orwella na budove kníhkupectva, kde v rokoch písania románu podobne ako jeho protagonista pracoval. Zdroj: ceridwen/geograph.org.uk.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články