Hovädzie za autá. Prečo bude nová obchodná dohoda EÚ fackou prírode a demokracii (1. časť)

od Martin Makara
702 pozretí

Po dvadsiatich rokoch vyjednávaní sa konečne podarilo dosiahnuť dohodu o voľnom obchode so štyrmi krajinami Južnej Ameriky, ktorá by mala byť najväčšou obchodnou dohodou, akú kedy EÚ uzatvorila. Ak by sa to podarilo, pravdepodobne by šlo nielen o smrteľnú ranu Amazónii, ale aj o signál, že EÚ je ochotná výmenou za lacné mäso a sóju nielen riskovať zdravie svojich obyvateľov, ale aj uznať brazílsku krajne pravicovú militaristickú vládu a zapredať vlastných malých poľnohospodárov a ohroziť dôstojnosť životov miliónov ľudí na oboch stranách Atlantiku. Dvojdielnu reportáž z bruselskej konferencie venovanej dohode medzi EÚ a Mercosurom pre čitateľov Poľa pripravil Martin Makara.

Dvanásteho decembra sa v bruselskom sídle Európskeho parlamentu konala konferencia Stop EU – Mercosur FTA (Free Trade Agreement – Dohoda o voľnom obchode), ktorú zorganizovala politická skupina Európskeho parlamentu (EP) GUE/NGL. Stretnutie s účasťou európskych aj juhoamerických politických reprezentantov, akademikov, odborárov, pracujúcich a reportérov sa venovalo obchodnej dohode, o ktorej sa rokuje už od apríla roku 2000. Mercosur (Mercado Común del Sur – Spoločný trh juhu), s ktorým sa táto dohoda má uzatvoriť, je juhoamerickým obchodným združením, ktoré aktuálne zahŕňa štyri krajiny – Argentínu, Brazíliu, Paraguaj a Uruguaj.[1]

Podľa Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku ide o „historickú obchodnú dohodu, ktorá upevní strategické a hospodárske partnerstvo a vytvorí významné príležitosti pre udržateľný rast a vznik nových pracovných miest na oboch stranách. Zmluva má zároveň prispieť k lepšej ochrane životného prostredia a chrániť záujmy spotrebiteľov EÚ a citlivé hospodárske odvetvia.“ Skutočnosť je však iná: MEFTA (Mercosur – EU Free Trade Agreement – Dohoda o voľnom obchode medzi Mercosurom a EÚ) je komerčnou dohodou bezprostredne ohrozujúcou juhoamerické dažďové pralesy, ktorá nebude k prospechu všetkým osemsto miliónom ľuďom v novovzniknutom spoločnom trhu, ale budú z nej benefitovať najmä veľké európske strojárenské a automobilové podniky a juhoamerické poľnohospodárske a potravinárske korporácie; to na úkor pracujúcich, malých poľnohospodárov a občanov všetkých zúčastnených strán. Zníženie sociálnych a environmentálnych štandardov bude daňou za obchodnú dohodu, ktorú si presadili lobistické záujmy veľkokapitálu.

Politická skupina EP GUE/NGL preto už pred plánovanou ratifikáciou dohody začala intenzívne mobilizovať sociálne i ekologické hnutia v EÚ aj mimo nej, aby spoločne zabránili prijatiu dohody v jej súčasnom znení.  A hoci je masívny odpor voči dohode na európskej strane založený najmä pre ekonomické ohrozenie malých poľnohospodárov a rodinných fariem, pre obavy z bezpečnosti importovaných potravín a alarmujúcu devastáciu prírody najmä v Brazílii, ľavicová kritika ide ešte ďalej a zameriava sa aj na problémy politického a sociálneho charakteru.

Problémy a kontroverzie, ktoré sprevádzali už predchádzajúce rokovania o podobných obchodných dohodách so Spojenými štátmi (TTIP) a Kanadou (CETA), sa objavujú aj pri aktuálnych diskusiách o obchodnej dohode s Mercosurom. Výpovedný je aj fakt, že kým na začiatku rokovaní mala MEFTA tri hlavné kapitoly zamerané na obchodnú politiku, sociálny rozvoj a politickú spoluprácu, z perspektívy ľavice najdôležitejšia kapitola o sociálnom rozvoji vypadla, resp. „integrovala sa“ do politickej kapitoly. Poslanec EP z nemeckej Ľavice Helmut Scholz sa vyjadril, že „dohoda je prehrou pre obe strany. Európski poľnohospodári nebudú môcť konkurovať nízkym cenám potravín importovaných z krajín Mercosuru, kým tieto krajiny prídu o príjmy z ciel na európske automobily, stroje a chemické produkty. Európski spotrebitelia navyše nechcú potraviny obsahujúce GMO či pesticídy.“

Všeobecným cieľom obchodných dohôd je eliminácia colných aj necolných prekážok v obchode. Tie druhé môžu mať podobu noriem či regulácií rôzneho charakteru (sociálneho, ekologického, politického). Proponenti liberalizácie obchodu sa neuspokojujú s odstraňovaním colných prekážok, ale v duchu neoliberalizmu sa usilujú o odstránenie aj tých prekážok, ktoré majú garantovať ochranu spotrebiteľov, pracovného trhu, ekonomického či životného prostredia ap. Práve stret protekcionistického a liberalizačného prístupu k obchodu vedie k častým medzinárodným obchodným sporom.

Čulý ruch okolo obchodných dohôd, ktoré EÚ vyjednáva, je sprievodným javom obchodnej vojny medzi ekonomickými veľmocami EÚ, Spojenými štátmi a Čínou. Problémom týchto dohôd je to, že prebrali politickú, dokonca rozvojovú iniciatívu. Tá však náleží politickým dohodám, ktoré by sa mali uzatvárať multilaterálne pod hlavičkou OSN; tá je však od WTO oddelená a politické a ekonomické úsilia sa tak nedarí kooridnovať. Obchodná politika je stále politikou, ale nové generácie obchodných dohôd zasahujú aj do oblastí, ktoré im nenáležia.

MEFTA sľubuje výrazný nárast obchodnej výmeny najmä v oblasti potravinárstva: kým z Európy by malo do Južnej Ameriky prúdiť o 710 % viac syrov, o 85 % viac dojčenského mlieka a až o 1 200 % viac sušeného mlieka (nehovoriac už o iných mliečnych výrobkoch, ktorých objem obchodnej výmeny sa nateraz nedá odhadnúť), opačným smerom sa očakáva 2 % nárast exportu cukru, 50 % nárast hovädzieho, 55 % nárast hydiny, 60 % nárast ryže a až 540 % nárast etanolu z cukrovej trstiny (nárast obchodného objemu ďalších komodít, ako napr. sóje, nateraz tiež nemožno odhadnúť). Výsledok? Objem vyprodukovaných emisií len z uvedených produktov porastie o jednu tretinu (9 miliónov ton emisií ročne)[3], z čoho 82 % emisií vyprodukuje reťazec výroby, spracovania a transportu hovädzieho mäsa.

EÚ sa deklaruje za celosvetového lídra boja proti klimatickej kríze, avšak aj predmetná obchodná dohoda ukazuje pokrytectvo naoko smelých európskych ambícií. Etanol z cukrovej trstiny, ktorý by sa vďaka obchodnej dohode mal importovať do Európy vo vyššom objeme než dosiaľ, pomôže EÚ dosiahnuť vytýčené ciele ekologizácie dopravy voči prostrediu menej záťažovými palivami. Únia si tak síce vylepší štatistiku, ale za cenu robustnej likvidácie prírody (najmä odlesňovania) v Južnej Amerike, kde sa cukrová trstina na palivové využitie bude vo vyššom objeme intenzívne pestovať. Lepšie svedomie tak budeme mať na úkor ľudí na opačnom konci sveta – a v konečnom dôsledku na úkor všetkých obyvateľov planéty. Podobne je to aj s pesticídmi, ktoré EÚ síce na svojom území zakazuje využívať, ale nie produkovať: vyvážajú sa teda do krajín mimo EÚ (vrátane Mercosuru) a vracajú sa späť cez importované potraviny.

Je potrebné uvedomiť si, že obchodné dohody si vyžadujú analýzu prostredníctvom triednej optiky: spracovateľmi aj spotrebiteľmi najmenej bezpečných potravín sú tí najmenej majetní. Ako sa na konferencii vyjadril írsky farmár Colm O’Donell, európski poľnohospodári nestoja proti poľnohospodárom z opačnej strany Atlantiku, ale spolu stoja proti nadnárodným agropotravinárskym korporáciám, a doložil, že obyčajný malý farmár kdekoľvek vo svete ešte nikdy z nijakej medzinárodnej obchodnej dohody neprofitoval. Roberto Baggio z brazílskeho Hnutia vidieckych pracujúcich sa vyjadril ešte otvorenejšie: aby sme zachovali pozemskú biosféru, je podľa neho potrebné skoncovať s korporátnym poľnohospodárstvom a medzinárodným finančným systémom. Aby sa poľnohospodárska a potravinárska produkcia mohli vrátiť do rúk malých miestnych výrobcov, je potrebné hovoriť o novom globálnom prerozdeľovaní pôdy, ktorá je pre život na Zemi zásadná a jej ústredný význam jasný: poskytovať zdravé potraviny pre ľudí. Starostlivosť o pôdu a jej ochrana sa maximalizujú demokratizáciou jej vlastníctva: pôdu majú podľa Baggia vlastniť tí, ktorí na nej žijú a pracujú. Samo o sebe to nestačí: demokratizovať sa musí aj vzdelávanie, aby sa moderné agropotravinárske poznatky nekoncentrovali v rukách nadnárodných korporácií, ale mal k nim prístup každý, aj ten najmenší producent. Už Marx poznamenal, že slobodný obchod, o ktorý v obchodných dohodách ide, prináša predovšetkým slobodu kapitálu vykorisťovať pracujúcich: absolútny slobodný trh je v jeho známom obraznom vyjadrení ako tri líšky v plnom kurníku.

Klimatická kríza & deštrukcia Amazónie

Zásadným problémom dohody sú jej predvídateľne deštrukčné účinky na prírodu, ktoré prispejú k už beztak kritickej ekologickej situácii na celej planéte. Hoci sa MEFTA prezentuje so zámerom prinútiť všetky zúčastnené strany k vyšším ekologickým štandardom vrátane obmedzenia ťažby dreva a odlesňovania, zvyšovanie ekologických štandardov nie je na základe dohody nijak právne vymáhateľné a očakávať možno skôr presný opak. Keďže dohoda pojednáva predovšetkým o obchode s poľnohospodárskymi komoditami, pravdepodobné je ďalšie odlesňovanie a rozširovanie poľnohospodárskej pôdy na juhoamerickom svetadiele, špeciálne v oblasti Amazónie. Od 70. rokov minulého storočia sa pre poľnohospodárske účely vyklčovala taká plocha dažďových pralesov, ktorá sa rovná približne šestnásťnásobku rozlohy Slovenska[4]. Hoci EÚ tvrdí, že nárast obchodu (a tým aj produkcie) brazílske pralesy nezasiahne, pretože poľnohospodárstvo sa zefektívni, nie rozšíri teritoriálne, ide len o špekuláciu, ktorá nie je ničím podložená. Iba jedným z dôsledkov prijatia dohody by bol aj pre pokračujúce odlesňovanie (ak Bolsonaro splní hrozbu odstúpenia od Parížskej klimatickej dohody) nárast svetových uhlíkových emisií až o tri percentá (v absolútnych číslach ide o 1,3 gigaton uhlíkových emisií ročne naviac oproti súčasnému stavu). Odborársky predák G. Barbieri informoval, že v Taliansku sa podarilo spojiť sily s hnutím Fridays For Future a už od najbližších zhromaždení budú spoločne požadovať zastavenie dohody MEFTA práve pre masívne odlesňovanie Amazónie.

Medzi hlavné poľnohospodárske produkty, ktorých exportný objem v dôsledku dohody porastie, patrí hovädzie mäso  (v objeme 99 tisíc ton ročne počas obdobia piatich rokov) a sója (tá je, mimochodom, celosvetovo najobchodovanejšou poľnohospodárskou komoditou na burzách). Brazília je najväčším svetovým exportérom kuracieho a hovädzieho mäsa[5], ako aj sóje (zároveň ich druhým najväčším producentom), druhým najväčším exportérom kukurice a štvrtým najväčším exportérom aj producentom bravčového mäsa[6]. Brazília sa stala na svojich poľnohospodárskych produktoch závislá: jedine vďaka nim si dokáže udržať žiadúci obchodný prebytok. Aby sa mohol dopyt po týchto komoditách saturovať, bude potrebné rozširovať poľnohospodársku pôdu na úkor amazonského dažďového pralesa ešte výraznejšie, než to bolo doteraz.[7] To je neprijateľné hneď z niekoľkých dôvodov: okrem priameho ohrozenia pôvodných komunít decimuje masívne odlesňovanie aj amazonskú biosféru a likviduje hlavný planetárny pohlcovač uhlíka, čím sa v špirále skazy urýchľuje globálne otepľovanie, nehovoriac už o priamych ekologických škodách napáchaných spaľovaním nepredstaviteľne rozľahlých lesných porastov. K tomu pripomeňme, že podľa IPCC (Medzinárodný panel pre klimatickú zmenu) je potravinársky priemysel zodpovedný za viac než tretinu svetových emisií skleníkových plynov. Brazílsky krajne pravicový prezident Jair Bolsonaro v tejto situácii do svojej predvolebnej kampane zahrnul aj prísľub odstúpenia od Parížskej klimatickej dohody, k plneniu ktorej sa zaviazalo predchádzajúce vedenie krajiny. Európsky dopyt by v prípade otvorenia trhu navyše pravdepodobne viedol aj k rozšíreniu frakovania plynu, ropy a etanolu v krajinách Mercosuru, čo by ďalej navýšilo uhlíkové emisie a riziko kontaminácie vodných zdrojov. Je vysoko pravdepodobné, že v dôsledku zintenzívnenej poľnohospodárskej a potravinárskej výroby sa objavia či prehĺbia práve problémy s vodou, na ktorú sú oba uvedené priemyselné segmenty mimoriadne náročné. Nezanedbateľným problémom, na ktorý v priebehu konferencie upozornila poslankyňa EP Anja Hazekamp, sú aj neprijateľné podmienky chovu zvierat v krajinách Mercosuru, ktoré často zažívajú týranie a dopovanie antibiotikami.

Ohrozenie potravinovej bezpečnosti

Obmedzenia, ktoré sa týkajú používania pesticídov, antibiotík a geneticky modifikovaných organizmov (GMO) v poľnohospodárstve a potravinárstve, sú v krajinách Mercosuru menej prísne než v Európskej únii. Len nedávno brazílska vláda schválila používanie dvesto nových druhov pesticídov, ktoré sú v iných krajinách zakázané a z ktorých až tridsať označuje Svetová zdravotnícka organizácia za mimoriadne nebezpečné. Podobná situácia je v Argentíne, kde je zo 150 pesticídov využívaných pri pestovaní sóje zakázaných v EÚ až 35. Francúzski cukrovarníci upozorňujú, že 74 % pesticídov používaných v Brazílii pri pestovaní cukrovej trstiny je v EÚ zakázaných a najväčšia juhoamerická krajina navyše nedávno schválila pre potravinárske účely pestovanie takej geneticky modifikovanej odrody cukrovej trstiny, ktorá je v EÚ zakázaná. V podobnom zmysle sa ku kritike dohody stavajú aj slovenskí cukrovarníci združení s ďalšími potravinárskmi producentmi združenými v Potravinárskej komore Slovenska.

Profesorka L. M. Bombardiová na konferencii predložila štatistiky z projektu The Atlas of Agrotoxins (A Geography of Agrotoxins Use in Brazil and Its Relations to the EU), ktoré ukazujú, že používanie agrotoxínov v brazílskom poľnohospodárstve kontinuálne rastie – a to najmä v oblasti Amazónie. Za desaťročné obdobie (2007 – 2017) je v krajine podľa štatistík brazílskeho ministerstva zdravotníctva zaznamenaných 41-tisíc prípadov intoxikácie jedlom, čo znamená približne desať prípadov za deň. Neoficiálne odhady sú však ešte závažnejšie: na jednu nahlásenú intoxikáciu môže pripadať až päťdesiat takých, ktoré sa do štatistík nedostali. Následky takejto intoxikácie môžu byť fatálne: za sledované obdobie umrelo v dôsledku intoxikácie potravinami až 148 ľudí ročne, čo vychádza v priemere na 2,5 človeka denne.

Kým v EÚ je hormonálna podpora rastu zvierat zakázaná, na opačnej strane Atlantiku je situácia iná. Detto platí pre antibiotiká, ktoré sa v EÚ síce smú používať, ale len na liečbu zvierat, nie podporu ich rastu, ako je to povolené v krajinách Mercosuru. Otázna ostáva aj dôveryhodnosť a nezávislosť tamojších poľnohospodárskych, veterinárskych a potravinárskych kontrol a inšpekcií. Ministerka poľnohospodárstva Gabriela Matečná pripomína, že aj navzdory ubezpečeniam, že nijaké škodlivé potraviny sa na stoly európskych konzumentov nemôžu dostať, viackrát sa tak už stalo (v r. 2017 bol pre škandál s brazílskou hydinou plošne zakázaný dovoz brazílskeho mäsa na Slovensko). Nespoľahlivé kontroly v exportných krajinách zvyšujú náklady na kontrolu bezpečnosti potravín v cieľových krajinách, medzi ktoré patrí aj Slovensko. Podľa Mariána Šoltyho, podpredsedu Slovenskej potravinárskej a poľnohospodárskej komory, by práve mäso produkované v takýchto podmienkach zaplavilo slovenský trh. Hoci sa uvažuje o regulácii v poľnohospodárstve používaných škodlivých látok napr. vyšším zdanením, Karine Jacquemart z franúzskej organizácie Foodwatch sa vyjadrila, že takéto látky v sa nemajú regulovať ekonomicky, ale ich prostým zakázaním.

Vytláčanie drobných poľnohospodárov agrokorporáciami

Práve vďaka využívaniu pesticídov, antibiotík a hormónov sú juhoamerickí korporátni producenti schopní produkovať mäso, sóju a ďalšie poľnohospodárske produkty s nižšími nákladmi než európski farmári. Oproti agrokorporáciám sú však znevýhodnení aj malí juhoamerickí poľnohospodári a pôvodní obyvatelia, ktorí nie sú schopní cenovo konkurovať miestnemu veľkokapitálu a navyše pod jeho nátlakom prichádzajú „dobrovoľne“ (za finančnú kompenzáciu, ktorá často nezodpovedá hodnote pôdy) či násilne o vlastnú pôdu. Lokálni poľnohospodári tak prichádzajú o svoje tradičné spôsoby obživy a spotrebitelia sa stávajú závislí na produktoch agrokorporácií, ktoré existenčne zlikvidovali pôvodných miestnych producentov zdravých, čerstvých a lokálnych potravín. S podobnými problémami sa budú potýkať aj európski poľnohospodári a vidiecke komunity. Obchodná dohoda s Mercosurom by len urýchlila preteky ku dnu; nekompromisná cenová vojna by malých hráčov celkom vyradila z hry. Odpor proti dohode je preto zvlášť razantný v krajinách so silným poľnohospodárskym sektorom, ako je Francúzsko či Írsko, ale v odmietavom duchu z rovnakých príčin sa k dohode stavia aj Zväz chovateľov mäsového dobytka na Slovensku. Agropotravinárske komory krajín Vyšehrádskej štvorky sa zhodli, že sú obeťami vyrokovanej dohody, z ktorej bude profitovať najmä strojárenský a automobilový priemysel, a v rovnakom tóne sa vyjadrujú aj poľnohospodári zo západnej Európy.

Michal Feik, štátny radca ministerstva pôdohospodárstva, vyjadril obavy slovenských poľnohospodárov zo sociálneho dumpingu, ekologických a sociálnych okolností poľnohospodárskej a potravinárskej produkcie v krajinách Mercosuru a neuspokojivých potravinárskych štandardov najmä na brazílskej strane, z ktorých vyplýva odmietavé stanovisko k dohode. V podobnom duchu sa už v auguste vyjadrila aj ministerka poľnohospodárstva Gabriela Matečná, ktorá zdôrazňuje nedostatočnú ochranu životného prostredia v Brazílii a ekologické náklady na transport potravín cez Atlantik.  Ministerka Matečná už proti MEFTA v r. 2016 hlasovala a podľa vlastných slov je pripravená urobiť tak opäť.

Podľa Colma O’Donella, predsedu írskej asociácie farmárov, by prijatie obchodnej dohody drvivo zasiahlo európske vidiecke oblasti. Upozorňuje, že agropotravinárske výrobné štandardy v EÚ a Mercosure sú veľmi vzdialené; špecificky mäso z Južnej Ameriky je ťažko kontrolovateľné, keďže neraz sa nedá vystopovať ani len jeho skutočný pôvod. Hoci EÚ zdôrazňuje, že štandardy týkajúce sa importu potravín z krajín mimo EÚ sa neznižujú, pre časový tlak (obzvlášť pri transporte potravín) nie je možné kontroly uskutočňovať s maximálnou dôslednosťou a súčasťou dohody je aj kapitola o clách, v ktorej sa spomína partnerský poľnohospodársky program, ktorý by mal znížiť byrokratickú záťaž producentov; im to síce skutočne môže pomôcť, ale európsky konzument tým príde o prístup k dôležitým informáciám o pôvode a spracovaní potravín na svojom stole. Matilde Dupré z Veblen Institute pripomenula, že inšpekcia EP objavila na juhoamerickej strane výrazné medzery pri kontrole bezpečnosti potravín a objavili sa aj zdokumentované prípady, kedy podplatená potravinárska inšpekcia nekonala svoju prácu dôsledne.

Brazília je svetovým lídrom mäsovýroby najmä vďaka dominancii nadnárodných korporácií v sektore. Tie zdecimovali malovýrobcov v celom výrobnom procese – od chovu dobytka až po finálne spracovanie mäsa. Centralizácia mäsospracujúceho priemyslu sa udiala najmä v posledných dvadsiatich rokoch a za výdatnej podpory viacerých brazílskych vlád. Podľa starších údajov spred piatich rokov tvorili až šesť z deviatich najväčších brazílskych exportérov korporácie zaoberajúce sa obchodovaním s obilninami a mäsom[8], zvyšné tri firmy sa zaoberajú ťažbou nerastných surovín vrátane ropy a letectvom. Ich rýchlemu rastu napomohli firemné fúzie a akvizície naprieč mäsovýrobným priemyslom a ďalšími článkami výrobného reťazca.

Kľúčovú úlohu pri tom zohrala v rokoch 2007 až 2013 Brazílska národná rozvojová banka (BNDES – Banco Nacional de Desenvolvimento Econômico e Social), ktorá v predmetnom období implementovala politiku podpory rastu brazílskych exportne orientovaných firiem na veľké nadnárodné korporácie, ktoré by do krajiny priviedli významné zisky. Dve tretiny zdrojov rozvojovej banky vyčerpali práve títo veľkí hráči. Nielen, že tým obrali menšie podniky o prostriedky na rozvoj, ale dokonca ich vďaka týmto štátnym prostriedkom pohltili. Takýmto zameraním podporuje BNDES trend, ktorý mnohé brazílske mimovládne organizácie považujú za alogický: prehlbovanie závislosti na exporte nespracovaných poľnohospodárskych a nerastných surovín výmenou za import tovarov s vyššou pridanou hodnotou, najmä technologického charakteru. Z pumpovania veľkého množstva peňazí do veľkých exportne orientovaných podnikov benefitujú ich riaditelia a akcionári, ale určite nie bežní daňoví poplatníci.

Aby sme si mohli vytvoriť predstavu o expanzii podnikov, o ktorých sa tu píše, nechajme prehovoriť čísla: hodnota potravinárskej korporácie JBS porástla za desať rokov (2004 – 2014) z jednej miliardy na tridsať štyri miliárd dolárov. Za týmto zázračným skokom treba hľadať práve fúzie a zahraničné akvizície, ktoré korporácii zároveň umožňujú expanziu na nové trhy, kam by sa zo svojej domovskej krajiny nedostala. Jej portfólio pokrýva široké spektrum aktivít – od spracovania mäsa cez výrobu biopalív až po metalurgický priemysel. Tento najväčší svetový exportér mäsa vyváža svoje výrobky do viac než sto päťdesiatich krajín sveta a svoje závody má nielen v Južnej či Strednej Amerike, ale aj v Austrálii, Spojených štátoch či Kanade. Iná brazílska korporácia, BRF, zasa postavila svoj rastový model na akvizíciách menších firiem v rozvojových krajinách, ktorých ekonomický rast sprevádzaný rastom príjmov domácností a životnej úrovne dáva opodstatnenie predpokladu, že v nich stúpne aj dopyt po mäsových výrobkoch. Prostredníctvom svojej dcéry Plusfood pôsobí BRF aj v Európe: vo Veľkej Británii a Holandsku má závody na spracovanie hydiny, odkiaľ zásobuje európske supermarkety. V nedávnom období sa BRF podarilo preraziť aj na turecký a blízkovýchodný trh, ktoré otvoria príležitosť pre ďalší masívny rast.

Ani navzdory ekonomickému úspechu uvedených a ďalších brazílskych korporácií neexistuje nijaký presvedčivý dôkaz, že z masívnej štátnej finančnej podpory, ktorú tieto podniky obdržali, má brazílska verejnosť prospech. Namiesto toho ponesie všetky sociálne a ekologické dôsledky ich rapídnej expanzie. Agropotravinársky produkčný reťazec sa monopolizuje a korporácie prenikajú už aj do prvovýroby. Ide o dôsledok podobných obchodných dohôd: veľkokapitál má zdroje na investície do techniky a ďalšieho zefektívňovania svojej produkcie, čím vytláča malých producentov a na nich naviazané spracovateľské závody; decimuje sa tak celý nekorporátny výrobný sektor. Jeden z účastníkov konferencie, farmár z Portugalska, na margo uvedeného poznamenal, že predmetom dohôd ako MEFTA nie je ani tak obchod, ako voľný pohyb kapitálu.

Roberto Baggio z argentínskeho Hnutia vidieckych pracujúcich preto zdôraznil, že Zem potrebuje nový technologicko-produkčný vzorec pre poľnohospodárstvo, ktorý sa zbaví agrotoxínov a namiesto nich bude využívať ekologické osivá a hnojivá. Fokus sa musí presunúť na malých producentov a prejsť z monokultúr na diverzifikované poľnohospodárstvo. Aby sa tak stalo, aj malí vlastníci pôdy musia získať prístup k úverom, ktoré by im umožnili prejsť na technologicky inovatívnejšie, ekologickejšie a zdravšie spôsoby hospodárenia.

Pokračovanie reportáže nájdete tu.

***

[1] Venezuela má členstvo od r. 2017 pozastavené; Bolívia je od r. 2015 v procese prístupových rokovaní.

[2] Svetová obchodná organizácia je však sama o sebe v kríze; pod vplyvom obchodnej politiky ekonomických veľmocí je na vzostupe bilateralizmus namiesto multilateralizmu, ktorý sa snažila presadzovať WTO. Odvolací orgán WTO, ktorý má riešiť medzinárodné obchodné spory, je navyše pre Spojené štáty zablokovaný – chýba mu personálne obsadenie a teda aj uznášaniaschopnosť.

[3] Ide o nárast oproti súčasnému stavu vypočítaný na základe predpokladaného zvýšenia objemu obchodnej výmeny, teda aj výroby ôsmich analyzovaných potravín.

[4] Len na pestovanie eukalyptu sa v Brazílii využíva plocha trikrát väčšia než je Belgicko a čísla sú ešte vyššie pri iných komoditách: cukrová trstina sa pestuje na štvornásobne väčšej ploche a sója dokonca jedenásťnásobne väčšej ploche, než akú zaberá táto západoeurópska krajina. Alebo ešte inak: pôda, na ktorej sa v Brazílii pestuje len sója, je rozľahlá ako Nemecko.

[5] Pätinu celosvetovo vyprodukovanej hovädziny exportuje samotná Brazília, pri hydine je číslo ešte väčšie: až takmer 40 %.

[6] Dopyt po ňom rastie najmä v Číne, na čo brazílski producenti promptne reagujú.

[7] Masívne lesné požiare, pre ktoré sa pozornosť celého sveta v priebehu augusta 2019 obrátila na Južnú Ameriku, vznikli okrem sucha z veľkej miery aj pre cielené vypaľovanie pralesov za účelom rozširovania poľnohospodárskej pôdy na ich bývalé územie. Za devastáciu lesov môže v rozhodujúcej miere medzinárodný obchod a záujmy nadnárodných potravinárskych korporácií.

[8] Objem ich exportu sa odvtedy pravdepodobne ešte zvýšil.

Fotografia: masívne lesné požiare v Amazónii blízko rieky Rio Xingu. Zdroj: NASA Earth Observatory/flickr.com.

Reportáž vznikla vďaka finančnej podpore Rosa Luxemburg Stiftung.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články