Ekonomika a spoločnosť #4: Privatizácia – priateľ, alebo nepriateľ?

od Ján Košč
900 pozretí

Vážení čitatelia,

prinášame vám rubriku „Ekonomika a spoločnosť“, v ktorej vám každý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.

Redakcia

———-

Po roku 1989 sa v Československu a následne na Slovensku realizovala privatizácia dovtedy spoločného majetku – tzv. majetok v socialistickom vlastníctve. Na túto tému vyšlo množstvo iných štúdií a názorov. Od nekritického chválenia privatizácie napríklad  z úst bývalého ministra financií Ivana Mikloša až po absolútnu kritiku napríklad z úst ekonóma SAV Adriána Ondroviča.

Štát je zlý vlastník!

No skôr ako prejdeme k tejto téme, potrebujeme si vyjasniť jednu základnú otázku. Čo je lepšie? Súkromné vlastníctvo, alebo je lepšie, ak sú podniky vo vlastníctve štátnom/verejnom?

Vyššie spomínaný Ivan Mikloš a jeho súputníci už desaťročia razia ideu, že štát je zlý vlastník a zdôvodňujú to príkladmi tunelovania štátnych firiem politickými nominantmi v minulosti a aj zvýšením efektivity a ziskov firiem, ktoré boli sprivatizované. Ostala však nezodpovedaná otázka. Ako je možné, že politici, ktorí boli schopní nájsť kupcov, nevedeli nájsť schopných manažérov?

Na druhú stranu, kritici privatizácie argumentujú odlievaním ziskov do zahraničia, keďže väčšina podnikov bola sprivatizovaná, alebo neskôr predaná do rúk zahraničného kapitálu. Ďalším rizikom privatizácie sa stalo aj tzv. nepriateľské prevzatia, kedy firmy skupovala konkurencia, ktorá následne do nich neinvestovala, nakoniec utlmila a odstavila.

Len v potravinárskom priemysle zaniklo množstvo cukrovarov, mlynov, mliekarní, mäsokombinátov, prešovský Solivar, atď. Následkom týchto rýchlych a nepremyslených zmien vlastníckych vzťahov v potravinárstve trpíme dodnes vo forme nízkej potravinovej sebestačnosti.

Konkurencia, tunelovanie, neefektivita

Ak aj pripustíme, že časť z týchto firiem jednoducho neustála konkurenčné prostredie, tak rovnako treba pripustiť, že mnohé z týchto podnikov zanikli z dôvodu rozhodnutia vlastníka o neinvestovaní do rozvoja, prevzatí trhu a rozvoji iného podniku vo svojom portfóliu.

Samostatnou kapitolou boli podniky, ktoré zlými manažérskymi rozhodnutiami alebo jednoducho len vyciciavaním ziskov/tunelovaním išli postupne do záhuby.

Povedať, že všetko štátne je zlé a neefektívne je zjednodušujúci záver, ktorý spochybňujú dobre fungujúce štátne podniky v západnej, alebo severnej Európe, dokonca aj v Čechách a na Slovensku (napríklad Budvar). V konečnom dôsledku možno skonštatovať, že zásadným problémom nie je ani tak forma vlastníctva, ale skôr schopnosti manažmentu a skutočné zámery vlastníka.

Štátne podniky privatizujú strategické štátne podniky

Zaujímavou kapitolou privatizácie, ktorou sme si prešli v predchádzajúcich desaťročiach, bola privatizácia podnikov a firiem, ktoré sú z rôznych pohľadov strategické pre štát ako taký, ale aj pre spoločnosť. Energetické a distribučné firmy, vodárne a dopravné spoločnosti. Mnohé z týchto firiem boli sprivatizované, v duchu hesla „štát je zlý vlastník“, zahraničnými štátnymi podnikmi.

Elektrárne kúpili Taliani ENEL, v dobe kúpy Slovenských elektrárni bol ENEL akciovkou s väčšinovým podielom v rukách ministerstva ekonomiky a financií Talianskej republiky.

SPP sprivatizoval konzorcium GDF, Ruhrgas a Gazprom. V Roku 2008 bol Gas de France štátnou firmou,  Ruhrgas bol súkromnou akciovkou a Gazprom bol po rozpade ZSSR tiež sprivatizovaný, no po roku 2000, s nástupom Putina k moci, bol postupne znova ovládnutý štátom.

Samostatnou kapitolou bola privatizácia regionálnej autobusovej dopravy na Slovensku. Privatizácia SAD prebiehala dlhšiu dobu a mala rôzne podoby, keďže časť akcií dostali od FNM aj samosprávy. Dnes je situácia na Slovensku taká, že veľkú časť z trhu regionálnej dopravy ovláda spoločnosť Arriva, ktorá je dcérskou spoločnosťou nemeckých štátnych železníc.

Vodárne

Vodárne boli v roku 2001 v rámci privatizácie prevedené štátom na príslušné samosprávy. Problematickými sa nakoniec ukázali viaceré nedostatky tejto privatizácie, na ktoré v tomto roku poukázal Najvyšší kontrolný úrad. Právna forma sprivatizovaných akcioviek nedostatočne chránila verejný záujem, nebol obmedzený predaj akcií týchto akcioviek súkromníkom a zároveň nebolo obmedzené právo vlastníkov akcií založiť akcie v prospech súkromných spoločností. Zásadne problémy z výsledkov takto zrealizovanej privatizácie hlásia minimálne v Bratislavskej vodárenskej spoločnosti a Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti.

Pošta

Ďalšou kapitolou bola „neprivatizácia“ Slovenskej pošty, ktorú čakali zmeny v rozsahu služieb. Slovenskej pošte ostala zákonná povinnosť vykonávať služby predpísané zákonom, ale všetky ostatné služby boli deregulované a ich prevádzka bola umožnená súkromným spoločnostiam. Čiže vykonávať tie najziskovejšie činnosti bolo umožnené každému, ale povinnosť vykonávať služby podľa zákona ostala len Slovenskej pošte. Potom sme sa čudovali, že Slovenska pošta postupne znižovala sieť svojich pobočiek a jej zamestnanci sa sťažujú na slabé mzdové ohodnotenie.

Východoslovenské železiarne

VSŽ boli sprivatizované v kupónovej privatizácií, po ktorej skončení ich ovládol Alexander Rezeš, ako produkt mečiarovskej kapitálotvornej vrstvy. Jeho hospodárenie v Košiciach ukončilo nie zanedbávanie firmy, pretože tá bola celý čas v rozvoji a prevádzkovom zisku až do roku 1998, ale zadlžovanie firmy na nákup zbohatlíckych potešení, ako napríklad nákup futbalového klubu Sparta Praha, a finančné tunelovanie firmy. Po zmene vlády v roku 1998 banky vyhlásili nad VSŽ cross default a následne z rozhodnutia vtedajšej vlády došlo k prevodu vlastníctva firmy na americkú korporáciu U. S. Steel. Američania sa zaviazali investovať 700 mil. USD, čo na začiatku svojej prítomnosti aj splnili. Dnes 20 rokov po akvizícii fabriky však ekonómovia a politici hovoria o dojnej krave, odsatých miliardách a zásadnom investičnom dlhu, ktorý ohrozuje budúcnosť firmy a existenciu oceliarstva na Slovensku.

Bezpečnosť a odliv ziskov

Dnes po viac ako tridsiatich rokoch, počas ktorých sme absolvovali sériu privatizácii a dookola počúvame ako je štát, či samospráva zlým vlastníkom, by sme si zaslúžili skutočne serióznu debatu na túto tému. Čo nám privatizácia dala a čo vzala.

Či sme neohrozili svoju potravinovú sebestačnosť a bezpečnosť bezhlavou privatizáciou potravinárskeho priemyslu. Či sme neohrozili našu energetickú bezpečnosť tým, že sme tieto firmy previedli do zahraničných rúk. Či sme neohrozili existenciu hutníctva na Slovensku. Či vôbec vieme, kto dnes ovláda vodárenské spoločnosti. Podľa obhajcov privatizácie, hlavne tej do zahraničných rúk, nám mal tieto straty vynahradiť pozitívny vplyv priamych zahraničných investícií. Podľa najnovších dát z dielne výskumníkov Národnej banky SR a ETUI bol pozitívny vplyv zahraničných investícií limitovaný a preceňovaný. Bez rozvoja domácich firiem a investícií do výskumu a vývoja sa naša ekonomika nemôže pohnúť. Na naštartovanie takéhoto posunu však v našej ekonomike chýbajú zdroje, ktoré každoročne odchádzajú do zahraničia vo forme odlivu ziskov.

Ján Košč, 09. 10. 2020

Autor ilustrácie: Julián Bosák ml.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články