Ekonomika a spoločnosť #5: Kam odchádza všetka práca? Záhada rastúcej produktivity a klesajúcej životnej úrovne

od Marek Dobeš
1193 pozretí

Vážení čitatelia,

prinášame vám rubriku „Ekonomika a spoločnosť”, v ktorej vám každý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.

Redakcia

Zažívame epochu bezprecedentného technologického pokroku. Ľudstvo má stále pokročilejšie technológie, avšak výhody tohto pokroku nepociťuje každý rovnako. Z každého vyprodukovaného eura ide 27 centov jednému percentu najbohatších a iba asi 9 centov polovici populácie s najnižšími príjmami (OSN, World Social Report, 2020). Príjmová nerovnosť rastie. Dôvodov je viac, pozrime sa na dva hlavné.

Klesajúca progresivita daní

Dane na najvyššie príjmy v bohatých krajinách klesli v priemere z 66% v roku 1981 na 43% v roku 2018. Bohatším tak zostáva z ich príjmov stále viac. Aká je situácia na Slovensku? Pozrime sa na vývoj hlavných súčastí príjmov štátneho rozpočtu v rokoch 2017 až 2019 a prognózu na ďalšie roky, ktoré publikovalo Ministerstvo financií SR.

Vývoj najväčších položiek príjmov štátneho rozpočtu SR v miliardách Eur.

Najplochšiu krivku má daň z príjmov právnických osôb. Dane, ktoré platia firmy, sa na štátnom rozpočte zúčastňujú najmenej a najmenej stúpajú. O niečo viac stúpajú dane z príjmov fyzických osôb. Iba tieto dve kategórie daní sú u nás progresívne, i keď máme iba dve pásma progresivity a i tá najvyššia sadzba je v porovnaní s mnohými krajinami EÚ stále nízka.

Stúpajúcu tendenciu majú dane na tovary a služby, ktoré sú rovné. Bez ohľadu na to, koľko toho spotrebujete, bez ohľadu na to, koľko máte peňazí, platíte rovnaké percento DPH.

Poslednou a najväčšou položkou sú odvody do sociálnej a zdravotných poisťovní. Tie majú i najstrmšie rastúcu krivku. Sú kombináciou rovnej sadzby a regresívnej sadzby, pretože majú strop na výšku poistného. I keď zarábate extrémne veľa, platíte rovnakú sumu ako niekto, kto zarába menej.

Znižovanie výdavkov na prácu

Ďalším faktorom zvyšovania príjmovej nerovnosti je znižovanie výdavkov na prácu. Technologický pokrok nám umožňuje vyrábať stále viac s použitím čoraz menej pracovníkov. Peňazí, ktoré odchádzajú na zaplatenie práce – teda bežným ľuďom, je stále menej. Možno sa nemení počet pracovných miest, ale mení sa kvalita pracovného miesta a mzda. Nižšie mzdy umožňujú vyrábať výrobky lacnejšie a predať ich viac. Avšak zatiaľ čo znižovanie mzdy sa dotkne negatívne príjmov ľudí, vyššie tržby za výrobky sa nepremietnu do ich príjmov, ale iba do príjmov vlastníkov firiem – teda bohatých. Niekto by mohol argumentovať, že ak sa firme lepšie darí, bude platiť vyššie dane a obohatí štát, ktorý potom môže tieto príjmy distribuovať napríklad do sociálnych služieb. Ale ako sme videli na grafe vyššie, nie je to tak, príjmy štátu z daní právnických osôb príliš nerastú.

Ekonomika a morálka

A tu sa dostávame z oblasti ekonómie do oblasti morálnej filozofie. Samozrejme, keď vám majú niečo zdaniť, nie je dôležité aká je veľká daň, ale koľko vám po zdanení zostane. Podstatne lepšie je na tom niekto, komu 90% daňou zdania jeden milión ako niekto komu 15% daňou zdania desať tisíc. Pri nedostatku progresívnych daní tak bohatým zostáva k dispozícii stále viac peňazí.

Mali by teda bohatí prispievať viac? Nie – hovoria bohatí a tí chudobní, ktorí dúfajú, že aj oni raz budú bohatí. Pozrime sa na dva argumenty, ktoré hovoria v prospech odpovede áno. Pickettová a Wilkinson vo svojej vedecko-populárnej knihe Rovnováha argumentujú, že spoločnosti s nižšími príjmovými rozdielmi sú lepším miestom pre život – aj pre bohatších. Príkladom môže byť viac kriminality či extrémizmu v menej rovnostárskych spoločnostiach, ktoré znižujú kvalitu života i bohatých ľudí. Druhým argumentom je blížiaca sa ekologická kríza a potreba mobilizácie obrovských zdrojov na jej odvrátenie. Ak by sme prijali prístup rovných daní k financovaniu boja proti kríze, môžeme dopadnúť ako vo Francúzsku, kde protesty Žltých viest začali kvôli zavedeniu (rovnej) ekologickej dane na motorové palivá. Ľudia s nižšími príjmami majú omnoho nižší disponibilný príjem – po zaplatení životných nevyhnutností im zostáva mizivé percento na úspory či na veci, ktoré by zvýšili kvalitu ich života. Preto budú omnoho menej náchylní platiť ekologické dane na podporu ekologických riešení.

Ľudia by tu nemali byť pre ekonomiku, ale ekonomika pre ľudí. V minulosti boli dane omnoho progresívnejšie, a napriek tomu mali bohatí ľudia dostatok peňazí na spokojný život. Iba kohézna ľudská spoločnosť bude schopná čeliť budúcim environmentálnym, technologickým či pandemickým výzvam. Ak sa bude otvárať priepasť medzi skupinami ľudí, bude ľudstvo ako celok omnoho zraniteľnejšie.

Autor ilustrácie: Julián Bosák ml.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články