Ekonomika a spoločnosť #10: Ekonomika vírusu

od Marek Dobeš
412 pozretí

Vážení čitatelia,

prinášame vám rubriku „Ekonomika a spoločnosť”, v ktorej vám každý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.

Redakcia

Žijeme v nezvyčajnej dobe. Ľudia po celom svete umierajú v miere, ktorá sa dá pripodobniť iba k vojnám či obrovským prírodným katastrofám. Jednou z mála nádejí na zlepšenie tohto stavu je vývoj očkovacej látky, ktorá by postup vírusu spomalila. A podobne ako pri iných chybách súčasného ekonomického systému, ktoré táto kríza v plnej nahote odhalila (ako podvýživenosť zdravotných systémov, nevýhodnosť školského systému pre deti zo sociálne slabších rodín či krehkosť sociálnej siete pre ľudí bez príjmov), sa prejavujú i systémové nedostatky pri vývine liekov a vakcín.

Na jednej strane je vývin očkovacej látky proti vírusu extrémne zložitá vec, ktorá vyžaduje množstvo tvorivých nápadov, tvrdej práce, ľudí a peňazí. Na druhej strane všetkými týmito zdrojmi ľudská spoločnosť disponuje v dostatočnej miere. Keby sa zdroje jednotlivých štátov a firiem spojili v koordinovanom úsilí, vývin vakcíny by išiel omnoho rýchlejšie a zachránili by sa tisíce ľudských životov.

Skutočnosť je však taká, že sa pár veľkých farmaceutických firiem preteká o to, kto vakcínu vyvinie skôr.

Svetová zdravotnícka organizácia spustila iniciatívu na zdieľanie informácií o technológii vývoja vakcíny (C-TAP), avšak farmaceutické firmy sa podľa správy Amnesty International do iniciatívy nezapojili. Napriek tomu, že zdieľanie vedeckých poznatkov extrémne urýchľuje vývoj, súčasný ekonomický model pre firmy nie je prioritne zameraný na ľudí ale na zisk. Pre firmy je preto prioritné vyvinúť jedinečný produkt a zabezpečiť jeho maximálny predaj. Situáciu asi najlepšie vystihuje otázka, ktorú si kládla veľká finančná firma Goldman-Sachs v jednej zo svojich správ o biotechnológiách – „Je snaha o vyliečenie pacientov udržateľným biznis modelom?“.

Druhá skutočnosť, ktorá odráža realitu súčasného systému je, že chudobnejšie krajiny pravdepodobne vakcínu dostanú neskôr, respektíve jej dostanú menej, pretože si ju nebudú môcť dovoliť. Tento princíp sa ukázal už na začiatku pandémie, keď bohatšie krajiny vykúpili ochranné pomôcky a na ostatné krajiny prišiel rad až oveľa neskôr. Podobne sa už uzatvorili obchodné dohody medzi veľkými farmaceutickými spoločnosťami a najbohatšími krajinami, ktoré určujú, že vakcíny budú prioritne dodávané týmto štátom.

V záujme čo najrýchlejšieho vývoja očkovacej látky štáty investujú nemalé prostriedky do výskumu. Avšak najmä prostredníctvom dotácií pre veľké farmaceutické firmy. USA zo svojho štátneho rozpočtu dalo firme Pfizer 1,95 mld dolárov, Novavaxu 1,6 miliardy, pre AstraZeneca 1,2 miliardy a podobne. Za to im firmy garantujú prednostné dodávky vakcín. Podobné investície a zmluvy uzavrela s veľkými farmaceutickými firmami i Európska únia.

Avšak napriek týmto veľkým finančným injekciám zo strany štátu, súkromné firmy nie sú ochotné zdieľať výsledky svojho výskumu a zľaviť z patentovej politiky. Pripomína to situáciu z finančnej krízy, keď štáty vo veľkej miere dotovali banky a nežiadali za to nič naspäť. Zatiaľ čo súkromné firmy čerpajú know-how zo štátom dotovaných univerzít a štátnych výskumných inštitúcií napríklad pri medicínskom výskume, patenty na lieky, ktoré vznikli aj na základe tohto výskumu už ostávajú v súkromných rukách a sú často umelo predlžované (tzv. evergreening, kde sa pred vypršaním lehoty patentu urobí mierna inovácia, ktorá mu umožní existovať ďalšie roky).

V súlade s ideou katastrofického kapitalizmu Naomi Kleinovej sa pri každej katastrofe presúvajú prostriedky od štátov k veľkým súkromným spoločnostiam. Je to i preto, že štáty rezignovali na úlohu tvorcu a sú iba v role facilitátora, keď nechávajú súkromnému sektoru priestor, aby poskytoval služby nevyhnutné pre všetkých (banky, poisťovne, vývoj liekov a podobne). Každá kríza potom vyžaduje od štátov dodatočné investície do týchto sektorov, keďže ich štát nevie zvládnuť sám a zároveň sú pre chod spoločnosti nevyhnutné. A vlády si zvyčajne za tieto investície nežiadajú nič alebo iba málo naspäť. Prečo? To je otázka na ďalšiu diskusiu, jedným z vysvetlení však môže byť napríklad efekt otáčavých dverí, keď sa kariéra vrcholových politikov často presúva do veľkých firiem (napríklad bývalý predseda Európskej komisie Barroso a Goldman Sachs).

Ilustrácia: Julián Bosák ml.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články