Dvojtýždňová Slovenská republika rád po sto rokoch opäť v Prešove

od Martin Makara
920 pozretí

Tento rok si pripomíname sto rokov od vzniku (a zániku) krátkotrvajúcej Slovenskej republiky rád (SRR). Tá bola 16. júna 1919 vyhlásená v Prešove, ale už o dva týždne zanikla a 7. júla po nej na československom území neostalo ani stopy. Pri príležitosti tohto výročia pripravilo Krajské múzeum v Prešove výstavu venovanú udalostiam, ktoré mu dali predchádzajúce meno: Múzeum Slovenskej republiky rád.

Slovenská sovietska republika, ako znel jeden z jej alternatívnych názvov (popri Slovenskej radovej republike), bola tretím, posledným a zároveň najambicióznejším pokusom o vznik samostatného štátneho útvaru na východnom Slovensku v období rokov 1918 až 1919. Kým o Spišskej republike sa v decembri 1918 len uvažovalo a k jej vyhláseniu napokon neprišlo, Východoslovenská ľudová republika síce oficiálne vyhlásená bola, ale počas jej krátkeho trvania sa jej nepodarilo výraznejšie sa teritoriálne rozšíriť ani inštitucionálne ukotviť. Celkom iná situácia bola pri SRR. Tá bola vyhlásená v odozve na nedávne úspechy proletárskych revolúcii v Rusku a susednom Maďarsku. V Budapešti sa za kritickej situácie po rozpade Rakúsko-Uhorska dostali k moci komunisti, ktorí vyhlásili sovietskym Ruskom inšpirovanú Maďarskú republiku rád. Tá sa stala druhým socialistickým štátom sveta nasledovaným Slovenskou republikou rád na treťom mieste. Obe stredoeurópske sovietske republiky boli úzko politicky, ideologicky, personálne aj vojensky prepojené a hoci na sebe boli formálne nezávislé, bez maďarskej vojenskej pomoci by SRR nemala ani to krátke trvanie, ktorým sa zapísala do histórie.

Hoci je dnes história pokusu, ktorý možno vnímať ako odvážny emancipačný počin, ale aj ako maďarskú iredentu, málo známa, zasluhuje si našu pozornosť a záujem. Slovenská republika rád bola totiž prvým štátnym útvarom na našom území, ktorý svojim obyvateľom priznal všeobecné hlasovacie právo bez ohľadu na pohlavie a so spodným vekovým ohraničením osemnásť rokov. Za dva týždne svojej riadnej existencie stihla revolučná vláda pripraviť výnos o zoštátnení podnikov, obchodov a bánk, komunalizovala školstvo a pripravila vzdelávaciu reformu, ktorá mala vstúpiť do platnosti od septembra 1919. Popularitu u maloroľníkov si vláda zaistila prísľubom zrušenia daní, odpustenia dlhov a zlepšenia ich pracovných podmienok.

Dobové svedectvá a dokumenty, ktoré sú súčasťou expozície, vypovedajú o neobyčajnej radosti v uliciach Prešova, keď bol ohlásený príchod jednotiek maďarskej Červenej armády. Tá za spevu internacionály vpochodovala do mesta prakticky bez odporu, keďže československé jednotky sa večer predtým stiahli na výhodnejšie obranné pozície. Reakční uhorskí monarchisti, ktorí oslavne vyvesovali uhorské vlajky, boli nemilo prekvapení, keď im boli zhodené a nahradené červenými zástavami. Keď onedlho došlo k podpísaniu maďarsko – československého prímeria a maďarská červená armáda sa z Prešova stiahla, odsun vojakov a predstavenstva SRR sprevádzali masové nepokoje. Tie sú zdokumentované aj fotograficky, nie sú teda len propagandou dobovej socialistickej tlače.

Výstava v Rákociho paláci je komorná (zaberá jednu miestnosť), zato obsahovo výdatná – najmä čo sa týka dobových propagačných dokumentov – agitačných plagátov, vzdelávacích brožúr, vládnych nariadení ap. Všadeprítomný je apel na internacionalizmus (pravda, len maďarský rudoarmejec je bratom – československý vojak je „imperialistom“, hoci na plagátoch sa písalo aj o Radovej republike československej) a medzinárodnú solidaritu proletariátu. „S kým oproti stojíš, ten neni je nepriateľ tvoj, lež tvoj brat, lebo je chudobný, ako ty! Tu stoja za tvojim chrbtom tvoji opravdiví nepriateli, ktorý biednym robia tvoj život ale boja sa o svoj. Neni je toto tvoja vojna, ale pánov,“ píše sa na jednom z letákov. Volanie po mieri a výzvy k návratu vojakov domov sú zreteľným prevzatím Leninovej rétoriky „chleba a mieru“, ktorou si v roku 1917 získal ruské masy (a najmä armádu) na svoju stranu. Po vyhlásení SRR bola propaganda jednou z primárnych úloh nového zriadenia a je pozoruhodné, koľko pôvodných i prekladových politicko-vzdelávacích brožúr tlačou v krátkom období vyšlo – medzi nimi napr. Co treba znac šedlakom zo Radovej Republiky, Roľnici a socializmus, spis iniciátora SRR Antonína Janouška Komunizmus a diktatúra proletariátu či Leninova kniha Štát a revolúcia. Na území SRR vychádzala aj periodická tlač – v Prešove Naša červená zástava a Prešovský robotník, o čosi južnejšie Košické červené noviny.

ABCInformačné panely výstavy Dvojtýždňová republika sprevádzajú históriou SRR od predpokladov jej vzniku cez samotné vyhlásenie a existenciu až po jej zánik a stiahnutie jednotiek maďarskej červenej armády z územia ČSR. Koncipované sú skôr popularizačne, pre poučeného návštevníka budú mať väčšiu hodnotu sprievodné materiály – okrem spomínanej propagačnej tlače aj plagáty a grafiky tvoriace výraznú revolučnú identitu SRR. Mnohé s nadčasovou platnosťou: jedna z kresieb ukazuje dve tváre komunizmu. Jednu tvorí otrhaný a špinavý revolucionár s červenou zástavou a krvavou šabľou („Naši nepriatelia ťa cigánia, že toto je komunizmus.“), druhú študujúci muž s hlavou opretou v dlani a pohľadom upretým do kníh („A v opravdivosti toto je komunizmus.“). Na inej kresbe je elegantný muž vo veste a s kravatou súkajúci si rukávy, vedľa neho roľník v rozopnutej košeli a so slameným klobúkom na hlave, a obaja sa spolu chystajú tlačiť pluh pred nimi: „Milionár v proletárskom štáte len tak môže žiť, keď i sám pracuje.“ Teda nijaké vykrúcanie krkov buržoázii, akým sa vystatoval Gottwald v československom parlamente o desať rokov neskôr.

Osobitnú pozornosť si zaslúži na prvý pohľad úsmevný, ale pri začítaní sa neobyčajne podnetný a v istých bodoch stále aktuálny plagát, ktorý prepisujem v plnom znení:

Glupstvo a horosc, to dva kľatbi buľi tovarišami buhnutej starej vladi. Ľudzi zdzirajuce veľke panove ten interes maľi, abi narod v cme trimaľi. Ľem neučeni narod zdava zo sebe masc druhim, caha jarmo preto, abi druhe bez praci ľenuhovaľi. Preto ňechceľi ošvetľic narod, – preto buľi v každim valaľe dve-tri karčmi, a školi žadnej. Aľe i ten človek ľem za ten čas bul za človeka považovani, dokľi jeho pracu využic mohľi. Ked še pochorel, ked bar do jakej chorosci upadnul, mohol v prekope zahinuc, ňihto ňe staral še o jeho lečeňu s tim, abi on ku praci šilu znovu obsahnul. Ľem na heptiku (sušku) stotišic hudobnich ľudzi umrelo v Uherskej každi rok, bez popratunku. Inakši budze napozatim! Novi ustav učenu, cvičenu a zdravu generaciu chce. Znamosc pre každeho za obecni poklad učini. Najjednoduchejši robotňik budze znal, co všicko pekneho a dobreho jest na švece. Učeneho človeka druhe ňe budu mosc viužic! A novi ustav s lasku pracoviteho naroda bľiži še a ucti ho v horosci a starobe jeho. Karčma nebudze, aľe škola a špitaľ hej, v každim valaľe. Matki, s radostnu blaženoscu patrice na rumenej tvari majuce vašo dzeci! Na ňich krajša buducnosc čeka, bo nad ňima uš ten novi ustav rozprescira ohranne kridla. Ta še postara, abi buľi te dva drahe klenoti života: mudri rozum a zdrave celo!

Okrem dokumentov vydaných revolučnou vládou a spriazenenými, najmä maďarskými organizáciami, výstava obsahuje aj materiály zachytávajúce reakcie predstaviteľov československej vládnej moci, medzi ktorými nechýba nariadenie o vlastizradcoch podpísané vtedajším ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska Vavrom Šrobárom. Zachovaný zbierkový fond bývalého Múzea SRR a výstava, ktorá je z neho pripravená, sú výborným dôvodom, prečo sa do Prešova vybrať a priblížiť si tak storočnú históriu v autentickom prostredí mesta, ktoré bolo v roku 1919 nakrátko jedným z dôležitých ohniviek v reťazi dobovo očakávanej celosvetovej revolúcie. Vnímať SRR len vo vývojovej línii rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku nových krajín by znamenalo skĺznuť do matičiarskej a nacionalistickej redukcie revolučného projektu na zásterku maďarskej iredenty, vôle obnoviť tisícročnú monarchiu. Pozorné vnímanie dobových dokumentov, svedectiev a súvislostí nás však pobáda usúvzťažniť SRR aj do línie sociálnych vzbúr a nepokojov naprieč celým povojnovým kontinentom. Môžeme len špekulovať nad tým, aké by boli ďalšie osudy Slovenskej republiky rád, ak by sa revolučná iskra neuhasila v Bavorsku, ale pokračovala ďalej na západ.

Krajské múzeum v Prešove – Rákociho palác: Dvojtýždňová republika. 13. jún – 1. december 2019.

Titulná fotografia: výber z propagačných brožúr SRR. Zdroj fotografií v texte: autor.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články