Dva pojmy slobody podľa Isaiaha Berlina

od Maria Kasmirli
1495 pozretí

„Sloboda“ je mocné slovo. Všetci ju vnímame pozitívne, zaštiťovali sa ňou všetky revolúcie, vojny aj politické kampane. Čo presne však „slobodou“ myslíme? Politici všetkých razení považujú slobodu za jednu zo svojich najdôležitejších hodnôt. To však neznamená, že všetci myslia na to isté. Existujú teda rôzne druhy slobody? Ak áno, môžu byť vo vzájomnom konflikte? Môže sa jeden druh slobody rozvíjať na úkor inej? Môžu byť azda ľudia obmedzovaní v mene slobody? Text Marie Kasmirliovej z kanadského magazínu Aeon prekladá Martin Makara.

Politický filozof Isaiah Berlin (1909 – 1997) na tieto otázky odpovedal áno. Vo svojej eseji Dva pojmy slobody (1958) rozlišuje dva druhy slobody (alebo voľnosti; Berlin ich vnímal synonymne), ktoré označuje ako negatívnu slobodupozitívnu slobodu.

Negatívna sloboda je sloboda od zasahovania. Negatívne slobodní sme v tom zmysle, že iní ľudia nás nesmú obmedzovať v našom konaní. Ak nás iní obmedzujú – priamo svojim konaním alebo nepriamo podporou takých spoločenských a ekonomických vzťahov, ktoré nás obmedzujú – potom nás oberajú o našu negatívnu slobodu. Berlin zdôrazňuje, že ako obmedzenie slobody sa ráta len obmedzenie spôsobené inými ľuďmi. Obmedzenie prirodzenými faktormi sa za zásah do negatívnej slobody nepovažuje. To, že sa nedokážeme vznášať, je síce fyzické obmedzenie, ale nie obmedzenie našej slobody.

Prakticky každý súhlasí, že zmätku sa môžeme vyhnúť len tým, že obmedzíme časť svojej negatívnej slobody. Všetky štáty od svojich občanov očakávajú dodržiavanie zákonov a nariadení, ktoré majú byť nápomocné spoločenskému životu a umožňovať hladkú spoločenskú spoluprácu. Takéto obmedzenie našej slobody chápeme ako výmenu za iné výhody, akými je napríklad mier, bezpečnosť či blahobyt. Zároveň však väčšina ľudí verí, že do istých oblastí života by štát zasahovať nemal. Jednotlivci by v nich mali mať rozsiahlu – ak nie úplnú – slobodu. Hlavná debata politickej filozofie sa týka vymedzenia týchto oblastí. Mal by, napríklad, štát obmedzovať to, čo smieme hovoriť a čítať? Mal by mať štát vstup do našich spální?

Kým negatívna sloboda je slobodou od vplyvu iných, pozitívna sloboda je slobodou k vplyvu na seba. Byť pozitívne slobodný znamená byť si vlastným pánom, konať rozumne a rozhodovať sa zodpovedne v súlade s vlastnými záujmami. Môže sa to javiť ako prostý opak negatívnej slobody – sám som si pánom v takom rozsahu, aby nikto nebol pánom mne. Medzi pozitívnou a negatívnou slobodou však môže byť poriadna priepasť. Človek môže prísť o kontrolu nad sebou aj bez toho, aby ho o ňu obrali iní. Vezmime si ako príklad drogovo závislého človeka, ktorý sa nedokáže zbaviť očividne škodlivého návyku. Nie je pozitívne slobodný (nekoná racionálne v súlade so svojim najlepších záujmom) ani napriek tomu, že do jeho negatívnej slobody nik nezasahuje (užiť drogu ho nik nenúti).

Berlin poznamenáva, že v takýchto prípadoch sa ja akoby rozdvojuje na nižšie ja, ktoré je iracionálne a impulzívne, a vyššie ja, ktoré je racionálne a prezieravé. Človek je pozitívne slobodný len vtedy, ak jeho vyššie ja dominuje. Ak je tento predpoklad správny, človeka možno urobiť slobodnejším paradoxne tak, že ho obmedzíme. Ak závislému človeku zamedzíme prístup k návykovej látke, môžeme pomôcť jeho vyššiemu ja k rozšíreniu jeho pozitívnej slobody. Všimnime si ale aj to, ako ľahko možno tento prístup zneužiť na ospravedlnenie takých obmedzení, ktoré sú chybné alebo zlovoľné.

Berlin tvrdí, že priepasť medzi pozitívnou a negatívnou slobodou a riziko jej zneužitia sa prehlbuje vtedy, ak vyššie (či „skutočné“) ja začneme stotožňovať s istou spoločenskou skupinou (kmeňom, rasou, cirkvou, štátom). Z toho možno totiž poľahky odvodiť, že jednotlivci môžu byť slobodní len vtedy, ak kolektív potlačí ich prirodzené túžby (ktoré pramenia z nižšieho, nespoločenského ja) a nahradí ich vlastnou vôľou. Berlin sa obával, že tento proces povedie k ospravedlňovaniu obmedzovania jednotlivca nielen v mene zaistenia spoločenských výhod, akými je bezpečnosť a hladká spolupráca, ale aj v mene oslobodzovania jednotlivca. Toto obmedzenie sa potom nevníma ako obmedzenie, ale ako oslobodenie, a vzdor voči nemu sa dá zmietnuť zo stola s tým, že ide len o prejav nižšieho ja podobného tomu, keď sa závislý človek domáha svojej návykovej látky. Berlin to nazýval „monštruóznym stelesnením“, ktoré mocným umožňuje „ignorovať skutočné túžby ľudí či spoločnosti, šikanovať, utláčať a týrať ich v mene ich ‘skutočného’ ja“. (Čitateľovi môže zísť na um Orwellow román 1984, ktorý zobrazuje, ako stalinistická politická strana uplatňuje svoje poňatie pravdy na jednotlivca, čím ho „oslobodzuje“ k zbožňovaniu straníckeho vodcu.)

Berlin sa zaoberal tým, ako boli ideály slobody zneužité totalitnými režimami nacistického Nemecka a stalinistického Ruska. Rozpoznal, ako nebezpečne sa dá ideál slobody zneužiť. Neznamená to však, že presadzovanie pozitívnej slobody je vždy nesprávne. (Upozorňuje na to Berlin a pripomína, že negatívnu slobodu možno zneužiť veľmi podobne.) Sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc pri rozpoznaní svojich najlepších záujmov a rozvíjaní svojho potenciálu; štát má zodpovednosť im túto pomoc poskytnúť. Veď to je napokon podstatou povinnej školskej dochádzky. Deti posielame do školy (čím vážne obmedzujeme ich negatívnu slobodu), pretože veríme, že je to v ich najlepšom záujme. Nechať deti robiť si, čo chcú, by sme mohli chápať aj ako zanedbávanie starostlivosti o ne. Aj v prípade dospelých má štát zodpovednosť pomáhať svojim občanom žiť naplnený a pohodlný život: túto zodpovednosť realizuje prostredníctvom svojich kultúrnych, vzdelávacích a zdravotníckych politík. (Potreba takejto pomoci je zvlášť výrazná v spoločnosti fungujúcej na voľnotrhových princípoch, kde marketing neprestajne útočí na naše „nižšie“ pudy.) Niektorí ľudia nachádzajú zmysel svojho života v identifikácii sa so širším spoločenským či politickým hnutím (napr. feminizmom). Ich podporou ich zároveň oslobodzujeme.

Samozrejme, vynára sa pred nami množstvo ďalších otázok. Slúži nás súčasný vzdelávací systém najlepším záujmom detí alebo ich len formuje k súladu s ideálmi spoločenskej a ekonomickej užitočnosti? Kto rozhodne o tom, čo znamená pohodlný a naplnený život? Po akých nástrojoch smie štát legitímne siahnuť, aby ľuďom pomáhal? Môže byť obmedzovanie osobnej slobody akceptovateľné? Ide o otázky týkajúce sa toho, v akej spoločnosti chceme žiť. Jednoduchých odpovedí na ne niet. Vďaka Berlinovmu rozlíšeniu negatívnej a pozitívnej slobody však máme k dispozícii užitočný nástroj, ako o týchto otázkach uvažovať.

Fotografia: pamätná tabuľa Isaiaha Berlina v All Souls College v Oxforde. Autor: Robin Stevens.

 

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články