Diskusia o EÚ a ekonomickej závislosti na periférii

od Tomáš Profant
754 pozretí

O pôvode EÚ

Nasledujúci text sa venuje rasovým a koloniálnym prvkom v počiatkoch európskej integrácie a v závere poukazuje na nerovné ekonomické postavenie Slovenska vo vzťahu k západnej Európe. Pod ním je link na kritickú reakciu Jozefa Bátoru a po ňom nasleduje odpoveď Tomáš Profanta na túto reakciu.

Slovensko pred šestnástimi rokmi vstúpilo do Európskej únie. Často sa hovorí o tom, aké nám únia prináša výhody, ešte častejšie o tom, aké nám spôsobuje problémy. Z času na čas príde aj na hlbšiu diskusiu o hodnotách, ktoré reprezentuje. Aký je historický kontext týchto hodnôt?

Myšlienka európskej spolupráce siaha do stredoveku, o výraznejších snahách sa však dá hovoriť až od začiatku 20. storočia. V tomto období vzniklo federalistické hnutie usilujúce o zjednotenie Európy, ktoré napokon vyústilo až do založenia Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1957, jedného z predchodcov Európskej únie. Ciele euro-federalistov boli rôzne. Od spojenia európskej civilizácie v politickom projekte, cez zaistenie ekonomickej prosperity až po snahu zabrániť opakovaniu vojen v Európe, ako sa dá dočítať aj na webovej stránke EÚ.

Rasový základ integrácie

Menej často sa v diskusiách o integrácii spomína jej rasový a koloniálny pôvod. Federalizácia Európy mala okrem iného slúžiť aj ako obrana voči tzv. žltej hrozbe. Tým sa myslela najmä hrozba japonského a do menšej miery čínskeho rozmachu a obava, že Japonsko by niekedy mohlo ovládnuť zvyšok Ázie. Vojny v Európe údajne oslabovali schopnosť čeliť tejto hrozbe. V tom čase Japonsko vojensky porazilo Čínu aj Rusko a v Číne Boxerské povstanie proti západnému imperializmu ohrozilo záujmy európskych mocností.

Prvý Kongres na podporu Európskej federácie v roku 1909 pod patronátom nemeckého cisára Viliama II. považoval „žltú hrozbu“ a pokrok nižších rás za vážne nebezpečenstvo, ktoré malo zjednotenie Európy odvrátiť. Francúzsky premiér Albert Sarraut sa federalizáciou zas snažil zabrániť európskemu rasovému úpadku. Okrem politikov k obavám prispeli aj intelektuáli ako Oswald Sprengler, ktorý varoval, že japonská žltá hrozba pohltí civilizáciu bieleho muža. Tzv. vedeckí pacifisti počas prvej svetovej vojny tvrdili, že bratovražedný boj by mohol posilniť žltú rasu. M. Odijie z Cambridgeskej univerzity ponúka vo svojom výskume mnoho ďalších príkladov rasovej argumentácie na podporu európskej integrácie.

Kolonializmus a EÚ

Hansen a Jonsson z univerzity vo švédskom Linköpingu sa zas zameriavajú na koloniálny základ myšlienky spojenia Európy. Ekonomický program Paneurópskeho hnutia, ktoré podporovali ľudia ako Churchill, Adenauer, ale aj Einstein, či Thomas Mann, sa okrem iného obával priemyselného kolapsu bez prístupu k surovinám. Nevyhnutné preto bolo zaistiť spoločné využívanie paneurópskych kolónií. Samotný gróf Coudenhove-Kalergi, zakladateľ hnutia, argumentoval v prospech kolonizácie, aby Afrika okrem surovín pre európsky priemysel poskytla obživu pre jej občanov, pôdu pre tzv. nadbytočné obyvateľstvo, prácu pre nezamestnaných a trhy pre európske produkty.

Návrh federálneho paktu Európskej únie federalistov, ktorý prispel k vzniku Rady Európy považoval éru národného vlastníctva kolónií za skončenú. Afrika mala byť pod spoločnou európskou politikou. Slovami francúzskeho premiéra Paula Reynauda: „Ak má byť slobodná Európa životaschopná, musíme spoločne využívať bohatstvo afrického kontinentu.“ Podobne sa vyjadrili britský a nemecký zástupcovia pri Rade Európy. Francúzsky denník Le Monde sa k tzv. Eurafrike postavil jednoznačne. Po dohode o prístupe na spoločný trh pre francúzske kolónie považoval Eurafriku za poslednú šancu ako zaistiť lepší vývoj vzťahov medzi Francúzskom a jeho kolóniami. Spoločný afro-európsky trh bol kľúčový pre import surovín a tým pádom udržateľnosť Európy.

Znalosť dejín

Jednoducho povedané, imperiálna politika bola jednou z významných motivácií pre vznik organizácií, z ktorých sa neskôr vyvinula EÚ. Na rasové a koloniálne počiatky európskej integrácie sa dnes pritom často zabúda. Nie je to problematické len kvôli prikrášľovaniu dejín plných vykorisťovania a genocíd kolonizovaných národov. Zrkadlo histórie nás núti pýtať sa, ako sa zakladajúce myšlienky spoločnej Európy prejavujú v jej fungovaní dodnes. Čo presne chceme oslavovať na výročie nášho vstupu do EÚ?

Koloniálny eurafrický režim pretrval aj po dekolonizácii. Dohody podpísané v hlavnom meste Kamerunu, Yaoundé, v roku 1963 znamenali pokračovanie dovtedajších nerovných vzťahov, ktoré prvý ghanský prezident Kwame Nkrumah nazval kolektívnym kolonializmom.

Afrika dodnes Európe poskytuje suroviny a pôdu. Kde sa v tejto jednoduchej schéme nachádzame my? Profitujeme spolu so západnými členmi EÚ z týchto vzťahov, alebo sme skôr na strane vykorisťovaných? Suroviny z Afriky síce využívame, ale v našej montážnej dielni ich len spojíme dohromady a posunieme ďalej. Významná časť zisku z tejto činnosti zo Slovenska uniká rovnako ako sa to deje africkým krajinám.

Znalosť histórie nám umožňuje pozrieť sa na súčasnosť z pohľadu, ktorý sa môže líšiť od toho terajšieho. Práve pri výročiach môže zvýrazniť to, čo inokedy nevidíme a miesto oslavovania vstupu do EÚ nás priviesť k jej kritike.

Pôvodný zdroj príspevku p. Bátoru v Denníku SME

Ad: Prečo potrebujeme serióznu kritiku únie

Ďakujem Jozefovi Bátorovi za jeho reakciu na môj nedávny článok argumentujúci, že pôvod európskej integrácie má okrem iného aj rasový a koloniálny základ. V závere článku tvrdím, že EÚ dodnes profituje zo vzťahov s Afrikou a že významná časť zisku zo slovenskej produkcie uniká z našej krajiny rovnako, ako sa to deje africkým krajinám.

Bátora uznáva existenciu problémov vo vonkajších vzťahoch EÚ, avšak vo vzťahoch únie a Slovenska zdôrazňuje, že medzi rokmi 2003-2017 sa naša životná úroveň takmer zdvojnásobila, „keďže náš HDP na obyvateľa vzrástol o 94 percent.“ V tom istom období k nám prišlo takmer 30 miliárd investícií z fondov EÚ. Zmieňuje aj možnosti, ktoré pre nás plynú vďaka otvorenosti hraníc a trhov. Píše, že nevie, v čom by mala naša realita pripomínať stav kolónií, keďže sme slobodnou a rovnocennou členskou krajinou únie. Jeho hlavnou kritikou je, že moje „konštrukcie nemajú oporu v bežnej akademickej literatúre.“

Argument o raste HDP a životnej úrovni je problematický z dvoch dôvodov. Po prvé, medzi rokmi 2003-2016 stúpla ekologická záťaž Slovenska z úrovne 2,17 planéty na úroveň 2,58 planéty. To znamená, že ak by celý svet mal takú životnú úroveň ako Slovensko, potrebovali by sme zdroje z viac ako dvoch planét namiesto jednej. Náš rast bol teda neudržateľný a prispel k ekologickým problémom, ktorým dnes svet čelí. Po druhé, rast HDP neznamená automaticky nárast životnej úrovne celého obyvateľstva. Nerovné rozdelenie bohatstva má za následok, že z rastu profitujú niektorí viac a iní menej (ak vôbec) a určite neplatí, že sa (takmer) zdvojnásobila životná úroveň všetkých alebo väčšiny obyvateľstva. Je otázne, či je vôbec zmysluplné merať ju prostredníctvom HDP, ktorý v sebe zahŕňa aj ekologicky škodlivú činnosť a naopak ignoruje napríklad neplatenú ženskú prácu.

Nemenej problematický je argument o príleve fondov z EÚ. Podľa Thomasa Pikettyho medzi rokmi 2010-2016 síce na Slovensko z EÚ prišlo 2,2 % HDP avšak von zo Slovenska odišlo v tom istom čase na ziskoch a príjmoch z majetku 4,2 % slovenského HDP.

Takéto argumenty nie sú v „bežnej akademickej literatúre“ nijak výnimočné. Podobnosť s kolonializmom spočíva v ekonomickom vzťahu medzi chudobnou a bohatou krajinou, či už ide o africkú alebo východoeurópsku. Ešte pred dekolonizáciou bol súčasťou tohto vzťahu tzv. koloniálny rozvoj, ktorý letmo zmieňuje aj Bátora. Ten sa pretransformoval do súčasnej rozvojovej pomoci, jeho európskou formou sú omnoho väčšie eurofondy.

Zároveň však sú krajiny Afriky a východnej Európy vo vzťahu závislosti. O tejto závislosti medzi Afrikou a Európou písali akademici ako napríklad Walter Rodney v knihe Ako Európa nerozvinula Afriku.

Závislosť medzi východnou a západnou Európou analyzovali okrem iných Andreas Nölke z Goetheho univerzity vo Frankfurte a Arjan Vligenthart, riaditeľ Akademického úradu holandskej Socialistickej strany v časopise Svetová politika vydávanom Cambridgskou univerzitou. Píšu o tzv. závislej trhovej ekonomike – špecifickom type kapitalizmu, ktorý nachádzajú v krajinách V4. Typická pre tieto ekonomiky je závislosť na investičných rozhodnutiach nadnárodných korporácií. Od nich sa odvíja aj rast malých a stredných podnikov v nerovných produkčných vzťahoch. Korporátne stratégie, o ktorých sa rozhoduje v centrálach mimo našu krajinu, sú teda rozhodujúce pre to, ako vyzerá naša ekonomika.

Nölke a Vliegenthart sú skeptickí v otázke posunu V4 do globálneho hospodárskeho jadra práve vzhľadom na vysokú úroveň vonkajšej závislosti. Podobne sa vyjadrujú napr. Joachim Becker z Ekonomickej univerzity vo Viedni, či Drahokoupil s Myantom z Inštitútu európskych odborov.

Je to práve Bátorom zrejme pozitívne vnímaná otvorenosť nášho trhu, ktorá viedla k vytvoreniu závislej trhovej ekonomiky na Slovensku. Neberiem mu jeho proeurópske nadšenie, ale rozhodne neplatí, že všetká bežná akademická literatúra ho zdieľa.

Platí však, že Slovensko je rovnocennou krajinou únie. Lenže táto rovnocennosť je v prvom rade formálna. Moc a nerovnosť sa v medzinárodných vzťahoch presadzujú napriek dekolonizácii a existencii štátnej suverenity a často so súhlasom vládnucich elít. Spôsob, akým sa štáty podriaďujú trhu a korporáciám je jedným zo základných spôsobov fungovania tejto moci.

Tzv. východné rozšírenie EÚ z hľadiska koloniality analyzoval už v roku 2001 József Böröcz z Rutgers univerzity v New Jersey. Okrem ekonomiky sa zameral aj na kultúrne stereotypický jazyk, ktorý bol a je charakteristický aj pre vzťah k africkým krajinám.

Celkovo teda platí, že Slovensko sa nachádza v situácii, ktorá je zjavne odlišná od obdobia kolonializmu. Takmer 75 % obyvateľstva súhlasí s členstvom v EÚ. Naša závislá ekonomika nám od vstupu do EÚ zaisťuje (okrem ničenia životného prostredia) rast miezd aj zamestnanosti a demokracia nám umožňuje sa odborovo angažovať, či kritizovať súčasný režim.

Podobnosť spočíva v presune bohatstva od chudobných k bohatým a čiastočne v štruktúre ekonomiky. Podobná je aj rétorika úsilia o blaho chudobnejších národov. Tá je v globálnej politike prítomná od Berlínskeho kongresu (1878), na ktorom si veľmoci rozdelili Afriku. A podobné sú aj kultúrne stereotypy medzi Východom a Západom.

Text vyšiel pôvodne v Denníku SME a bol prevzatý so súhlasom autora.

Obrázok: Chemické továrne BASF v nemeckom Ludwigshafene v roku 1881. Zdroj: Wikimedia.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články