Desať tipov, ako sa stať bohatým a mocným

od Martin Makara
893 pozretí

Minulý týždeň vydala medzinárodná organizácia Oxfam správu, v ktorej informuje, že majetok miliardárov sa vlani opäť zveľadil, tentokrát o dvanásť percent. Spodná, chudobnejšia polovica ľudstva pritom schudobnela podobným množstvom percent. Od finančnej krízy spred dvanástich rokov sa počet miliardárov takmer zdvojnásobil a dane pre najmajetnejších sú mimoriadne nízke. Ako je možné, že majetková a príjmová nerovnosť sa vo svete neustále zväčšuje, vysvetľuje vo svojom najnovšom slovenskom preklade knihy Rekviem za americký sen Noam Chomsky.

Podtitulom knihy je Desať princípov koncentrácie bohatstva a moci; publikácia by mohla byť sprievodcom, ako svetu čeliacemu klimatickej kríze, vzostupu autoritárskych režimov, prehlbujúcim sa spoločenských konfliktom a obnoveným vojenským hrozbám ešte dobre podkúriť. Názov každej z kapitol je formulovaný operatívne, ako praktická rada k dosiahnutiu skarikovaného amerického sna: 1. Redukujte demokraciu; 2. Formulujte ideológiu; 3. Pretvárajte ekonomiku; 4. Preneste bremeno na druhú stranu; 5. Útočte na solidaritu; 6. Riaďte regulátorov; 7. Skonštruujte voľby; 8. Držte spodinu v jednej línii; 9. Vyrobte súhlas; 10. Marginalizujte populáciu. Chomsky by mohol byť vynikajúcim motivačným rečníkom na privátnych jachtách a vo vysokohorských rezortoch, našťastie je ale užitočnejší inak – a najmä pre tých, ktorí potrebujú mysliteľov ako je Chomsky na svojej strane. Americký lingvista je známy ako nekompromisný kritik americkej hegemónie a imperializmu a svojej povesti neostáva nič dlžný ani tentokrát.

Svoju prácu pôvodne vydanú v r. 2017 Chomsky koncipuje ako komentár k desiatim vzájomne úzko spätým mechanizmom bezhraničnej akumulácie bohatstva a vplyvu, ktoré mimoriadne efektívne fungujú nielen v povojnových Spojených štátoch, ale elite dobre slúžia po celom svete. Každý z princípov dopĺňa príkladmi z americkej politickej a ekonomickej histórie. Zdroje siahajúce od Aristotelovej Politiky cez korešpondenciu zakladateľov Spojených štátov amerických až po nedávne rozhodnutia amerických súdov neostávajú len ako poznámky pod čiarou, ale autor ich výberové znenie prikladá na koniec každej kapitoly. Čitateľ sa tak nemusí prehŕňať množstvom literatúry a v knihe má praktickú zásobáreň príkladov uplatňovania jednotlivých princípov v praxi: či už ide o výskumy toho, ako príjmová nerovnosť obmedzuje ekonomický rast, alebo dokumentáciu astronomických nákladov na politický lobing zo strany súkromných korporácií.

Vek deväťdesiat jeden rokov a úctyhodne pokračujúca publikačná aktivita Chomskému umožňujú porovnania, ktoré na základe vlastnej skúsenosti môže formulovať už len málokto. Knihu otvára porovnaním spoločenskej nálady, ktorú vnímal vo svojom útlom detstve po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy (narodil sa rok predtým), a tej súčasnej. Napriek podstatne väčšej prosperite, ktorú dnes zakúšame, vidí Chomsky situáciu pochmúrnejšie, konštatuje, že v čase 30. rokov „tu prevládalo isté všeobecné vedomie, že ‘to bude lepšie’,“ zato „dnes prevláda všeobecný pocit, že sa nevráti nič, čo bolo stratené – že je koniec.“ (s. 11)

Vždy je to práve daňovník, koho vyzvú, aby vyplatil toho, kto krízu zapríčinil, pričom čoraz viac ide o finančné inštitúcie. V kapitalistickej ekonomike by ste to neurobili. Kapitalistický systém by zmietol tých investorov, ktorí urobili rizikové investície. Bohatí a mocní ale nechcú kapitalistický systém. Chcú mať možnosť úteku k „opatrovateľskému štátu“, len čo sa objaví problém, a chcú byť vyplácaní daňovníkmi. Je im poskytovaná vládna poistka, čo znamená, že hoci často všetko riskujú, ak narazia na problém, verejnosť ich vyplatí, lebo sú príliš veľkí na to, aby zlyhali – a to sa opakuje neustále. (s. 86)

V stručných exkurziách do minulosti Chomsky osvetľuje, že už pri konštituovaní zámorskej federácie v tzv. Novom svete sa uvažovalo predovšetkým nad tým, ako ochrániť majetok bohatých pred obyčajným ľudom. Ohrozenie otrokárskeho systému vidí ako podnet pre americkú vzburu voči britskej nadvláde a na pozadí úspechu súčasne najmocnejšej krajiny sveta neprehliada závažné „dedičné hriechy“, ktorými je decimácia pôvodného obyvateľstva Severnej Ameriky, otroctvo a napokon aj vykorisťovanie domáceho proletariátu či imperialistická zahraničná politika.

Aj napriek častým pochybnostiam o tom, či bol americký sen vôbec niekedy realitou, Chomsky tvrdí, že jeho základ – triedna mobilita – bola kedysi skutočne dostupnejšia než je dnes (príkladom je Chomského otec, imigrant z cárskeho Ruska). Vedomie, že sa už niet kam posunúť, vytvára v spoločnosti porazeneckú náladu ústiacu do tzv. „generalizovaného hnevu“. Americká mládež má vyhliadky ešte beznádejnejšie než tá naša: absolventi univerzít sa tam už pri preberaní diplomov topia v nesplatiteľných dlhoch, ktoré ich robia celoživotnými rukojemníkmi finančného systému. Školné tam pritom aj pri zohľadnení inflácie od deväťdesiatych rokov nepretržite rastie.

Ideológovia pravice tvrdia, že nerovnosť je prirodzená, ba dokonca žiadaná – Chomsky uvádza argumenty, prečo nerovnosť môže vyhovovať buržoázii, ale sotva spoločnosti ako celku. Len jeden dôvod za všetky hovorí, že nerovná spoločnosť je na tom všeobecne zdravotne horšie (a to sa týka aj jej bohatých príslušníkov). Na defekty spoločnosti sa podávajú liečivá, ktorý stav sociálneho organizmu ešte zhoršujú. Namiesto riešenia materiálnych predpokladov zásadných problémov chudoby, vylúčenia a nezamestnanosti sa v Spojených štátoch extrémne darí farmaceutickému priemyslu, ktorý tabletkami hasí symptómy, ale nie príčiny. Hasí ich však benzínom: Spojené štáty majú obrovské problémy so závislosťou na rôznych druhoch liekov, najmä antidepresív, tabletky sa predpisujú aj deťom so slabšími študijnými výkonmi, hoci nie sú choré, len žijú v nevyhovujúcich sociálnych podmienkach, a lieky na vážne choroby, ktoré ľudia skutočne potrebujú, sú neprístupné pre chýbajúcu reguláciu a tým pádom absurdnú voľnotrhovú cenotvorbu. V máloktorej krajine rozvinutého sveta umiera z odvrátiteľných príčin viac ľudí než práve v Spojených štátoch.

Republikáni sa posunuli tak smerom ku bohatým a ku korporátnemu sektoru, že ani nemôžu dúfať v hlasy za svoj normálny politický program, a tak sa obrátili k mobilizovaniu sektorov populácie, ktoré tu vždy boli, no nie vo forme organizovaných koaličných politických síl: k evanjelikom, nativistom, rasistom a obetiam foriem globalizácie, ktorá proti sebe do súťaže postavila pracujúcich celého sveta, zatiaľ čo privilegovaní ľudia sú chránení. (s. 64)

Slovenský preklad Chomskeho knihy je vítaným rozšírením stále žalostného zlomku kritickej literatúry v našom jazyku, nanešťastie ide – čo sa týka kvality prekladu – o jeden z najslabších príspevkov. Gramaticky správny, ale štylisticky ťažkopádny preklad by bol stále prijateľný, do textu však aj napriek jazykovej korektúre (!) prenikli konštrukcie ako „Podľa môjho pohľadu na vec je ten, (…)“ (s. 100) či typografické chyby, ktoré neustále vyrušujú a odvádzajú pozornosť od myšlienok textu. V jednom prípade zobrazujú porovnávacie grafy tie isté údaje – zjavne došlo k mylnému skopírovaniu obrázka – ale túto do očí bijúcu chybu si pred tlačou nevšimol nikto z tvorcov slovenského prekladu knihy. Je škoda, že sa tejto publikácii dostalo tak málo pozornosti – a to nielen zo strany čitateľskej verejnosti, ale aj vydavateľa.

Čitateľovi, ktorý má skúsenosť s ľavicovou publicistikou či teóriou, Rekviem za americký sen neposkytne nič, čo by už v princípe nepoznal, pre záujemcu v tejto téme rozhľadenejšieho by dokonca mohla byť postrádateľná. Prínos knihy je skôr v konkrétnych príkladoch, na ktorých sa jednotlivé princípy kapitalistickej akumulácie demonštrujú. V publikácii absentuje poznámkový aparát aj bibliografia, čo ju spolu s neveľkým rozsahom (151 strán) robí prístupným úvodom, sprievodcom po tom, čo je s neskorým kapitalizmom zle. Knihu by sme podľa nadpisov kapitol mohli čítať aj ako návod na uzurpovanie si čo najväčšieho kusu z koláča, ale väčší zmysel dáva ako kompaktná kritika amerického politicko-ekonomického systému a motivácia zmeniť ho. Napokon, sám autor svoje dielo uzatvára slovami: „Badať tu zmenu, najmä u mladých ľudí, no ale veď u nich sa zmeny obyčajne začínajú. Kam to bude smerovať? To skutočne záleží len od nás. Bude to smerovať tam, kde to ľudia ako vy nasmerujú.“ (s. 144)

Noam Chomsky: Rekviem za americký sen

Preklad: Maroš Buday

Bratislava: Hronka, 2019

Fotografia: Noam Chomsky pri prejave v r. 2011 v Toronte. Zdroj: Andrew Rusk/Wikimedia Commons.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!