Čo nové vo vede? V tej o živote je živo.

od Eva Schwardy
589 pozretí

Prednedávnom ma zaujala edícia, možno už nie najnovšia, no doteraz unikala mojej pozornosti. Neveľký rozsah, pestrý obal a meno: 2x Anton Markoš ako autor na menej než 100 stranách vo výraznom prebale. Začala jazda na tobogáne myšlienok, akú už Markošovi čitatelia poznajú. Ostatných na ňu pozývam.

Začala som Znakmi a významami v evolúcii – pokusom o ich návrat ta, odkiaľ sme cieľ vyhnali. Úvodom knihy prišlo paradoxne zhrnutie: ako vieme, paleontológia dokladá, že evolúcia ľudských anatomických znakov nepokročila už aspoň 160 000 rokov. Evolučná psychológia dômyselne objavuje atavizmy životného štýlu lovcov-zberačov. Bioinformatika odhaľuje vysokú mieru podobnosti genómov človeka a ľudoopov. Biológia však na evolúciu človeka v posledných povedzme 40 000 rokoch – zrod spirituality, kultúry a religiozity – rezignuje. Je Dawkinsova memetika jedinou oprávnenou odpoveďou na otázku po kultúrnej evolúcii?, pýta sa autor. Čo ak je celý príbeh života vyložiteľný v zmysle vývoja významu, interpretácie a zdieľania znakov a kódov? Nesieme si pamäť aj skúsenosť tých, ktorí nás predišli? V čom sa život líši od ostatných evolučných systémov? Sú formy predstavujúce ľudskú spoločnosť výlučné niečím iným?

My, živé tvory, ktoré autor rozprávkovo nazýva „živáčikmi“, sme bytosťami vykladajúcimi svoje okolie a seba v interakcii s ním. Ako knižnice sme teda vybavení pamäťou a skúsenosťou nielen vlastnou, ale aj svojej línie či komunity. Prepojenie (a často napätie) medzi nimi tvorí hybnú silu vývoja. Život je telesný zrodený výkladový systém s pamäťou, historický útvar pracujúci s neustálou (re)interpretáciou svojej skúsenosti obohacovanej o poznanie.

Sémiotiku sme však od Aristotela prenechali lingvistom a za znaky od Augustína považujeme slová. Ako túto údajnú „hlavnú postmodernú náuku“ prijať za popis procesu, ako život cez znaky stále nanovo ustanovuje svoj vzťah k prostrediu? Nuž, podľa Markoša práve cez jazyk či reč: ak sa niečím človek výrazne vyznačuje, je to tento prístup k rozšíreniu možností životného priestoru nielen o príbehovosť (hoci mýtov a rituálov), ale aj o jej virtuálny protipól „objektívnej reality“. Predstava transcendentna je bez zdieľaného jazyka nemožná, bez ohľadu na smer, kto koho stvoril k svojmu obrazu. Vysvetliť ho z princípov čisto vedeckých ani mytologických nejde. Čiastkové modely nevysvetlia ani svet, nieto aby si trúfli na „nad-svet“. Aj veda, vrátane tejto, rezignuje na realitu „o sebe“; vytvára jej model a poznanie o ňom sprostredkúva práve cez narativitu výkladu prirodzeným jazykom – a sme späť v semióze. Niet divu, veď tak píše popredný český teoretický biológ, popularizátor vedy a spoluautor svetovej série kníh o biosémiotike, ako potvrdí sieťový vyhľadávač.

Kniha voľne nadväzuje na nielen formou podobnú a nemenej provokatívnu úvodnú knihu Čo nové vo vede rovnakej edície. Zadanie znelo osloviť zvedavých laikov naprieč spektrom profesií. Nadnesený pocit, čo už len sa o novinkách v biológii dozvieme z kabelkového formátu knihy, nebol na mieste. Pýtať sa totiž možno aj na novinky v zmysle evolúcie, spomedzi ktorých autor nad niekoľkými uvažuje. Text síce komentuje niekoľko aktuálnych vedeckých článkov, ale pojednáva o novinkách niekoľko miliónov rokov starých, konkrétne o evolučných inováciách u stavovcov. Kde sa vzala hlava? Prečo máme štyri končatiny? Autor sa síce vzdáva príliš odborného jazyka, avšak namiesto toho sa odvoláva na metafory, mýty, umelecké diela (bunka ako továreň, genotyp ako manažment – softvérom napodiv nie je myseľ), pokúša sa prerozprávať príbeh života novým spôsobom. Ambiciózne, ale zvládnuté, čo do obsahu, prehľadné a zrozumiteľné, čo do formy. teda čítavé. Najprv v zmysle zadania definuje pojmy, ale inak, než sme zvyknutí z učebníc. Bunka, gén, evolúcia. Znak, symbol, kód. Podstatnými sa stávajú podrobnosti, ktoré sme v stredoškolských učebniciach prehliadli, prípadne ani nenašli – napríklad Darwin nebol prvý evolucionista a genetický kód je možno zamrznutou náhodou. Potom pôjdeme cestou rekonštrukcie príbehu – opäť v nesúlade s našou predstavou o statickej prírodovede v jej synchrónnom stave quo, pretože zmena je život aj v geologickom čase, a naše súčasné poznanie je len zamrznutou snímkou jeho priebehu. Nájdete otázku otázok, ktorú autor čitateľovi kladie? A čo odpoveď na ňu?

Nuž, ak som tu naposledy pochlebovala pánovi Dawkinsovi za to, že nevratne definoval diskurz v biológii, máme tu námet, že v biológii a o biológii možno uvažovať a pýtať sa aj inak, než v zmysle centrálnej dogmy molekulárnej biológie o smere prenosu genetickej informácie od DNA cez RNA po proteíny. Čo je teda v biológii nového? Smie sa v nej myslieť aj inak, než v pojmoch fyzikálnej chémie informačných biomakromolekúl. Ak sa zaujímate o vedy o živote, tieto dve knižočky, ktoré nezaberú v knižnici ani v taške viac miesta než modlitebné, nadlho zasýtia intelekt námetmi na premýšľanie. A podporia trochu aj národnú hrdosť, že o takých otázkach premýšľa autor pôvodom z Kremnice, ktorý sa k láske k rodnej reči hlási napríklad aj citáciou z Maríny v závere svojej novšej knihy o podobách planetárneho životopisu s názvom Evoluční tápání. Netápe v nej. Odporúčam aj tú.

 

Anton Markoš: Čo je nového v biológii. Nová beseda 2015

Anton Markoš: Znaky a významy v evoluci. Nová beseda 2015
___________________________________________________________________________________________________________________

Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!