Československo ako prvé skrátilo pracovný čas. Čo tak vrátiť sa k tradíciám?

od Ján Košč
1967 pozretí

Pracovať viac, dlhšie a tvrdšie určite neznamená pracovať lepšie.

Pred 100 rokmi, patrilo vtedajšie Československo k najprogresívnejším krajinám sveta. A hoci si o prvej republike nemusíme robiť žiadne ilúzie a pokladať ju za nejaký slnečný štát, hneď v začiatkoch svojej existencie, v decembri 1918 bol prijatý zákon z dielne vtedajšieho ministra sociálnej starostlivosti Leva Wintera. Týmto zákonom bol zavedený, ako v prvej krajine na svete osemhodinový pracovný deň, čím sa zásadne zredukoval čas trávený vtedajšími pracujúcimi v práci, dokonca bez krátenia miezd. Zaviedli sa aj prestávky v práci a osobitné nariadenia upravujúce pracovné podmienky mladistvých. V tomto ohľade predstihla predvojnová Československá republika vývin vo všetkých vyspelých západných štátoch. Neskôr nasledovali zákony o všeobecnej platenej dovolenke, o úrazovom, zdravotnom, a dôchodkovom poistení, ako i o sirotských a nezamestnaneckých dávkach.

Ale vráťme sa k pracovnému času. Aj napriek tomu, že vtedajšie rozhodnutie československých úradov bolo v niektorých kruhoch prijímané ako začiatok konca a skoro až ako armagedon, ktorý mal priniesť koniec podnikania a kolaps ekonomiky, nestalo sa tak. Dokonca sa následne postupne skracovala pracovná doba až na súčasných 40 pracovných hodín za týždeň.

Britský ekonóm John Maynard Keynes predpovedal, že sa pracovný čas bude aj naďalej, v súlade so stúpajúcou produktivitou práce, skracovať a na začiatku 21. storočia nám na zabezpečenie materiálnych potrieb bude stačiť 15 hodín práce za týždeň. Všeobecné skracovanie sa ale zastavilo koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia a dnes sa občas objaví len v niektorých krajinách a aj to len v niektorých podnikoch, alebo sektoroch, ako naposledy v Nemecku, alebo u zamestnancov ŽSR na Slovensku. Podobne majú oproti zákonom stanovenému kratší pracovný čas zamestnanci viacerých podnikov, alebo sektorov, ako zamestnanci U. S. Steel (35,5 h/t.), alebo školstva (37,5 h/t.).

Na Slovensku ešte stále prevláda názor, že dobre pracuje ten, kto pracuje dlho, nadčasuje a do práce chodieva aj cez víkendy. Tento názor nemajú len mnohí zamestnávatelia, svojou dlhou prítomnosťou v práci sa snažia o svojej výkonnosti a potrebnosti presvedčiť toho svojho zamestnávateľa aj mnohí zamestnanci. Ak sa pozrieme do oficiálnych štatistík OECD, tak priemerný Slovenský zamestnanec strávi v práci viac hodín ročne, ako priemerný Japonec (sic!). Samozrejme, že táto štatistika je výrazne skreslená neoficiálnymi nadčasmi v ktorých sú Japonci majstrami, no na druhej strane, ani na Slovensku nie sú nikde zaregistrované a neplatené nadčasy nejakou výnimkou. Paradoxne, aj napriek tomu, že Japonsko je svetovým lídrom v moderných technológiách, robotizácii a aj v investíciách do výskumu a vývoja patrí k špičke, tak Japonská hodinová produktivita práce je plus-mínus totožná s hodinovou produktivitou práce na Slovensku.

Pracovať viac, dlhšie a tvrdšie určite neznamená pracovať lepšie. Krajiny, kde sa pracuje kratšie sú viac produktívnejšie a preto aj konkurencieschopnejšie, stačí sa pozrieť na Nemecko, Dánsko, Nórsko a Holandsko, kde priemerní zamestnanci odrobia o cca. 300 hodín ročne menej, ako priemerný Slovák. Pritom, podľa obrovského množstva výskumov, nadčasovanie a dlhé pracovné zmeny majú veľa negatívnych dopadov. Zamestnávateľov poškodzuje vyššia chybovosť, zvýšená fluktuácia, zvýšená úrazovosť a práceneschopnosť. Na zamestnancov zase dopadajú negatíva ako zhoršovanie zdravotného stavu, psychické, sociálne a rodinné problémy.

John Stuart Mill, liberálny filozof, ktorého často citujú aj tí, čo radi hovoria o tom, ako sa majú ľudia snažiť a musia veľa pracovať, aby sa mali lepšie, tvrdil, že zvyšovanie výroby je dôležitým cieľom len v zaostalých krajinách, v rozvinutých je potrebné lepšie prerozdeľovanie práce.

V tejto súvislosti je zaujímavou aj ďalšia štatistika, tentoraz z dielne Eurostatu, Na Slovensku máme štvrtý najnižší podiel skrátených úväzkov v EÚ, pričom až tretinu z nich tvoria nútené skrátené úväzky. Problémom nie je ani tak fakt, že by tvorbe skrátených úväzkov bránila legislatíva, skôr naopak, pretože napríklad inštitút „dohôd“ nikde inde ako na Slovensku a v Česku nenájdete. Problémom je skôr predstava väčšiny Slovenských zamestnávateľov, že napr. polovičný pracovný úväzok automaticky znamená polovičnú minimálnu mzdu vyplácanú zamestnancovi…

Najmä v súvislosti s výzvami, ktoré nám prináša tzv. priemysel 4.0 a predpokladaný nástup umelej inteligencie je potrebné oživiť debatu o skracovaní týždenného pracovného času a tých, čo strašia s tým, že ak sa má skracovať pracovná doba budú sa musieť znižovať aj mzdy, je potrebné poslať kade ľahšie, pretože, o tom, že to tak nie je, nás presvedčila nielen naša vlastná história, ktorej okrúhle výročie si čoskoro pripomenieme, ale aj súčasná realita, ktorú vidíme v krajinách kde zamestnanci odpracujú omnoho menej hodín ako my. Prípadne v krajinách, kde s kratším pracovným časom experimentujú, ako vo Švédsku, alebo na Novom Zélande

Článok bol v skrátenej verzii publikovaný v denníku SME.

Mapa ČSR: wikipedia
Zdroj grafu: www.koniecnizkymmzdam.sk

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články