Analytik Martin Vlachynský z INESS v Denníku N o mzdách štrajkujúcich zavádza

od Peter Daubner
1948 pozretí

Prominentný ekonomický analytik Martin Vlachynský z neoliberálneho Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS) tradične argumentujúci neoliberálnou ideológiou a teda prakticky v záujme zamestnávateľov, veľkých nadnárodných korporácií a vplyvných finančných skupín, ktoré tento inštitút priamo či nepriamo podporujú, v článku uverejnenom v Denníku N s názvom „Bratislava nie je Wolfsburg, ale ani Krompachy“ používa argumenty na úrovni liberálov 19. storočia.

Svet sa však za posledných 200 rokov radikálne zmenil, čo si dnes viac ako neoliberálni ekonómovia uvedomujú neokeynesiánci, ale paradoxne napríklad aj moderní neomarxisti. Neoliberalizmus ako ekonomická teória vo všeobecnosti ponúka veľmi zjednodušený pohľad na hospodárstvo a spoločnosť ako takú. Podľa neoliberálneho ekonóma všetko automaticky vyrieši trh a súkromné vlastníctvo. Štát by nemal do „voľnej súťaže“ medzi aktérmi ekonomického života vôbec zasahovať. Túto primitívnu optiku založenú na falošnej metodológii ponúka aktuálne Martin Vlachynský komentujúc zamestnanecký štrajk v bratislavskom závode Volkswagen. Pripomeňme, že toto je len jeden z mnohých prešľapov analytikov z tohto inštitútu (pozri napr. tu), ktorý sa na verejnosti a v médiách prezentuje ako nezávislý a apolitický.

Analytik Martin Vlachynský v texte konštatuje, že cena na „slobodnom“ pracovnom „trhu“ vzniká výhradne dohodou medzi predávajúcim (námezdne pracujúci človek) a kupujúcim (zamestnávateľ). Jeho tvrdenie nie je ničím iným než ideologickým konštruktom. Zamestnávateľ je totiž na „trhu práce“ v neporovnateľne výhodnejšej pozícii (vzhľadom na existenciu „rezervnej armády pracujúcich“, o ktorej písal už Marx) a môže si diktovať podmienky, za ktorých bude námezdne pracujúcich ľudí zamestnávať a teda aj vykorisťovať. Ekonomická realita je totiž dokázateľne plná vykorisťovania, nadvlády a dominancie. Univerzálne práva ako sloboda či rovnosť aktérov sú iba ilúziou.

Formálna sloboda námezdne pracujúceho človeka v skutočnosti nemá takmer žiadnu hodnotu. Aká je naozaj sloboda robotníkov na Slovensku? Robotník má k dispozícii dve alternatívy, buď bude zamestnaný a vykorisťovaný alebo nezamestnaný. Má teda na výber možnosť nechať sa vykorisťovať alebo žiť v materiálnej núdzi, prípadne si dobrovoľne zvoliť smrť. Pre sociálne znevýhodnených a nemajetných je sloboda fiktívnou kategóriou, ktorú je možné využívať v rámci „trhu“. V tomto kontexte sa „trh“ pre robotníka javí len ako väzenská cela, robotníkova sloboda výberu svojho zamestnávateľa je teda len „slobodou za väzenskými stenami“.

Platí, že pracujúci ľudia sú vykorisťovaní, pokiaľ mzda, ktorú dostávajú, je menšia ako hodnota produktu, ktorý vytvárajú. Tento argument je založený na Marxovej teórii pracovnej hodnoty. Pod vykorisťovaním môžeme chápať väzbu medzi „nátlakom“ a „štrukturálnou mocou“ v kapitalistickom systéme výroby, ktorou disponujú exkluzívne vlastníci výrobných prostriedkov a uplatňujú ju nad zamestnancami (v našom prípade nad robotníkmi v bratislavskom závode Volkswagen).

Zamestnávatelia samozrejme nikoho priamo nenútia, aby sa u nich zamestnal a nechal sa dobrovoľne vykorisťovať. Je teda možné vôbec hovoriť o vykorisťovaní? Vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom je predsa právne potvrdený podpisom „dobrovoľného kontraktu“ (pracovnej zmluvy). Zamestnanec nie je prinútený pracovať pod hrozbou použitia sily či iného represívneho mechanizmu. Zamestnanec je však nepriamo nútený pracovať samotným systémom a jeho štrukturálnymi silami.

Pokiaľ chce prežiť, prípadne zachovať si aspoň minimálnu životnú úroveň, je častokrát nútený prijať zamestnanie aj za veľmi nevýhodných podmienok. Koná pod vplyvom pudu sebazáchovy. Robotník sa teda musí nechať vykorisťovať, pretože prakticky nemá inú alternatívu. Štrukturálne podmienky v kapitalistickom spôsobe výroby spôsobujú nerovnomerný pomer vyjednávacej sily medzi robotníkmi a zamestnávateľmi. Základným definičným znakom vykorisťovania je tak fenomén donútenia a skutočnosť, že zamestnávateľ má na výšku mzdy neporovnateľne vyšší vplyv ako námezdne pracujúci. Ríša slobody sa potom začína v skutočnosti až tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom existenčnej núdze.

Argument o takmer identickej produktivite práce zamestnancov bratislavského a wolsfburgského závodu je síce správny, ale dôležitejšie je to, že v Nemecku ide na mzdy zamestnancov z vyprodukovaného hrubého domáceho produktu neporovnateľne viac peňazí ako na Slovensku (rozdiel je v súčasnosti asi 20 percent). Navyše, zamestnanec na Slovensku odpracuje týždenne v priemere takmer o 7 hodín viac ako jeho nemecký náprotivok. Napriek tomu je „nástupná“ mzda slovenského robotníka vzhľadom na paritu kúpnej sily takmer až o polovicu nižšia ako v Nemecku.

Miera vykorisťovania na Slovensku je teda neporovnateľne vyššia ako v Nemecku, kde narozdiel od Slovenska existuje silný model sociálneho štátu konzervatívneho typu, čo Martin Vlachynský úplne opomína. V Nemecku je teda aj miera komodifikácie námezdne pracujúceho človeka výrazne nižšia ako na neoliberálnejšom Slovensku. Táto skutočnosť sa politickými a ekonomickými elitami prezentuje neoliberálnym jazykom ako „konkurenčná výhoda“.

Nie je pravdou, že argument o nemeckých mzdách (v porovnaní s nižšími slovenskými) je irelevantný, ako tvrdí analytik Martin Vlachynský. Výšku mzdy totiž nedeterminuje nejaká abstraktná trhová „konkurencia na tamojšom trhu práce“, ako konštatuje, ale predovšetkým štrukturálne podmienky a možnosti slovenskej neoliberalizovanej ekonomiky.

Je naivné a zjednodušujúce domnievať sa, že mzdy nemeckých robotníkov vo Wolsfburgu ovplyvnil nejaký abstraktný „trh“. Bola to totiž najmä sociálna politika nemeckej vlády a rôzne formy sociálneho dialógu vrátane inštitútu kolektívneho vyjednávania. Rovnako naivné a zjednodušujúce je tvrdiť, že mzdy slovenských robotníkov v Bratislave ovplyvňuje primárne „konkurencia na tamojšom trhu práce“. Robotníci na Slovensku si musia svoje vyššie mzdy a ďalšie sociálne práva vybojovať, tak ako to v minulosti urobili robotníci v Nemecku v ďalších vyspelých krajinách. Je v záujme nás všetkých túto ich snahu podporiť.

Autor je politológ a ekonóm.

Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: dualdflipflop.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články