Ako dokážu dystopické príbehy podnietiť skutočný radikalizmus

od Calvert Jones
505 pozretí

Ako ľudia si rozprávame príbehy: majú vplyv na to, ako chápeme svoje miesto vo svete. Patrí medzi ne aj dystopická beletria, ktorá zažíva v posledných rokoch čoraz väčšiu popularitu. Podľa online čitateľskej komunity na Goodreads (pozostávajúcej z 90 miliónov čitateľov) bol napríklad v r. 2012 podiel dystopickej literatúry na celkovom objeme literárnych diel najvyšší za viac než polstoročie. Pôvod tohto trendu zrejme možno vystopovať k teroristickým útokom na WTC z 11. septembra 2001. Podiel dystopických príbehov markantne rástol zvlášť okolo roku 2010, keď vydavatelia pochopili potenciál kníh ako Hry o život (2008 – 2010), strhujúcej románovej trilógie Suzanne Collins o totalitárnej spoločnosti „v ruinách sveta kedysi známeho ako Severná Amerika.“ Čo môžeme vyvodiť zo skutočnosti, že dystopická literatúra je tak obľúbená? Anglickojazyčný originál z portálu Aeon preložil Martin Makara.

O tom, prečo sú dystopické príbehy príťažlivé, sa popísalo už veľa. Dôležitou otázkou je však aj to, čo s tým. Môže azda dystopická beletria ovplyvniť politické postoje čitateľov? Ak áno, ako? Nakoľko by sme sa mali zaoberať týmto jej vplyvom? Podujali sme sa na experimentálny výskum, aby sme našli odpovede na tieto otázky.

Ešte než sme začali, bolo nám jasné, že mnohí politológovia budú voči nášmu výskumu skeptickí. Nezdá sa predsa pravdepodobné, že by beletria – vymyslené príbehy – mohli ovplyvniť postoje ľudí v skutočnom živote. Avšak pozor: čoraz viac výskumov potvrdzuje, že neexistuje ostrá hranice medzi tým, ako mozog spracováva beletriu a literatúru faktu. Čitatelia si svoje presvedčenia, postoje a hodnoty utvárajú na základe vymyslených príbehov, niekedy dokonca bez toho, aby si to uvedomovali.

Dystopická literatúra je v tomto aspekte zvlášť vplyvná, pretože je inherentne politická. Zamerajme sa na žáner totalitnej dystópie, ktorý zobrazuje temný a znepokojivý alternatívny svet, v ktorom mocné subjekty utláčajú a kontrolujú občanov, násilne pri tom narúšajúc základné spoločenské hodnoty. (Aj postapokalyptické príbehy vrátane tých o zombíkoch možno považovať za „dystopické“, ale ich štandardné prostredie je politicky veľmi odlišné: dôraz je v ňom na chaose a kolapse spoločenského poriadku, preto takáto literatúra vplýva na čitateľov inak.)

Samozrejme, totalitné dystópie sa vo svojich dejových líniách líšia. Medzi najznámejšie príklady patrí mučenie a drobnohľad v 1984 Georgea Orwella (1949); kupliarstvo s orgánmi v sérii Uvoľnení Neala Shustermana (2007 – ); povinné plastické operácie v sérii Škaredí Scotta Westerfelda (2005 – 2007); ovládanie mysle v Darcovi Lois Lowryovej (1993); rodová nerovnosť v Príbehu služobníčky Margaret Atwoodovej (1985); vládou organizované sobáše v trilógii Dokonalý pár Ally Condieovej (2010 – 2012) či environmentálna katastrofa v sérii Labyrint Jamesa Dashnera (2009 – 2016). Hoci sú tieto príbehy rozdielne, všetky podliehajú žánrovým konvenciám týkajúcim sa postáv, prostredia či sujetu. Ako postrehli Carrie Hintz a Elaine Ostry, editorky knihy Utopian and Dystopian Writing for Young Children and Adults (2003), v dystopických spoločnostiach „sa ideály pokroku tragicky zvrhli.“ Hoci sa občas nájdu výnimky, dystopická beletria typicky zachytáva dramatickú a často násilnú vzburu odvážnych jednotlivcov.

Aby sme overili vplyv dystopickej literatúry na politické postoje čitateľov, náhodne sme respondentov (šlo o dospelých Američanov) zaradili do jednej z troch skupín. Prvá skupina čítala úryvok z Hier o život a následne si pozrela niekoľko scén z filmovej adaptácie diela z r. 2012. Druhá skupina dostala rovnaké zadanie, ale s iným dystopickým príbehom: Divergenciou Veronicy Rothovej (2011 – 2018). Táto séria zobrazuje futuristické Spojené štáty, v ktorých je spoločnosť hodnotovo rozdelená do štyroch frakcií a kde sú tí najschopnejší prekračujúci hranice frakcií považovaní za hrozbu. Tretia, kontrolná skupina nečítala ani nesledovala nijakú dystópiu. Po splnení zadaní sme sa respondentov zo všetkých skupín pýtali na ich spoločenské a politické postoje.

Výsledky boli ohromujúce. Hoci šlo len o fiktívne príbehy, dystopické naratívy mali na morálne kompasy respondentov zásadný vplyv. V porovnaní s kontrolnou skupinou, respondenti z prvých dvoch skupín mali až o osem percentuálnych bodov vyššiu pravdepodobnosť, že radikálne činy ako napr. násilný protest alebo ozbrojená vzbura môžu byť oprávnené. Taktiež väčšmi súhlasili s tvrdením, že pre dosiahnutie spravodlivosti je násilie niekedy nevyhnutné (šlo o podobný rozdiel 8 p. b.).

Prečo má dystopická beletria takéto prekvapujúce účinky? Možno kvôli jednoduchému základnému mechanizmu mysle. Násilné akčné scény mohli ľahko vyvolať vzrušenie, ktoré respondentov primälo k ospravedlneniu politického násilia. Ak si vezmeme príklad z násilných videohier, tie môžu posilňovať agresivitu. Dystopická literatúra často obsahuje násilné scény, v ktorých vzbúrenci bojujú voči opresívnej moci.

Aby sme overili ďalšiu hypotézu, podnikli sme druhý experiment. Opäť sa doň zapojili tri skupiny, každá pozostávala z vysokoškolských študentov z rôznych kútov Spojených štátov. Prvej skupine sme ponúkli Hry o život, druhá skupina bola kontrolná a tretia sledovala násilné scény z filmovej série Rýchlo a zbesilo (2001 – ). Mali podobnú dĺžku a zobrazovali príbuzný typ násilia ako ukážky z Hier o život.

A opäť: dystopické príbehy ovplyvnili etické úsudky respondentov. V porovnaní s kontrolnou skupinou mali respondenti z prvej skupiny vyššiu vôľu obhajovať radikálne politické konanie. Kvantitatívny rozdiel bol podobný ako v prípade prvého experimentu. Rovnako násilné a vysoko adrenalínové akčné scény z Rýchlo a zbesilo však takýto účinok nemali. Naše zistenie teda nebolo možné vysvetliť len zobrazeným násilím.

V treťom experimente sme skúmali, či je kľúčovým komponentom samotný naratív, čiže príbeh o statočných občanoch bojujúcich proti nespravodlivej vláde – a to bez ohľadu na to, či hovoríme o fikcii alebo realite. Tentokrát tretia skupina čítala a sledovala ukážky z médií o skutočných protestoch proti praktikám skorumpovanej thajskej vlády. Úryvky z CNN, BBC a ďalších spravodajských zdrojov zobrazovali vládne sily zasahujúce proti demonštrantom za použitia slzného plynu či vodných diel.

Hoci boli zobrazené protesty skutočné, na respondentov mali minimálny vplyv. Ľudia z tretej skupiny neboli o nič ochotnejší ospravedlňovať politické násilie než tí zaradení do kontrolnej skupiny. Avšak respondenti zo skupiny vystavenej ukážkam z fikčného dystopického príbehu Hier o život boli významne ochotnejší prijať radikálne a násilné politické konanie ako legitímne, a to aj v porovnaní s ľuďmi vystavenými zobrazeniu skutočných politickým vzbúr. (Rozdiel bol okolo 7 – 8 p. b., teda porovnateľný s predchádzajúcimi dvoma experimentmi.) Sčítané a podčiarknuté, zdá sa, že ľudia si osvoja politickú lekciu skôr z príbehu o imaginárnom politickom svete než z reportáží o skutočnom svete.

Znamená to, že dystopická beletria je ohrozením demokracie a politickej stability? Nie nevyhnutne, ale cenzúra týchto diel napovedá, že na niektorých politikov dystopická literatúra pôsobí práve takto. Orwellova Zvieracia farma (1945) je napr. v Severnej Kórei stále zakázaná a dokonca aj v Spojených štátoch sú za posledných desať rokov medzi najčastejšími adeptmi na vyradenie zo školských knižníc Hry o život či Prekrásny nový svet Aldousa Huxleyho (1931). Dystopické príbehy ponúkajú poznanie, že radikálna politická akcia môže byť legitímnou reakciou na vnímanú nespravodlivosť. Poznanie, ktoré ľudia príjmu z médií, si však nie vždy osvoja, a aj ak áno, nie vždy podľa neho konajú.

Dystopická literatúra ponúka vplyvnú perspektívu, ktorou môžu čitatelia nahliadať na etiku politiky a moci. Takéto príbehy môžu mať na ľudí pozitívny vplyv v zmysle ostražitosti voči nespravodlivosti v rôznych kontextoch – od klimatickej zmeny a umelej inteligencie po autoritársku obrodu naprieč svetom. Úspech dystopických diel však môže napomáhať aj radikálnym, manichejským perspektívam, ktoré zjednodušujú skutočné a komplexné zdroje politického napätia. Kým totalitárne-dystopická mánia môže podporovať ostražitosť spoločnosti voči elite pri moci, zároveň môže ľudí priviesť k násilnej politickej rétorike – či dokonca konaniu –, ktoré sú v protiklade k vecnej debate a kompromisu, teda nevyhnutným základom demokracie.

Fotografia: graffiti zobrazujúce dystopický bezpečnostný štát v uliciach Rio de Janeiro. Zdroj: Paul Keller/Wikimedia Commons.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://new.poleblog.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články