Akákoľvek debata je zbytočná

od Peter Daubner
887 pozretí

Peter Daubner vo svojom príspevku Akákoľvek debata je zbytočná reaguje na komentár Eduarda Žitňanského Debata s odbormi je zbytočná a komentár Jána Košča Nie, debata s odbormi nie je zbytočná. Oba komentáre uverejnil denník SME.

Insitný ekonóm a apologetický obhajca slovenských zamestnávateľov Eduard Žitňanský v komentári pre SME v reakcii na vynárajúcu sa otázku skracovania pracovného času zamestnancov skonštatoval, že „debata s odbormi je zbytočná“, a tripartita, kolektívny orgán zabezpečujúci v krajinách s etablovaným neskorým kapitalizmom aspoň aký-taký sociálny zmier, je „autorita bez autority“.

Jeho text vyvolal búrku v pohári vody. Napríklad odborársky funkcionár a analytik Ján Košč v reakcii na Žitňanského komentár legitímne a využívajúc empiricko-analytické dáta kritizuje jeho fabulácie, metodologický prístup a spôsob argumentácie obhajujúci jedného aktéra sociálneho dialógu.

V závere svojho textu Košč konštatuje, že debata na akúkoľvek tému nie je principiálne zbytočná a diskusia je fundamentálnym predpokladom demokratickej spoločnosti. Je však sizyfovský dialóg s veľkým biznisom to, čo dnes v prostredí všadeprítomnej neoliberálnej ideológie, ktorá determinuje snáď každý aspekt nášho života, skutočne potrebujeme?

Neoliberálna ideológia v súčasnosti s prehľadom okupuje celý „horizont mysliteľného“ a prakticky neexistuje aspekt individuálneho alebo kolektívneho života, ktorý uniká kapitalistickým vzťahom. Ľudia v tejto krajine permanentne zakúšajú, ako ich racionalistické a utilitaristické kritéria užitočnosti a zisku vykoreňujú a ponižujú, zrážajú ich sebavedomie a podlamujú duševné zdravie.

Kapitalizmus je teda priamo ontologickým stanoviskom neoliberálnej ideológie a my by sme ho tak aj mali chápať a interpretovať. Ideológia nie je výrazom „uvažovania“ o svete, ale praktickým výrazom k nemu. Náš vedomý vzťah ku kapitalistickej ideológii nie je externý a inštrumentálny, ale naopak, vnútorný a konštitutívny. Z praktického charakteru ideológie plynie, že má bezprostrednú interakciu k našej materiálnej existencii.

Skutočnosť, že dnes sa zdá byť nemožné čo i len predstaviť si svet bez neoliberálneho kapitalizmu, že trhové imperatívy zásadným spôsobom determinujú ľudské životy, že tlaky na požiadavky produktivity, trhu, investičnej politiky, akumulácie a zamestnania sa zdajú prirodzené a nevyhnutné, je výsledkom triedneho boja zo strany bohatých a horizontu, v ktorom prebieha, ale aj samotnej formy, ktorú nadobúda.

Vývoj neskorého kapitalizmu v posledných rokoch prirodzene sprevádzala aj degenerácia tradičných politických strán a ich transformácia na kartelové strany previazané na štátny aparát, spojená s klesajúcim počtom členskej základne a so znižujúcou sa volebnou účasťou, a to najmä na nižších priečkach spoločenskej hierarchie. V tomto období dochádzalo a naďalej dochádza k poklesu organizovanosti v zamestnaneckých odboroch a sociálnych hnutiach.

Súbežne s tým, ako neoliberalizmus ideologicky spochybnil rolu kolektívneho (tripartitného) vyjednávania, o ktorý bol v minulosti opretý kontraktualizmus fordistického kapitalizmu, začalo sa objavovať obmedzovanie verejných výdavkov, export pracovných miest a privatizácia verejného sektora. Netrvalo dlho a tento boj proti odborovému hnutiu a odborovým organizáciám doľahol na pracujúcu triedu a jej existenčný štandard.

Na jednej strane začalo rásť bohatstvo a vplyv, no na strane druhej závislosť a núdza triedy odkázanej na námezdnú prácu. Aby toho nebolo málo, kapitalizmus v dôsledku neoliberálnej politiky postupne opustil hranice národných liberálne demokratických štátov. A tento proces je celkom pochopiteľne spojený so značným množstvom nezamýšľaných vedľajších následkov a protipohybov, ktoré pracujúcu triedu postupne rozpúšťajú v toku tekutej modernity.

Niet akýchkoľvek pochýb, že túto skutočnosť si uvedomuje najmä trieda bohatých a vplyvných, ktorá používa stigmatizujúcu, agresívnu a triednu politiku voči pracujúcim. V situácii, keď sa triedny boj bohatých, korporácií a neoliberálnej pravice obracia nielen proti sociálneho štátu (a sociálnym právam pracujúcich), ale aj proti liberálnej demokracii, ide o indikátor obnovy triedneho konfliktu; o to, že obrana nie je v eskalujúcom triednom konflikte dostatočná. Je to defenzívny postoj vopred porazených: brániť kompromis, ktorým druhá strana dialógu pohŕda, nedáva žiadny zmysel. Je preto potrebné hovoriť o nových podobách demokracie a distribúcie, ktoré ako také môžu vyriešiť hlavný koreň problému: nekontrolovateľný a neregulovaný rast súkromného vlastníctva a moci na jednej strane polarizovanej a triedne diferencovanej spoločnosti.

Je známe, že v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia sa marxistická teoretická práca dostala do slepej uličky. Filozofická koncepcia marxizmu predpokladala, že zánik súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov automaticky vyvolá reťazec účinkov, ktoré v priebehu krátkej historickej epochy povedú k zániku všetkých foriem hierarchickej podriadenosti. Dnes však vieme, že to tak nie je. Nezamýšľaný dôsledok tejto skutočnosti bol v mnohých krajinách katastrofálny. Marxizmus v praxi rýchlo stratil svoju akademickú nevinnosť. Najrozvinutejšie európske krajiny si v povojnovom období, našťastie pre svojich občanov, vyskúšali inú, sociálno-demokratickú cestu.

Na tomto mieste sa však žiada pripomenúť, že Marx nenapísal takmer nič o novej spoločnosti, ktorá mala vtedajší priemyselný kapitalizmus devätnásteho storočia nahradiť. Navyše, v marxizme úplne absentuje normatívna teória socialistickej transformácie. V skratke, Marx, ktorý ľudstvu poskytol presvedčivú a neúprosnú systémovú kritiku kapitalizmu, nezanechal vo svojich prácach explicitný model uskutočniteľnej alternatívy voči tomuto systému.

Navzdory zlyhaniam Marxa a marxizmu (najmä jeho teleologickú filozofiu dejín, ekonomický determinizmus a vieru v univerzálnu misiu robotníckej triedy), je pre súčasnosť viac ako kedykoľvek v minulosti nevyhnutné „myslieť otázku politiky“ v rámci Marxových kategórií, ale zároveň tiež proti nim. Marx nás totiž učí pochybovať o legitimite spoločenských inštitúcií a premýšľať o ich inherentných rozporoch a dynamike kapitalizmu z hľadiska záujmu neprivilegovaných tried. Inými slovami, dnes musíme myslieť post-marxisticky.

A post-marxizmus nie je ani marxizmom a nie je ani odmietnutím marxizmu, nie je anti-marxizmom, ale pokusom o zachovanie a dokončenie pozitívneho aspektu marxizmu, ktorý je v jeho klasickej podobe stratený. Pochopiteľne, post-marxizmus nie je jedinou reakciou na krízu marxizmu, a nie je ani jedinou odpoveďou na krízu liberálnej demokracie. Nie je homogénny či jednoliaty, je skôr prúdom myslenia, ktoré rozvíjajú autori rôznych teoretických tradícií, ktorí sa však držia Marxových stôp.

Dnes je to práve post-marxizmus, ktorý ako veľmi diferencovaný sociálno- a politicko-filozofický smer intenzívne hľadá odpovede na problém ľudskej emancipácie a otázku nahradenia kapitalistického spôsobu výroby a spotreby, ktorý je sociálne a najmä environmentálne už aj z krátkodobého hľadiska neudržateľný. Základnou podmienkou akejkoľvek post-marxistickej kritiky je prekonanie ekonomického determinizmu a esencializmu, ktoré je možné prostredníctvom Laclauovej diskurzívnej teórie, vychádzajúcej z komplexného vývoja západnej filozofie (najmä fenomenológia, sausserovská štrukturálna lingvistika, lacanovská psychoanalýza, analytická filozofia, post-štrukturalizmus a post-heideggeriánska hermeneutika).

Napríklad argentínsky post-marxistický politický teoretik Ernesto Laclau hovorí o „ideologickej hegemónii“ či „reťazci ekvivalencií medzi rôznymi diferencovanými demokratickými bojmi proti rozdielnym formám podriadenosti a útlaku“. Francúzsky filozof Alan Badiou nadväzujúc na Platóna o metafyzickej „politike Pravdy“. A kým u Laclaua ide o koncept „stratégie mnohosti emancipačných zápasov o uznanie“, u Badioua je to revolučná politika v továrňach či na univerzitách zameraná proti liberálno-demokratickému rámcu globálneho kapitalizmu.

Francúzsky post-marxista Jacques Rancière napríklad otvára otázku spontánnej vzbury proletárskych más, teda konkrétnych vykorisťovaných umelcov, montážnych robotníkov, úradníkov, pracujúcich žien a ďalších obyčajných ľudí, ktorí odmietajú súčasný status quo a na základe politicko-poetického gesta by sa mohli konštituovať – aby sme použili Marxovu teoretickú formulku – na „triedu pre seba“.

Francúzsky filozof Étienne Balibar, podobne ako jeho nemecký kolega Jürgen Habermas, sa sústreďuje (rovnako, ako k tomu vyzýva Ján Košč) na „zdvorilosť či slušnosť“ v kontexte udržania občianskeho či verejného priestoru pre dialóg, ktorý zaručuje štát ako garant umožňujúci občiansku diskusiu. Problémom však je, že štát nie je a nikdy ani nebol triedne neutrálny. V súčasnosti z rôznych dôvodov plní politickú regulatívnu inštanciu usilujúcu o udržanie podmienok trvalej akumulácie.

Na rozdiel od Jürgena Habermasa (teória komunikatívneho konania) a napríklad ďalších teoretikov deliberatívnej demokracie, odmietam tvrdenie, že je možné prekročiť partikularizmus dosiahnutím konsenzu v „dialogickom procese“ medzi rovnými a slobodnými aktérmi, s odôvodnením, že takíto aktéri v reálnom živote fakticky neexistujú. Navyše, medzi antagonistickými aktérmi neexistuje rovnováha moci (zamestnávatelia a zamestnanci), a ani možnosť dlhodobo akceptovateľného konsenzu. Vzťahy medzi antagonistickými aktérmi sú vždy vzťahy potenciálnej vojny.

Francúzsky post-marxizmus (Rancière, Balilbar, Badiou) vzniká nielen ako reakcia na teoretické zlyhanie Marxa a marxizmu, ale najmä Althusserovho projektu (volanie po návrate k poriadku, dominantná pozícia strany voči ľudovým masám či autoritárska pozícia intelektuálov voči strane). Na opačnej strane tejto pomyselnej post-marxistickej barikády stojí slovinský filozof Slavoj Žižek, ktorý odmieta „čistú politiku“, politiku bez strany, tak ako ju hlásajú Alain Badiou, Jacques Rancière a Étienne Balibar.

Nezabúdajme, že historické ponaučenie, ktoré priniesli diktatúry v predchádzajúcom storočí, je stále v platnosti: Demokracia končí tam, kde začína diktatúra. A dnes je to diktatúra tých, ktorí majú v rukách rozhodujúci kapitál a hegemonický vplyv na verejnú mienku, ktorá sa stala diskurzívnou arénou triedneho konfliktu. V súčasnom čase ako ľudstvo nepotrebujeme dialóg, ktorý je v skutočnosti len jednosmerným monológom bohatých.

Dnes totiž také terminologické spojenia ako ekonomické vykorisťovanie, politický útlak či ekologická katastrofa majú charizmatický náboj a dokážu mobilizovať k sporadickým politickým a sociálnym protestom, ale komplexnosť súčasnej štrukturálnej krízy neskorého kapitalizmu a etablovanej liberálnej demokracie si vyžaduje radikálnejšie a najmä demokratickejšie riešenia.

Autor je politológ a ekonóm. Zdroj ilustračnej fotografie: pixabay.com

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články